Lydia Piovarcsyová

To je tiež zaujímavá príhoda. Tie knihy boli uložené u tej, teda nie priamo u strýka, ale u tej antifašistky, u tej Nemky Anky Küglerovej. A ten byt obsadili Rusi – vojaci. A Rusi si z toho, z tých bední urobili záchod. Oni to všetko obcikali, obkakali, a takto znehodnotili všetky tie knihy. [...] Ondrejov veľmi veľa kníh zobral a údajne ich odniesol do Martina. Čo s nimi v Martine robil, to neviem. Či on ich predával, alebo čo robil, to ja neviem.

Ten obchod bol tak, že boli dva schodíky do obchodu. A ja som na tých schodíkoch pred obchodom sedela a mala som tam vyložené bábiky a hračky a tam som sa hrávala, asi trojročná. A chodil okolo Tiso. Okolo mňa. Lebo Tiso každý deň išiel po tej ulici a na konci tej ulice, tam bolo štvorcové námestie. V kúte tej jednej ulice bola lekáreň. Tam bola lekárnička Balegová, to bola jeho frajerka. A on každý deň chodil za tou frajerkou. A ja som ich špízlovala. Keď som nesedela na tom schodíku, tak som vyliezla hore schodíkmi na povalu a z povaly bolo vidieť na ulicu, a tak som ho videla, jak chodil k tej Balegovej.

Keď boli prijaté protižidovské zákony, obchod arizoval Ľudo Ondrejov. Kto chcel a mal niekde na Hlinkovej garde alebo na orgánoch Slovenského štátu niekoho, tak mohol arizovať. On nearizoval len antikvariát Steiner, ale ešte aj jeden textilný obchod na rohu Klobúčnickej ulice. On bol spisovateľ, vlastným menom Mistrík, bol to jeden chudý, vysoký, nie veľmi sympatický človek. Údajne pil. Kým sa trošku usadil, tak nechal môjho otca s bratom a švagrom v obchode pracovať, a keď sa mu to znepáčilo, napísal slovenskej vláde list, ktorého kópia je v knihe o rodine Steinerových, a požiadal Slovenský štát, aby už zariadili, aby tých majiteľov odtiaľ odviezli. „Nepotrebujeme týchto Židov Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Zigmunda Steinera, Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov obchod ničím neutrpí a neutrpí ujmu po stránke hospodárskej, 12. júna ´42.“

My sme mali antikvariát, volal sa antikvariát Steiner. Moji predkovia pochádzajú z Kojetína, z Moravy, kde mali železiarstvo na námestí. Je to typicky štvorcové starobylé námestie a tam je cintorín, kde sú hroby mojich predkov. Moja prababička mala osem detí, z nich jeden bol môj dedo. Boli tam dve dievčatá a ostatní boli chlapci. Keď chlapci dospeli, tak im povedala, že Kojetín je malé mestečko, tam nemajú žiadnu budúcnosť a nebudú tam mať čo robiť. ‘Choďte do Bratislavy, to je centrum Rakúsko-Uhorska, tam sa lepšie uplatníte. ’ Tak sa môj dedo pobrali do Bratislavy a založili tu také požičovne kníh, a z tých požičovní vznikol potom antikvariát. Existoval tu celé desaťročia. Bol veľmi medzinárodne známy a uznávaný. Existuje budapeštiansky časopis z tej doby, kde bolo o mojom otcovi písané, aký je odborník, a univerzitní profesori si od neho objednávali študijnú literatúru. On prebral po dedovi obchod so svojim bratom. Otec a brat jeho potom pokračovali v tradícii antikvariátov.