Jozef Múdry

* 1943

  • „Do Buzuluku potom aj ušli, poutekali títo vojaci. Niektorí, niektorí. Aj druhí, pravda, Slováci utekali vždy stade zo Slovenska k Rusom, viete, lebo videli, čo robia Nemci. Im sa to neľúbilo. Aj títo maďarskí niektorí ušli, talianskí vojaci, lebo samé prvé jednotky, otec spomínal, čo išli, čo Hitler dal na Moskvu útočiť, boli talianske vojská a títo, títo maďarské. Nemcov si šanovali, pochopiteľne. Viete, a tých, ktorých tam, samozrejme, že strieľali jak, no jak hadov. No a títo ušli potom. Otec ušiel asi s piatima Maďarmi, alebo šesť ich bolo, naraz neviem, akým spôsobom, či cez noc, to mi nespomínal. Ja som bol chlapček, keď došiel, viete. Celkom tak detailne som to nepočúval. No a ešte potom, no keď došli tam do Buzuluku, tam ich zavreli, zatvorili všetkých za takú ohradu. A tam potom, viete, sa ich aj pýtali. Mnohých dali nastúpiť v rade: Slovák? Maďar? Slovák? Maďar? Maďar vystúpi, Slovák ten nie. Lebo Slováci nebojovali proti nim.“

  • „To vďačím môjmu otcovi. On obsluhoval tú telefónnu ústredňu, počul tam, že všetko chodí na kontroly, všelijakí, pravda takí, čo opravovali, no a hovorí, že: 'Vieš čo, tam do tej spojovej školy by si neišiel?' A mňa to bavilo, taká technika, viete, chlapec. Tak potom ma zobrali do Vrábel, ma skúšal jeden…, že aký som z matematiky, že čo viem: 'Dobre, dobre, dobre, napíšem ťa, pôjdeš do Bratislavy!' Z Nitry sme išli traja. Vtedy bol kraj Nitra, traja sme išli spojári tam, do Bratislavy za spojárov. To bolo dobré zamestnanie. Ľahké, viete, nebola naháňačka. Však tu som mal sedem dedín na starosti vo Vrábloch keď som skončil. Dostal som služobné auto, nebolo zle.“

  • „Tam bola telefónna ústredňa, tam bol rozvod dole v pivnici a tam sa dalo napojiť linku tam a tam, viete, kde sme ju prepojili, tam bola. A on tam došiel, že ako v Čifároch sú v kaštieli, aby sme jednu linku im tam spravili. Tak, samozrejme, že sme spravili, museli sme. Museli sme to spraviť. Ja som tak trochu vedel po maďarsky, tak som im maďarsky aj hovoril: 'Prečo? Prečo? Čo sa stalo vlastne?' Kývali s rukami, kašlali na to. Ale nič sa nerobilo. Hovorím, samopal si tam položil, mal veľký strach, že ja ho zoberem a budem strieľať hádam na neho. Oni boli sem nanútení. Že boli normálne tí Maďari v robotách a že prišli tam títo Rusi a to je jedno, ani domov ani nič, hneď obliecť uniformy a už aj preč. Hneď, hneď išli. Že aj Rusi to naháňali všetko. Takto som to zažil. Ale nerobili nejaký veľký prúser tu. To môžem povedať.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Vráble, 20.05.2024

    (audio)
    délka: 01:24:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Otec sa s Prvým československým armádnym zborom L. Svobodu zúčastnil bojov o Kyjev i operácie na Dukle

Ján Múdry, 1980
Ján Múdry, 1980
zdroj: Ján Múdry, 1980

Jozef Múdry sa narodil 11. decembra 1943 v obci Paňa neďaleko mesta Vráble v Nitrianskom kraji. Počas II. svetovej vojny musel Jozefov otec Ján vo veku devätnásť rokov narukovať do maďarskej armády. Po základnom výcviku sa dostal na východný front, kde bojoval proti Sovietskemu zväzu. V roku 1944 z maďarskej armády utiekol, padol do zajatia a následne sa pridal k Prvému československému armádnemu zboru Ludvíka Svobodu. V roku 1944 sa zúčastnil bojov o Kyjev a následne Karpatsko-duklianskej operácie. V bojoch o Liptovský Mikuláš bol ťažko ranený a po amputácii nohy sa liečil v Kyjeve. Po vojne pracoval ako spojovateľ v telefónnej ústredni a postupne sa vypracoval až na tajomníka Mestského národného výboru v Panej. Napriek tomu, že mal ťažký zdravotný hendikep, bol veľmi obľúbený veselý a spoločenský človek. Jozef chodil prvých päť ročníkov do Ľudovej školy v Panej, neskôr pokračoval v Cetíne. Po skončení základnej školy v roku 1961 odišiel študovať do Bratislavy na Odborné učilište spojov, kde sa v roku 1964 vyučil za spojára. Po vyučení v roku 1964 Jozef nastúpil na základnú vojenskú službu a počas dvoch rokov vojenčiny pracoval ako zameriavač rádiových frekvencií, na ktorých komunikovali cudzie armády. Po skončení vojenčiny v roku 1966 pokračoval vo svojom remesle a zamestnal sa v podniku Slovenských telekomunikácií v Nitre. V roku 1967 sa zoznámil so svojou manželkou Helenou, s ktorou po svadbe zostali žiť vo Vrábľoch. V marci v roku 1968 sa pamätník zúčastnil štvortýždňových vojenských manévrov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pracoval na telekomunikáciách, odkiaľ po štyridsiatich rokoch odišiel do dôchodku. Dnes žije so svojou manželkou vo Vrábľoch.