Alois Bouda

* 1932

  • „A na ďalší deň som si takmer pekne zavaril. Bol som demonštrovať. A po Banskobystrickej ulici sme išli. Prezidentský palác a tá ulička okolo záhrady k Úradu vlády, to je Banskobystrická ulica. A my sme tam išli, no a „Dubček, Svoboda, to je naša sloboda!“ takéto heslá, ktoré nič nemohli, samozrejme, zvrátiť, tak sa to nedá. Keď o tom teraz tak uvažujem, tak to nemalo zmysel. No a ja som demonštroval. A teraz ako sme išli, asi štyri, alebo päť vojakov pokľaknutých s kalašnikovmi na nás. Ozvala sa streľba a tak ja rýchlo, šup, do chodby, do najbližších dverí. Nebol som sám, bolo nás tam veľa. Naraz tam vletel jeden chlap: „Utekajte hore schodmi, lebo chodia a strieľajú do chodby!“ Utekali sme schodmi a ako je schodište, taká sklenená stena. A ako som práve tak utekal, naraz to zarinčalo a tri guľky sa vedľa mňa zaryli do steny. Jeden z tej bočnej ulice strieľal do schodišťa. Keby som bol o meter doľava utekal, tak sme sa spolu nerozprávali. Potom už neviem čo sa dialo, lebo na druhý deň sme sadli do auta a utiekli preč.“

  • „My sme bývali na Námestí 1. mája a ja si pamätám ešte ako dnes, koncom októbra, 28-meho, alebo tak nejako, prišiel náš mikrobus a my sme išli do Španielska. Na koncertné turné, s kapelou, s Tradicionál klubom. Ešte žena sa kukala z okna a ona, že: „dávajte na seba pozor.“ „Neboj sa, my budeme. A vieš čo? Keď sa vrátime, možno už to u nás padne!“ Pamätám krásne, to sme boli zrovna v sále konzervatória v Bilbao, sme mali koncert. A vtedy odstúpila vláda, ten Adamec – boľševická vláda. A práve v pauze, ja som mal také malé rádio na krátke vlny, som dole v šatni počúval, keď som sa to dozvedel, som vybehol. Mala začať druhá polovica koncertu. Som si to napísal po anglicky a som prečítal, že v Československu odstúpila komunistická vláda: „And from now on Czechoslovakia is a free country.“ A obrovský aplauz bol.“

  • „V roku 1944 v novembri alebo začiatkom decembra, to som mal takmer dvanásť rokov, som išiel do školy a tešil som sa. Lebo o pol desiatej už domov – letecký poplach. Utekali sme domov a naraz som počul zvuk, strašná rana a hodilo ma asi päť metrov. Bomba. To buchlo tak asi tristo metrov odo mňa. Keď ste videli niekedy vojnové filmy, že znázorňujú ako niekde bombardujú, tak ten piskot je úplne opačný. Keď to hvízda smerom dolu, už je to za vami. Takto hvízdajú delostrelecké granáty, ktoré vám preletia cez hlavu a vybuchnú. To bol taký syčivý zvuk a strašná rana. A k nám do záhrady bachol tiež jeden granát. Keby som išiel o takých desať metrov vyššie, tak by sme sa nerozprávali, lebo by som tu nebol. My sme boli v pivnici schovaní, mali sme pytle s pieskom okolo okienka pivničného, ale to by nepomohlo. Ešte som si to vtedy vyfotografoval, takú dieru v záhrade čo nám urobilo.“

  • „Ja som býval na Námestí 1. mája, vedľa je hotel Tatra, tak vedľa ten ľavý dom na druhom poschodí. A som kukal z okna, pozerám, čo to je, akási helikoptéra tu poletovala a naraz komunisti, to bolo asi pol dvanástej, nejaké tanky. To čo sa deje? No a že nás obsadzujú. No, tak samozrejme sa nespalo a na druhý deň potom som bol demonštrovať pri Univerzite (pozn. redaktorky Univerzita Komenského). A bol som tak asi desať metrov, keď ju zastrelili, tú Danku. Ešte som videl ako ju niesli v bielych šatoch. To si pamätám, v bruchu mala asi tri rany. Redaktorka: Viete mi opísať situáciu, čo sa tam vtedy zomlelo? Áno, tam bolo strašne moc veľa ľudí a ruské tanky a ľudia boli blázni. Proti tankom sa nejde s lopatami. Dráždili vojakov, čo nemalo absolútne zmysel. V takej situácii asi ľudia nerozmýšľajú a jednajú podľa emócií a nie podľa rozumu, lebo to muselo takto skončiť. Oni z jedného takého terénneho auta, takého džípu vyhádzali Rusov a to auto zatlačili a hodili do Dunaja. A ja som tam tiež vtedy bol a hádzali do nich kamene a jeden prehodil a ja som normálne dostal šuter do hlavy. Potom jeden čašník, ten potom utiekol, ten išiel s nejakým hadrom, ktorý polial benzínom a hádzal ho pod tank, že podpáli ten tank. A nakoniec to dopadlo tak, že tam ten Rus začal strieľať a trafil tú, Danka sa volala. Však ona tam má pamätnú tabuľu.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 10.09.2015

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ľudia za komunistov nežili, iba prežívali

1955-00-00-32 Alois.JPG (historic)
Alois Bouda
zdroj: Dobové foto: archív Boudu, súčasné: Anna Jacková

Alois Bouda sa narodil 14. decembra 1932 v Litoveli, otec bol učiteľom a matka sa starala o domácnosť. Po vojne sa rodina presťahovala do Rýmařova, Alois nastúpil na Odbornú textilnú tkáčsku školu hodvábnickú v Brne. Už ako malý chlapec inklinoval ku klavíru a ako tínedžer si založil kapelu. Po prevrate v roku 1948 sa musel stať Členom Zväzu Československej mládeže a zúčastňovať sa na dlhých schôdzach. O rok neskôr ho z neho vylúčili, pretože na stretnutí zahral provokačnú skladbu. Po tomto rebelantstve nemohol pokračovať v štúdiu. Tri roky pracoval v bývalej firme Flemmich a synovia, tkáčovňa hodvábia. Popritom naďalej hrával s kapelou a v roku 1956 ho prijali na štúdium klavíra na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Štúdium nedokončil, lebo začal dostávať profesionálne zákazky. Hral v Orchestri Siloša Pohánku, napísal skladbu Zemeguľa, z ktorej sa stal hit. V roku 1960 spoluzakladal rozhlasový big band v Bratislave a v tom istom roku sa oženil. Ako priamy účastník zažil demonštrácie proti invázii Varšavských vojsk v Bratislave. V roku 1973 pristúpil ku kapele Nový Tradicionál, s ktorou precestoval väčšinu európskych krajín. Počas Nežnej revolúcie bol s kapelou T&R Band v Španielsku na koncertnom turné, kde sa dozvedel o páde režimu. Po návrate domov naďalej hrával v rozhlasovom big bande až do jeho rozpustenia v roku 1993. V ´94-tom pracoval v Slovenskej televízii v relácii Večer Milana Markoviča, o rok neskôr sa formát presunul do Českej televízie pod názvom Na šikmej ploche, kde fungoval do roku 1999. Od roku 2002 do 2003 došlo k obnoveniu relácie Večer Milana Markoviča v Slovenskej televízii. Žije s manželkou v Bratislave, dodnes hráva v bratislavskej kaviarni na Laurinskej ulici.