Růžena Zahradníčková, rod. Mizerová

* 1934

  • „To som začala chodiť do školy, najprv sme chodili do obecnej školy vo Vokoviciach, to som mala za rohom. Ale potom sa tam nasťahovala Wehrmacht a museli sme chodiť do Liboce, to bolo asi trištvrte hodiny peši. Keď prišiel nálet, tak nás vyhodili zo školy, aby sme sa išli schovať. Ale my sme museli utekať domov a po ceste bol viadukt, tak tam sme sa vždy schovávali. Keď preleteli, tak sme zasa bežali ďalej.“

  • „To bola síce výborná známosť, vďaka nim sme aj dostali auto, krásneho veľkého Ramblera, čo bolo ďalším klincom do našej rakvy. Museli sme chodiť na ambasádu, lebo v Guinei nebolo čo jesť, tak nám posielali na ambasádu to, čo sme si objednali z Tuzexu. Keď priletelo lietadlo, museli sme to ísť vyzdvihnúť. Prišiel tam český vyslanec v MBčke a my sme prišli s tým Ramblerom, tak sme si pochopiteľne ten kádrový profil značne pošpinili. Ex post sme sa dozvedeli o všetkých fízloch, ktorí boli na nás v Afrike nasadení.“

  • „Môj muž dostal od nemeckého vyslanca vízum do Nemecka. Ale ako to urobiť, aby im ho nezobrali? Mala som tam tranzistorové rádio, ktoré môj muž rozmontoval, a do valčeku, kde boli baterky, zabalil to vízum. Auto naložili na loď a loďou mohli odcestovať, lebo tá išla do Juhoslávie, do Koperu. Tam boli už pochopiteľne hranice, tadiaľ by ich nepustili. Juhoslovania boli generózni a môj švagor mal ešte k tomu bývalú priateľku v Trieste. Tá sa vydala za Taliana a ten bol nejaké najväčšie zviera v Trieste. Môj švagor tej bývalej priateľke zavolal a ona vynadala manželovi, lebo Taliani ich nechceli cez hranice pustiť. Hovorili: ‚No, no, no,‘ a žiadnych azylantov nepúšťali. Ale prišiel tam ten komandante, ako sa mu hovorilo, postavil ich do pozoru. To bolo na juhoslovanskej hranici v Chorvátsku, Chorváti dobre vedeli, že ich nesmú pustiť. Ale potom odišli s pasmi a doložkou do domu. Za chvíľu vyšli von a len mávli rukou. Muž potom hovoril, že keď sa pohol s autom, mal strach, že švagor, ktorý bol v aute za ním, do neho vrazí, ako sa ponáhľali.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Solingen, Nemecko, 08.09.2017

    (audio)
    délka: 01:35:51
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Spoliehaj sa sám na seba a dávaj si pozor na priateľov

Dobové foto.jpg (historic)
Růžena Zahradníčková, rod. Mizerová
zdroj: Počas nahrávania

Růžena Zahradníčková sa narodila 26. októbra 1934 v Prahe do rodiny prvého klarinetistu v Štátnej opere v Prahe.  Po skončení vojny chodila na gymnázium a v roku 1952 začala študovať stomatológiu na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Počas štúdií sa zoznámila so svojim budúcim manželom - lekárom, synom významného chirurga a ortopéda Jana Zahradníčka. Po narodení dcéry sa rodina začiatkom 60. rokov presťahovala na Šumavu. V roku 1966 dostal manžel povolenie a pracovnú ponuku pôsobiť v Guinei v rámci rozvojovej pomoci ČSSR. Růžena tiež pracovala ako zubárka. Po auguste 1968 s manželom organizovali na zahraničných zastupiteľstvách podpisovú akciu za odsúdenie vojenskej invázie. Na jeseň 1969 odmietli podpísať prehlásenie, že súhlasia s vpádom vojsk do ČSSR. Koncom roku 1970 boli odvolaní z Guinei, ale na cestu domov im už nebola udelená cestovná doložka do západných krajiín. To ovplyvnilo ich rozhodnute nevrátiť sa domov a ilegálne emigrovať do SRN. V Nemecku si okamžite našla zamestnanie a neskôr prevzala súkromnú zubnú prax. Rodina sa rozhodla „nevykúpiť sa“, a preto navštívila Československo až po roku 1990. Až vtedy sa dozvedela, koľko rodinných priateľov a známych o jej rodine donášalo ŠtB.