Róbert Rigó

* 1953

  • “A ja ešte mám na vás...vy ste mi aj spomínali jednu udalosť, kedy tu bola britská kráľovná. Áno. A ste mali tú možnosť stretnúť ju, tak skúste nám povedať o tom niečo. No, keď tu bola britská kráľovná v októbri 2008 v Spišskej Sobote, tak z Úradu vlády a z prezidentskej kancelárie nás oslovili, aby sme...už z toho dôvodu, že aká je tradícia v Dunajskej Lužnej, ako kováčska, aby sme reprezentovali Slovensko v kováčstve, v Spišskej Sobote pri príchode, pri príležitosti príchodu britskej kráľovnej. Takže my sme tam boli, išli...a teraz sme rozmýšľali, že čo asi, čo asi vyrobiť. Tak so synom sme sa dohodli, že vyrobíme kovanú detskú ruku so srdcom na dlani v drevenej truhlici, v drevenej truhlici. Takže toto, keď sme tam boli...samozrejme, sme sa museli verejne, verejne sme sa prezentovali ja, syn a kováči, ako z dielne dvaja. No a pri tejto príležitosti sme darovali túto vykovanú detskú ruku so srdcom na dlani britskej kráľovnej, Alžbete II. No a o nejakých desať dní to bolo maximálne. Prišla mi nejaká obálka...ja mám vo zvyku, ale videl som, že to je zo zahraničia, že obálku otvorím, list položím na bok, no a...lebo to by sa mi hromadilo toľko listov, a také spojenia, čo máme cez poštu, a začal som trhať. No a keď som už tretíkrát natrhol tú obálku, tak hovorím: počkaj, veď tu je Buckinghamský palác, tak som to položil a začal som to hladkať. Tú obálku chytím, list, no a poďakovanie. Ako ďakovný list od britskej kráľovnej sme dostali za ten dar, čo sme jej venovali.”

  • “Bola v okolí nejaká škola, ktorá sa aj reálne venovala tomu kováčstvu, alebo niečo takéto vlastne? Práve, práveže v tej dobe nebola, v tej dobe nebolo. To bolo až potom neskoršie, že bola v Bratislave jedna škola a potom vlastne bola škola v Kremnici, ale to bolo až neskoršie, neskoršie. Napríklad, my keď sme podnikali vlastne, čo sa týka kováčstva, tak to je...vlastne preto, že neboli tie školy, ako dostatok. No ja už som mal firmu, ja už som mal firmu ako súkromnú a popri nej, ako nie v tej firme, ale ako občianske združenie, občianske združenie, som...jak by som to povedal. To boli také polročné, dva polročné kurzy. Nám išlo o to vychovať ďalšie generácie kováčov. A to bolo kedy, ak sa smiem opýtať? To bolo...možná pätnásť rokov naspäť, pätnásť rokov naspäť. Takže ja som si vytipoval chlapcov, ktorí vlastne po skončení základnej školy ani neišli, neišli sa vlastne nikde učiť, tak to mi trošku tak vadilo. Sme boli zvyknutí vlastne, že ešte v tých horších časoch, vlastne v tej Dunajskej Lužnej, tam každý bol vyučený. Tam nebolo také, že nikto nebol vyučený, vlastne...no to mi tak vadilo. Ja som robil dva polročné kurzy, bol to kováč - zámočník a popritom ešte aj zváračský preukaz získali, a takto som spravil vlastne tie kurzy pre tridsať absolventov a nakoniec, oni dostali vlastne aj taký malý výučný list. Taký malý výučný list. Niektorí oni vlastne potom zostali aj u mňa robiť, preto hovorím, že tam som mal potom pätnásť zamestnancov. Lebo tie dielne vtedy, lebo v tom čase, keď som robil tento kurz, bolo v obci asi dvanásť alebo trinásť, tak sa zamestnali v ďalších dielňach, ale už mali svoju robotu. Lebo nám, ako tej generácii, mojim kolegom, ako vadili, že mladí chlapci skončili základnú školu a nikde sa neišli učiť. Zostali vlastne na ulici, celý deň chodili po ulici a takto. No a vlastne takto sme, toto sme vlastne robili a mne sa podarilo takto vychovať asi päťdesiat kováčov.”

  • “V podstate sme v roku štyridsaťpäť, a ono tam nastalo také krátke obdobie do toho roku štyridsaťosem, ktoré bolo tiež dosť špecifické pre tieto južné územia, nakoľko ste spomínali tiež maďarskú časť obyvateľstva. A vtedy sa diali, či už na základe dekrétov prezidenta alebo bolo to možno spontánne presídlenie alebo niečo z toho maďarského obyvateľstva. Niečo také sa dialo aj v Nových Košariskách? Nie, to si ja nepamätám, ani z rozprávania svojich rodičov vlastne, že by tam sa konalo nejaké presťahovanie alebo tak. Nie. A v podstate ono potom boli voľby v roku 1946. Ja by som sa možno opýtal, či sa vaši rodičia alebo možno starí rodičia, alebo niekto z rodiny aj politicky angažoval? Nie. Rodičia ani starí rodičia sa politicky neangažovali. Tak jak hovorím ja stále, pre nás to bol ako vzor, oni sa stále venovali tej práci. Oni sa stále venovali tej práci, aby tá rodina mala všetko v tom čase, čo potrebovala, takže politicky sa nezaujímala, ale zas boli také...Takto by som povedal...ja si pamätám otca, otca...to bolo už v tom, v päťdesiatych rokoch, on bol ako poslanec národného výboru a dlhšie obdobie pôsobil, aj viacerí tí kováči z tej oblasti Nových Košarísk, bolo ich možná päť, šesť, ktorí vlastne sa striedali, že boli tými poslancami. Ja si to pamätám tak, že vždy s otcom, ja som mal päť, šesť rokov, som išiel vlastne predtým. Oni mali rozdelené služby, zakúriť v tej miestnosti, kde oni budú zasadať vlastne tí poslanci národného výboru. Takže vlastne hovorím, vtedy to bolo také, vlastne to spolunažívanie, že oni sa brali jak Maďari a Nemci. Tí starousadlíci a Rómovia, oni sa rešpektovali proste a veľmi radi sa stretávali. To,čo som spomínal vlastne, sobota, to sa robilo, to sa stále robilo...nedeľa bola voľná vlastne a oni sa takto stretávali a sedeli spolu. No a vlastne, aby sa nenudili, zahrali si aj karty, ale to bolo na haliere, na haliere vlastne, len aby sa stretli, aby pospomínali a hrali karty. "

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    délka: 01:51:19
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - rómska menšina
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Reprezentoval kováčstvo počas návštevy britskej kráľovnej Alžbety II.

Róbert Rigó sa narodil 8. mája 1953 v Nových Košariskách. Dedina bola známa svojou rôznorodosťou, nakoľko v nej vo veľmi mierumilovných pomeroch spolunažívali Nemci, Maďari a Rómovia. Pamätník je rómskeho pôvodu a pochádza z kováčskej rodiny, vďaka čomu sa naučil veľkej pracovitosti. Rodičia, František a Anna, mali sedem detí, pričom Róbert sa narodil ako piaty. Okrem bratov mal ešte dve sestry, takže o smiech a zábavu bolo v detstve postarané. O prácu nebola v rodine nikdy núdza. Čo sa týka pamätníkovho vzdelania, základnú školu ukončil v Nových Košariskách. Ako malé dieťa bol iskričkou a neminula ho ani rola pioniera. Nasledoval rok 1968 a s ním aj výber strednej školy. Spočiatku chcel Róbert odísť do českého Vsetína za sestrou. Avšak, zranil sa pri futbale a tak zostal doma. Začal navštevovať učilište Tesla v Bratislave, odbor mechanik elektronických zariadení. Strednú školu považuje za veľmi príjemne strávené tri roky svojho života, pričom patril medzi skupinu najlepších žiakov. Nakoniec všetkých bratov Rigových spojila až nešťastná udalosť, a to smrť ich otecka Františka pri autonehode. Tak sa v roku 1971, minimálne tí starší bratia, medzi ktorých patril už aj Róbert, rozhodli spojiť a pokračovať v kováčskej dielni svojho otca. Pamätník tak Teslu opustil a naplno sa začal venovať remeslu. Časom rozbehol zaslúžilé polročné kurzy kováčstva. Rozhodol sa pre ne aj kvôli klesajúcemu záujmu o toto remeslo, ale aj kvôli nečinnosti mladých chlapcov. Tí sa po škole ničomu nevenovali. Tak z jeho aktivity vzniklo zameranie kováč zámočník, pričom na konci chlapci získali zváračský preukaz. Vychoval tak vyše päťdesiat kováčov. So svojou manželkou sa zoznámil v rodnej obci, kde spolu vyrastali. O emigráciu nikdy nemali záujem, keďže sa remeslu doma darilo dobre a zároveň získali v tom čase pozemok pre výstavbu svojho vysnívaného domu. V rokoch 1977 sa im narodil syn a o dva roky neskôr, dcéra. Za veľké uznanie v jeho práci, považuje reprezentovanie kováčstva počas návštevy britskej kráľovnej Alžbety II., na Slovensku v roku 2008. Spolu so synom pre ňu vyrobili kovanú detskú ruku na dlani, v drevenej truhlici. V súčasnosti vedenie firmy prebral Róbertov syn a on samotný sa venuje predsedníctvu Kováčskeho cechu dielní Dunajskej Lužnej.