František Vaczula

* 1929  

  • „Boli medzi nami takí kamaráti, ktorí v živote nikomu nič nespravili. Najmenšiu vinu nemali, len preto, že asi ich rodičia možno mali nejaký majetok alebo z náboženských dôvodov, že ich dali do tých PTP, takže to boli chudáci. Skutočne, aj keď sme sa rozprávali na izbách, nechceli sme veriť, prečo nám toto robia. A najhoršie bolo, že sa objavili reči, že keď toto dokončíme, zoberú nás do Ruska. A viete si predstaviť, ako sme sa cítili. Také reči sa objavili. A mohlo na tom byť niečo. Lebo všetky tieto práce, čo sa robili na letiskách, to všetko riadili Rusi. Naši boli majstri - slovenskí, českí - a Rusi všetko dirigovali. Takže mali sme obavy aj z toho, že nás zoberú do toho Ruska."

  • „Viete si to predstaviť, že sa vykladal makadam, lebo potrebovali postaviť cesty... sme dostávali lopaty, to je tiež rozdiel, komu sa ušla lopata špicatá, ten mal vyhraté, a komu hranatá, ten to mal horšie. Tam aj plakali niektorí chlapci, lebo dostali také pľuzgiere, či mali rukavice alebo nie, že ani chlieb si nemohli odkrojiť. A keď chodili na ošetrovňu, to bolo niečo strašné. Keď ešte neboli mrazy, ešte to išlo, ale keď mrzlo, najprv sme to museli rozbíjať s krompáčmi a potom vykladať."

  • „A potom to začalo. Objavili sa gardisti. A to neprajem nikomu. Objavili sa nápisy na stenách, na plotoch... ,Maďari za Dunaj,’,Židia do plynu,’ ,Česi peši do Prahy’. A začalo to. Ešte som bol dieťa. Tí gardisti mali uniformy, vyleštené čižmy a tzv. rajtky. Pred saleziánmi sa zoraďovali v nedeľu na omšu, mladí zvlášť, starí zvlášť, to bola Hlinkova mládež a Hlinkova garda. Išli sa pomodliť. A poobede, nielen v nedeľu, ale aj v týždni, kto nemal nejaké označenie, že súhlasí s Hlinkovými gardistami, tak oni boli takí páni, že kohokoľvek zastavili a overovali. A keď prišli na to, že je Nemec alebo Maďar, tak ho bez rečí zbili. To vyzeralo tak, že on vôbec nepatrí do Slovenskej republiky. A to sa mi nevidelo, že sa chodia modliť do kostola a ľudí bijú bez príčiny. Boli to neobmedzení páni. Človek si musel dať veľmi veľký pozor, aby neprehovoril inou rečou ako slovensky. Vtedy som nevedel, čo je fašizmus, teraz už viem, čo to bolo. Takže keď sme chodili po Bratislave, či dospelí, či deti, musel som si dávať veľký pozor."

  • „A potom prichádzali vagóny s cementom a bolo jedno, či to bolo poobede, či ráno, či o polnoci - ako sa pristavili vagóny, tak sme ich museli vykladať preto, aby sa nemuseli platiť penále za tie vagóny. Takže boli noci, keď sme celú noc vykladali cement z tých vagónov. A na rudlách sme ich odvážali do skladov. Prášilo sa to. Tak v tých Líňách, tam sme sa strašne narobili. Ale hovorím, že boli niektorí chlapci, že doslovne sme my, čo sme boli lepšie, my sme ich aj ľutovali. Lebo tam bol napríklad hudobník, farár, viete, to je rozdiel, keď ja bývam na dedine, sem-tam tú lopatu chytím, a ten ani nevie, čo je lopata, a teraz mu to dajú do ruky. To bolo strašné niečo. A zase tam bol taký jeden veliteľ, že keď chlapci išli na ošetrovňu, tak ich vonku čakal: ,A čo je vám!’ A keď nevidel na ňom, že je nejaký zhulpovaný, tak ,Do roboty, já vás vyléčím!’ ... Veľmi ťažký život bol v Líňách, tam sme sa veľmi narobili."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Štvrtok na Ostrove, v dome pamätníka, 11.12.2018

    (audio)
    délka: 01:24:13
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 08.01.2019

    (audio)
    délka: 01:32:30
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mali sme šťastie, videli sme slnko

Foto dobové
Foto dobové
zdroj: archív pamätníka

František Vaczula sa narodil 11. decembra 1929 vo Veľkých Úľanoch ako prvé z piatich detí. Pochádza z chudobnej maďarskej rodiny. Detstvo prežil v obci Ovsište (časť dnešnej Bratislavy-Petržalky), ktorú v októbri 1938 obsadili nemeckí okupanti. Z maďarskej školy musel prestúpiť do nemeckej, neskôr do slovenskej. V detstve bol svedkom vyčíňania gardistov v uliciach Bratislavy. Zo strachu hovoril iba po slovensky. V roku 1946 sa v dôsledku reakcie vlády na Viedenskú arbitráž rodina musela presídliť na Moravu. V roku 1949 mala možnosť sa v rámci procesu reslovakizácie vrátiť na Slovensko. Františkov otec však súhlas odmietol podpísať, za čo ho poslali na tri roky do jáchymovských baní. Rodina po návrate zistila, že v ich dome žije komisárova dcéra. František prežíval sklamanie. Pokúsil sa o útek za hranice, bol však zadržaný a odsúdený na 5 mesiacov väzby. V roku 1950 ako „protištátny živel“ nastúpil do útvaru PTP v Svatej Dobrotivej na 31 mesiacov služby. Pracoval na rôznych miestach pri výstavbe letiska. Najťažšie bolo podľa jeho slov v Líňach u Plzně. Po návrate do civilu sa zamestnal v ČSAD a pracoval ako vodič autobusu. Za dlhé roky a vysoký počet najazdených kilometrov bez nehody dostal rôzne ocenenia. Nikdy nebol členom politickej strany. František Vaczula dnes žije s rodinou v dome neďaleko Bratislavy. V roku 2021 bol jedným z laureátov ocenenia Ceny pamäti národa, ktoré české a slovenské Post Bellum každoročne odovzdáva ľuďom, ktorí v jednej chvíli svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.