Natália Vráblová

"Jedno to bolo také prorocké, novicmajsterka – preberali sme Starý zákon, a tam bolo o Izraelitoch, ktorí 40 rokov putovali po púšti. A vtedy nám novicmajsterka hovorile, že ktovie, čo to tak nebude aj u nás, že 40 rokov budeme takto putovať. Že už do tej zasnúbenej zeme sa dostali len tí, čo sa tam narodili. Tak aj my, do tých kláštorov sa dostanú až tie. A skutočne sa to tak aj stalo, že 40 rokov sme takto putovali. A po 40 rokoch sme prišli do kláštorov našich. A ona tak hovorila: "vy sa toho ešte dožijete". A ona sa toho tiež dožila, tu zomrela 92 ročná. A od malička chorá bola a tak statočne, celé generácie, čo ona mala tú počiatočnú formáciu."

"To bol jeden z našich najmenších kláštorov. To bol tak pre sedem, osem sestier, jedenásť. To bola filiálka Trnavy najskôr. Mali tam úvodu, to je detskú škôlku, ľudovú školu a meštianku. Tak len pre tú Modru a okolie. Tak tam zriadili tzv. sústreďovací kláštor. Tých domácich sestier tam bolo tak do desať. A teraz tam priviezli nás – 36. A my jak sme prišli, tak tá zmocnenkyňa čo tu bola, "pre novicky tu nie je miesto". Novicky tu nemajú žiadne miesto, tu sa nezmestia. Lebo oni už mali vypočítané, koľko tam privezú ľudí. Ale našťastie tam jedna z tých domácich sestier povedala: "nejaké miesto sa nájde". A tak sme boli ubytované v škole, v kabinetoch. Potom priviezli celú komunitu z Košíc, 40 sestier. Z Bratislavy väčšina isla do Horných Semeroviec, ale niektoré prišli do tej Modry. Takže sme boli ubytované opravdu v tých triedach. Jedna posteľ vedľa druhej. Keď sme sa umývali, to sme sa nemali kde, každá sme mali lavór, kýbel a to. Postel, medzi tým maličká celička, to sme mali plachtami oddelené."