Ján Medviď

“A ja by som sa aj opýtal na také to úplne rané detstvo. Okrem toho, že asi aj už v predškolskom veku ste museli pomáhať pri obhospodarovaní, ale že ako ste ako deti trávili čas v tom čase? (dokumentarista) V tom čase… v tej dobe… no, tak ja sa nehanbím! Ja sa niekedy divím, že to človek prežil. No bolo to také… bolo to naše detstvo, bolo to pekné. Keď si na to spomeniem, keď ste nemali rádio, keď ste o ničom nevedeli, tak ten svet sme ani nevedeli, ako funguje a tak ďalej… Ani na tej strednej škole, keď som začal, moc to nebolo bohviečo. Takže tento život potom prinášal, ten rozhľad som dostal cestovaním a tak ďalej. A potom aj štúdiom. No, ale tak tam no… ale tieto… no tak dobre tak práca. Tak som odpovedal, že, no ja som nemal čas, hoci som si chcel ísť s chlapcami na ihrisko zakopať s nimi, ale som nemohol. Som prišiel zo školy, z tej susednej dediny, zhodil tašku, ísť s kravami na pole, najesť sa, samozrejme… ísť s kravami na pole, vrátiť sa… Pozametať, popratať v maštali, ustlať a tak ďalej… Keď treba vodu doniesť pre kravy a tak. Nech sa páči, toto treba urobiť, nasekať slamu, jak sa povie… siať… no nasekať trávu, posekať kosačkou pre kravy, aby mali, áno… Na jeseň alebo v zime a tak. Alebo vodu, keď im bolo treba dať, no… Tak také boli roboty. A potom až prišlo… Ešte sa trebalo najesť, a potom až prišli úlohy zo školy a pri sviečke. Takže tak, aj tie domáce práce. Takto podľa veku, no veď ja som nemohol, som bol malý chlapec, ale takisto som s matkou niekedy išiel na pole, čo som spomínal, alebo keď sa sadili zemiaky. Ale také bežné domáce roboty tam matka nedovolila, to sa muselo všetko porobiť, a až potom. No ale už bola tma, už neboli na to podmienky no… A vlastne na základnú školu ste začali chodiť v päťdesiatom druhom... Alebo vlastne, spomínate si na to? (dokumentarista) V päťdesiatom druhom, hovorím, to som bol prvák. To bola jedna trieda, to som bol ja v dedine v Stročíne a ešte jedna suseda, to bol celý náš ročník jedna až päť, a potom sme chodili do tej zbernej školy, do tej slovenskej školy v Mestisku, peši tam a naspäť, tam a naspäť.”

“Pardon. A viete aj, presne aký ten rozsudok mal? Ako to odôvodnili, čo tam mal napísané, že kvôli čomu bol v tom väzení? (dokumentarista) Bolo, bolo napísané. No tak, že, že… Ježiš Mária! No tak to počkajte, on dostal paragraf strašný, hrdlorezný tento, počkajte, spomeniem si… Proti, proti republike čo je. To je najťažší tento… príprava úkladu! Prepáčte, že som si nevedel… príprava úkladu! Čo za to je najhorší, čo môže byť… taký mu dali. Také mu hrozilo, no. Lebo, že vraj neplnil, že narušil hospodársky plán kvôli jednému dňu, čo s mláťačkou stál. Potom, že vraj ako mechanik a technik je, že nevedel nejakú súčiastku opraviť a že sa vysmieval, lebo tí mladí vojaci vtedy pomáhali, to bolo tak, áno, keď sa druzstvo vzmáhalo alebo sa chceli udržať, tak že potom nejakú súčiastku sabotoval, že nechcel opraviť a také. Lebo bol technik. Kvôli tomu no. Nič iné, no. A vlastne, ja by som sa aj opýtal, spomínal niekedy, že ako prežil, že či ho pritom vypočúvaní aj mučili,alebo či aj takéto praktiky zažíval? (dokumentarista) No takto, no takto… Keď sa toto prvýkrát takto dostane na verejnosť. Ja som dostal knihy a papiere, toto čo vám teraz poviem. Vtedy, keď prišiel z toho väzenia, keď som bol s matkou sám, toto čo som všetko videl, potom čo otca zobrali, tie následky, ako to mama znášala a vôbec celé my, a čo otec! A ešte čo je horšie, otec sa z toho väzenia zbláznil! Psychicky bol hotový. Dokonca ešte bol, lebo hrozili lekári aj mama ešte… dvakrát sme za ním boli na psychiatrii. Ale vtedy, keď ho pustili domov, tak to bolo najťažšie pre mňa, ale asi aj pre matku, to obdobie! Potom sa z toho dostal, za dva roky asi. Dostal sa. No, on bol tak spracovaný, že pamätám sa na… Toto dopoviem a potom sa vrátim k tomu, čo ste sa pýtali, ako to prežíval. Tak bol spracovaný, že matka niekedy zobrala motyku, čo som to videl na očiach, alebo že ide na dvor, zobrala tú… jak sa to povie, tú polievačku na vodu zobrala, mala so sebou kanvicu, že ide s vodou, tak otec bol tak spracovaný, že normálne za kabáty ju chytal. Kabáty my hovorímu tým ženským sukniam, čo mali také široké. Za kabáty ju chytal a hovoril: `Ne, nechodz nikdze, tu zostaň, nechodz robic!` Číže tak sa obával, toto bola obava. No a túto otázku... Tak to bolo nepríjemné, z toho všetkého, čo ja som videl, tie následky pre mamu. Ale toto čo prežil, čo sme na ňom videli, on nemohol spávať. On nám chodil, jak je cimra, chodba z tej prednej izby, chodil a on si obáchaval hlavu o stenu, o zárubňu. Vo väzení, že vraj tam bol bitý, bol tlčený! Tí, čo videli, tak že vraj že tam pelendreky a elektrické šoky do hlavy! “