Adolf Slamka

* 1934

  • „Bol som vybraný do Egypta ako vojak. No miesto Egypta nás zobrali a dali do Maďarska, keď boli tamtie udalosti (1956). Tak v Maďarsku som bol, tam sa strieľalo. Jeden obrázok mám pred sebou – mŕtva žena mala prsia holé a chlapček alebo dievčatko bolo na jej hrudi a sa kojilo, teda cecalo. Prišiel ten Maďar a jej takto odsekol kus pleca a tomu decku kúsok hlavy. A tí naši vojaci sa zastavili. Ja som tiež strieľal, asi 50 rán sme na neho vystrelili.“ 0:35:01 – 0:35:57 Adolfove spomienky na vojenskú službu pri potláčaní Maďarskej revolúcie v roku 1956

  • „Sme zalesňovali, žena vykopala bedničku nábojov alebo granát. Tam, tam, tam... Sa báli, sme chodili s takými (detektormi) a sme hľadali. Mŕtvych... Som hrobárovi doniesol 6 alebo 8 vriec kostí. Hlavy, zuby... V Stránskom bol farár a povedal, že keď niekto umrie, tak tam tie kosti pridá. Nemci majú evidenciu o každom tom vojakovi, kde leží. Presne, kde ho zabilo, aj miestne pomenovanie, aj hodinu, aj všetko. Teraz boli naši za mnou, že od Čičman po Strečno som jediný žijúci lesník, čo bol v skutočnosti pri všetkých stromoch od Fačkova. Keď sme chatu stavali hore, sme našli kopu kostí. Tiež, keď sme robili cestu, tak sme našli kosti. Odhrnulo sa, bágrom sa vykopala jama. Kto vedel. Partizáni, koho chytili, sa nesrali. Odbuchli a hotovo.“ 0:38:59 – 0:40:48 Po vojne nachádzali ľudia z dediny pri prácach v lese náboje, granáty a kosti

  • „Prišla vojna a strýko narukoval. Slúžil v Žiline. Mal kamaráta, toho Gabčíka, to bol z rodiny. Mama bola za slobodna Gabčíková. Pamätám sa, keď sa strýko ženil, nebohý Gabčík mu bol za družbu. Sa bavili na svadbe. Išli na vojnu a v Žiline v posádke boli spolu. Jožko, sa pamätám, sa rozhodol, že pôjde preč, a strýka zavolal na tú rozlúčku. Ale strýko už bol ženatý a už mal manželku v druhom stave, tak nikde nešiel. Jožko išiel až na stanicu, a ten strýko s ním. A Jožko ho posielal, aj ho vrátil, toho strýka, že načo sa ženil. Tak odišiel ten Jožko preč. A už potom o ňom len počuli. Spolu ešte čosi vyviedli v Považskej alebo v Dubnici, aj v Žiline ich žandári naháňali. A on potom odišiel a už s ním nebol, až keď spisovali, že s kým sa kamarátil.“ 0:00:42 – 0:02:47 Spomienky Adolfa Slamku na Jozefa Gabčíka

  • Celé nahrávky
  • 1

    Kunerad - Stránske, 28.07.2020

    (audio)
    délka: 01:39:18
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Kosti a lebky sme pozbierali do vriec a odnášali hrobárovi

Adolf Slamka ako zamestnanec Štátnych lesov v Kunerade
Adolf Slamka ako zamestnanec Štátnych lesov v Kunerade
zdroj: archív Adolfa Slamku

Adolf Slamka sa narodil 17. júna 1934 v Stránskom Jozefovi Slamkovi a Márii, rodenej Gabčíkovej. Mal sestru Anežku a brata Šebastiána. Otec bol lesníkom v kuneradských horách a Adolf s ním často chodil do lesa. Počas druhej svetovej vojny sa doma starali o raneného ruského dôstojníka. Neskôr v ich dome žilo 12 nemeckých vojakov, o ktorých sa museli starať a variť im. V auguste 1942 miništroval vtedajšiemu prezidentovi Jozefovi Tisovi počas omší v hore. Ako dieťa sa veľakrát stretol s partizánmi, nemeckými aj ruskými vojakmi. Po vojne vyštudoval za lesníka. Ako vojak základnej vojenskej služby bol v roku 1956 nasadený pri potláčaní krvavého Maďarského povstania. Jeho otec bol predsedom družstva, Adolf sa však politicky neangažoval. Ako lesník sprevádzal v loveckom revíre významných hostí. Počas prác v lese spolu s kolegami vykopali množstvo kostí a lebiek, ktoré zbierali do vriec a odnášali hrobárovi na cintorín. Dnes aktívny dôchodca pomáha pri označovaní hrobov neznámych padlých vojakov a partizánov. S manželkou Annou má 4 deti, 11 vnúčat a jedno pravnúča.