Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Vaczula (* 1929  )

Mali sme šťastie, videli sme slnko

  • narodený 11. decembra 1929 vo Veľkých Úľanoch v chudobnej maďarskej rodine

  • detstvo strávil v Ovsišti (dnes súčasť Bratislavy-Petržalky)

  • chodil do maďarskej, po okupácii nemeckej, za Slovenského štátu do slovenskej školy

  • ako dieťa zažil vyčíňanie gardistov v Bratislave

  • v r. 1946 sa rodina musela vysťahovať na Moravu

  • v r. 1949 rodina sa reslovakizovala (otec nepodpísal, za to dostal trest 3 roky v Jáchymove)

  • v r. 1949 pokus o útek do emigrácie, ale zadržaný

  • v r. 1950 odsúdený na 5 mesiacov a peňažnú pokutu

  • v r. 1951-53 povolávací rozkaz k útvaru 60. roty PTP v Svatej Dobrotivej, služba o 8 mesiacov predĺžená

  • 1953-1960 vodič kamiónu

  • od 1960 zamestnaný v ČSAD ako vodič autobusu

  • v zamestnaní dostal niekoľko ocenení za zodpovednosť a dlhé roky bez nehody

  • žije s rodinou v obci neďaleko Bratislavy

  • V roku 2021 bol jedným z laureátov ocenenia Ceny pamäti národa

František Vaczula sa narodil 11. decembra 1929 vo Veľkých Úľanoch ako prvé z piatich detí. Matka Margita bola v domácnosti, otec Karol celý život pracoval ako kurič. Obaja rodičia boli maďarskej národnosti. Karol, priezviskom Sikhofer, bol Františkovým nevlastným otcom. Spomína si naňho ako na dobrého a láskavého človeka. Keď mal František dva roky, rodina sa presťahovala do obce Ovsište, kde spolu žili Nemci, Maďari a Slováci. Odtiaľ chodieval cez most do Bratislavy do školy. Pretože rodina žila vo veľkej chudobe, popoludní deti pomáhali statkárovi na roli.

Vaši rodičia sú Nemci

V októbri 1938 sa začala nemecká okupácia Petržalky. František bol žiakom druhej triedy maďarskej obecnej školy. Na vlastné oči videl príchod vojakov s poľnou kuchyňou ťahanou konským záprahom. Vojaci ponúkali deťom guláš, čo vyvolalo zvedavosť miestnych obyvateľov. Nasledoval však nástup tvrdého režimu. Slovensko sa ocitlo v područí nacistického Nemecka. Všetky deti začali povinne navštevovať nemeckú školu. Každý deń sa podrobovali výcviku budúcich Hitlerjugend v duchu hesla ‚Ein Volk, Ein Reich, Ein Fuhrer’. Zdraviť sa museli ‚Heil Hitler’: „Chceli, aby sme mali Nemcov radi, učili nás, že naša vlasť a naši rodičia sú Nemci.“ Františkovým rodičom to nebolo po vôli, ale pod hrozbou vylúčenia detí zo školy sa museli podvoliť.

Keďže rodina mala slovenské občianstvo, musela sa z okupovaného Ovsišťa vysťahovať do Bratislavy a neskôr do Biskupíc. Uzatvorený bratislavský most sa načas stal štátnou hranicou. Z petržalskej strany ho strážili Nemci, z bratislavskej Slováci. „Môj otec musel mať legitimáciu, aby ho pustili z Petržalky do Bratislavy do práce a my deti sme mohli s ním, iba ak sme ho držali za ruku.“

Gardisti nám dali zabrať

Neľahké obdobie pre mladého Františka nastalo, keď sa k moci dostali ľudáci. Na Slovensku sa začali porušovať základné občianske práva. Po uliciach Bratislavy chodili ozbrojené oddiely gardistov. Na stenách budov a na plotoch sa objavili nápisy ‚Maďari za Dunaj’, ‚Židia do plynu’, ‚Česi peši do Prahy’. V uniforme, naleštených čižmách a rajtkách sa zoraďovali Hlinkova garda a Hlinkova mládež. V nedeľu dopoludnia chodili na omšu, popoludní zastavovali a overovali ľudí na ulici. Keď prišli na to, že niekto je Nemec alebo Maďar, bez okolkov ho zbili: „Ako keby ani nepatrili do republiky... Musel som si dávať pozor, aby som neprehovoril inak ako po slovensky.“

František s kamarátmi intenzívne sledovali pohyby vojsk prechádzajúcich cez Bratislavu. Mladí chlapci videli, ako sa v Bratislave a okolí začalo strieľať. Pri ústupe vojsk v Bratislave pozorovali volmi ťahané delá maďarských a nemeckých vojakov. Videli, ako Američania bombardovali chemickú továreň Apollo. Keď prišli Rusi, údajne zobrali z liehovaru všetok lieh a potom chodili po ulici, vyspevovali a strieľali. „Mali sme z nich strach.“

Nútený pobyt na Morave (1946 - 1949)

Po vojne vláda ako dôsledok Viedenskej arbitráže vysídľovala maďarské rodiny z južného Slovenska do českého pohraničia. Františka a jeho rodinu internovali na miesto v okolí Olomouca, ktoré po odsune Nemcov ostalo ľudoprázdne. Bývali u hospodára, ktorému pomáhali s dobytkom a so žatvou. Rodina sa k Františkovi správala takmer ako k vlastnému. Napriek tomu František tažko prijímal nepriazeň okolia: „Našli sa ľudia, ktorí nás, aj ďalších prisťahovalcov, vnímali, akoby sme boli vojnoví zločinci.“

Keď sa v roku 1948 moci chopili komunisti, rodičia s obavou sledovali prezliekanie politických kabátov ľudových funkcionárov: „Tí, ktorí vládli za Tisa, začali potichučky vládnuť za Gottwalda. Lebo gardista mal také možnosti, že vedel na všetko získať papier, aj že bol partizánom.“ Podľa pamätníka demokracia so sebou priniesla prienik ľudákov do neskorších vlád až do prítomnosti.

Návrat domov, pokus o prekročenie hraníc a väzba

V roku 1949 rodina dostala povolenie vrátiť sa domov v rámci procesu reslovakizácie, ak všetci členovia podpíšu na obecnom úrade vyhlásenie, že sú Slováci. Františkov otec odmietol, za čo ho na tri roky poslali do jáchymovských baní. Ostatných čakalo šokujúce prekvapenie - v ich vlastnom dome bývala komisárova dcéra, a tak bola rodina nútená ísť do podnájmu. Dvadsaťročný František tak prežíval ďalšiu nespravodlivosť. Situácia ho priviedla k úvahám o emigrácii. Útek plánoval uskutočniť spoločne so ženou, ktorej manžel už úspešne emigroval. Obaja však boli zadržaní a obvinení zo spáchania pokusu o neoprávnené opustenie republiky. Bol odsúdený na 5 mesiacov väzby a peňažnú pokutu. Keďže ju nemal z čoho zaplatiť, vo väzení strávil šesť 6 mesiacov ťažkou prácou v pezinskej tehelni. Podľa jeho slov tam „život nebol zlý, ale tvrdý“. 

V Justičnom paláci boli v rovnakom čase väznení aj ľudácky podpredseda vlády a neskôr minister obrany Alexander Mach, partizán Žingor a kazateľ z Blumentálskeho kostola. Do prípadu Žingor chceli Františka vyšetrovatelia viackrát zatiahnuť, nakoniec však zistili, že s prípadom nemá nič spoločné.

Vojenská služba – prevýchova a „budovanie republiky“

V roku 1950 sa František Vaczula oženil a o rok neskôr dostal povolávací rozkaz k útvaru Pomocného technického práporu v Svatej Dobrotivej v Čechách ako „politicky nespoľahlivá osoba“. Títo takzvaní PTPáci vykonávali najťažšie fyzické práce v náročných životných podmienkach, čelili zlému zaobchádzaniu a ponižovaniu zo strany veliteľstva. Hneď po príchode brancom pridelili obnosené uniformy a bagandže náhodnej veľkosti. Absolvovali rýchly výcvik, veľa pochodovali a spievali ruské piesne: „Je ťažké si to predstaviť, ale niektorí kamaráti mali na nohách také pľuzgiere, že z toho odpadávali, aj horúčku dostali. A po celý čas sme cvičili bez zbrane, aby sme sa naučili, čo znamená budovať republiku.“

Nasledovali ťažké chvíle. Najhoršie to bolo v Líňach pri Plzni, kde sa plánovala výstavba letiska. Ubytovali ich v starých maringotkách bez ohľadu na to, aké bolo ročné obdobie. Stravu dostávali z pojazdných vojenských kuchýň. Jedni budovali základy pre drevené baraky, ďalší stavali koľajnice pre vagóny. Keď dokončili baraky, ubytovali ich tam po štrnástich v jednej miestnosti. Raz do týždňa ich odviezli k baníkom, aby sa mohli umyť v teplej vode. Neskôr vykladali vagóny s makadamom potrebným na stavbu ciest. Keď prišli mrazy, najprv bolo treba zmes rozbiť krompáčmi: „Chlapci plakali, mali také pľuzgiere, že si ani chlieb nemohli odkrojiť.“ Najväčšie útrapy prežívali tí, ktorí neboli zvyknutí na tvrdú fyzickú prácu. Hudobník či duchovný, vykladalo sa celé dni a noci, aby sa neplatili penále za vagóny. „A keď chlapci išli na ošetrovňu, vonku ich čakal veliteľ: ‚A co je vám? Do roboty! Já vás vyléčím!’“

Pobyt v Líňach František s kamarátmi znášali neľahko. Po príchode riadnych vojakov letectva, ktorí ich - PTPákov - vnímali ako druhotriednych vojakov, dochádzalo k ďalším konfliktom. Objavili sa aj chýry, že im podávali bróm na potlačenie sexuality. Skutočný strach však vyplýval najmä z obavy, že po dokončení práce ich odvezú do Ruska.

Po prevelení na letisko Sliač-Tri duby mladí branci vykladali horúci cement voľne uložený v uzavretom vagóne. Pracovali v gumených čižmách, aby sa mohli brodiť v 30 - 40-centimetrovej vrstve cementu. Po 45 minútach museli vyjsť von, vyzuť si čižmy a schladiť si nohy, aby sa mohli vrátiť naspäť. Napriek maskám sa nadýchali výparov, oči mali zalepené cementom: „Spomínam na to, čo sme my zažili s tým cementom na voľnom priestranstve, ale keď si pomyslím na kamarátov, ktorí sa dostali do baní, tak my sme boli voči nim ešte vo výhode, lebo aspoň sme videli slnko.“

V marci 1953 sa Františkovi končila vojenská služba. Po odovzdaní šatstva a niekoľkodňovom čakaní na normálny život však prišiel rozkaz na výnimočné vojenské cvičenie. V dôsledku vojny v Kórei a s ňou súvisiacim medzinárodným napätím nakoniec trvalo 8 dlhých mesiacov. Pre Františkovu manželku tiež nastali ťažké časy, keďže nemali majetok a ona zostala sama s dieťaťom: „Snažil som sa, aby som bol zodpovedný a aby som dokázal pokračovať v živote, ktorý som predtým viedol.“

Opäť doma – už natrvalo

Po návrate z vojenskej služby František pracoval ako vodič nákladnej dopravy a od roku 1960 v ČSAD. Stal sa prvým vodičom podniku, ktorý úspešne najazdil 2 750 000 km bez nehody. Je presvedčený, že okrem dodržiavania predpisov je dôležité najmä to, aby ľudia nestrácali cit. Pravidelne poukazoval na neochotu vodičov voči cestujúcim, vyjadroval sa k bezpečnosti a technickému stavu vozidiel, pôsobil ako poradca odborníkom z výroby vozidiel.

Počas vojny v bývalej Juhoslávii v roku 1991 sa zúčastnil cesty do Osijeku, odkiaľ v autobusoch oblepených vlajkami Červeného kríža dopravili 130 detí do zotavovne na Slovensku. V novovzniknutej Chorvátskej republike však videli ozajstnú vojnovú hrôzu. Keď prišli deti vo veku od päť do štrnásť rokov, Františkovi to pripomenulo deň, keď sa skončila vojna: „Prial som si, aby som už nič podobné nikdy nezažil. Je to hrozný obraz. Prial by som ho však vidieť ľuďom, ktorí rozdúchavajú nacionalistické vášne.“

Napriek príkoriam, ktoré prežil, pamätník František Vaczula dlhé roky žije ako aktívny a mimoriadne činorodý človek. Okrem toho, že miloval svoju prácu, aktívne sa podieľal na zveľaďovaní svojej obce neďaleko Bratislavy. V súčasnosti sa venuje prácam okolo domu, starostlivosti o záhradu a najmä svojej rodine: „Vždy som sa snažil svoje deti viesť k tomu, aby sa chovali slušne a poctivo. Dnes mám sedem vnúčat a šesť pravnúčat. Som rád, že tu mám rozľahlú rodinu.“

 

V roku 2021 bol jedným z laureátov ocenenia Ceny pamäti národa, ktoré české a slovenské Post Bellum každoročne odovzdáva ľuďom, ktorí v jednej chvíli svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Inconvenient Mobility

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Inconvenient Mobility (Eva McDaniel)