Zuzana Mistríková

* 1967  

  • „Nechcela som ísť na kandidátku, myslím, že som to riešila s Milanom Šimečkom mladším, že keď zostavovali kandidátky a bolo dohodnuté, že musí byť z toho jasné, že to je všetko v spoločnom záujme, a tak tie najvýraznejšie osobnosti – v tom zmysle, že si ich pamätali ľudia a nie že by to boli najdôležitejší ľudia v študentskom hnutí, lebo to sa takto povedať nedá – že budú súčasťou komunikácie a kampane, aby bolo vidno prepojenie. My sme sa teda dohodli, že na kandidátke budem, ale budem sa nachádzať na nezvoliteľnom mieste, oni to tak matematicky vypočítali, že som bola na takom mieste, že som bola 16. v tom kraji, ale už si to nepamätám, za stredoslovenský kraj. To sa vtedy delilo podľa toho, koho kam bolo treba, nesúviselo to vtedy s bydliskom. Tak ako je to dnes úplne nemysliteľné, že volebný systém bol nastavený tak, že ja som sa prekrúžkovala na druhé miesto a potom stála otázka tak, že či vlastne a aj som s tou otázkou bojovala a nebola som jediná, či vlastne – a to bol nejaký nemysliteľný objem ľudí, ktorý mi dal preferenčné hlasy, ja neviem bavíme sa o státisícoch – či je vlastne fér, v tej chvíli povedať, že ďakujem a ja si to neprosím. Takto vznikla situácia, že do parlamentu som sa napokon dostala s takou veľkou bázňou, aj keď potom, keď človek zažil november a ostatné veci, tak si poviete, že však uvidíme. Čarovné bolo, že pred desiatimi rokmi som stretla pani, ktorá ešte stále pracovala v kancelárii Národnej rady a tá, keď ma zbadala, tak ma objala a hovorí mi, že ten prvý parlament, ktorý vzišiel z volieb bol ten najprofesionálnejší parlament, aký vôbec zažila. A ja som ostala úplne vydesená, lebo hovorím však veď polovica z nás vôbec netušila, kde je, a netušili sme tie procesy, ale potom som si spätne uvedomila, že asi som jej porozumela, lebo všetci sme tam prišli, jednak s tým záväzkom toho pol roka, že teraz je šanca krajinu zmeniť, jednak s obrovským rešpektom, že pravidlá nepoznáme a sú to dôležité veci, ktoré musíme pochopiť a to dohromady vytvorilo skupinu ľudí, ktorí sa snažili problémy riešiť. A zákonov bolo treba urobiť strašne veľa, čiže tej roboty bolo hrozne veľa až do momentu, kým nenastali všelijaké jazykové, pomlčkové a iné veci, to bol vlastne strašne progresívny parlament.“

  • „V sobotu, nedeľu boli voľby, ja som mala v pondelok štátnice. Čiže ja som naraz ukončila vysokú školu aj svoju politickú kariéru. Tušili sme, že to nedopadne dobre, treba povedať, že to dopadlo úplne fatálne, to sme si naozaj nemysleli, že to dopadne až tak. Ale nastal jeden zvláštny kalkulačno-československý model, pretože bolo úplne jasné, že po voľbách roku ´92 Václav Klaus už ministrom financií nebude, už bude iba premiérom, to bolo úplne jasné. A teraz zrazu v tej skladačke nastal problém, že tým prezidentom by mal byť Slovák. A v rámci koaličných debát všetkých subjektov, ktoré sa snažili pokračovať v novembrových pravidlách a cieľoch, to chvíľku vyzeralo, že vlastne by tým prezidentom mohol byť Martin Porubjak, pretože a to sme sa strašne smiali, lebo v tom čase som okrem parlamentu pracovala preňho aj na Úrade vlády a hrozne som sa vydesila tou predstavou, že by sme sa nejak sťahovali do Prahy alebo čo, ale akokoľvek absurdne to teraz znie, to bola v jednu chvíľu jedna z relevantných možností. No ale voľby to vyriešili elegantne a vyriešili to tak, že v tej chvíli bolo... Je pravda, že v tej chvíli sme si ešte všetci mysleli, že to inak ako referendom nepôjde a aj to dokonca všetci vrátane Mečiara do poslednej chvíle hovorili. Všetci sme vedeli, že referendum tak nedopadne, vedeli sme, že to bude strašne komplikované, poskladať federálne čokoľvek, aby bolo v parlamente schopné rozhodovať niečo čo by eventuálne bolo schopné aj koordinovať s rozhodovaním na národnej úrovni bude ťažké, ale vedeli sme, že táto garnitúra urobí všetko preto, aby to odstrihla a však to nakoniec aj urobili.“

  • „Ja sa priznám, že sa som sa nejako riadením osudu neocitla v týchto výjazdových veciach. Ja som patrila medzi tých pár ľudí, ktorí to na mieste celé koordinovali, s tým, že potom do prvej televíznej debaty, tak to bolo zvláštne, ako vlastne vzniklo to, že ja som bola osoba, ktorá sa začala objavovať v médiách. Tiež to bola ako keby náhoda, pretože koncom prvého týždňa, ak si dobre pamätám, prišla z rakúskej televízie ponuka, aby sme sa objavili, jeden študent a niekto z VPN v Klube Zwei, čo bola renomovaná diskusná relácia na ORF a mali sme tam ísť Peter Zajac a ja. Ja som bola nemčinárka v tom čase a on je výborný prekladateľ z nemeckého jazyka. Ako sme vyhlásili okupačný štrajk, už sme nechodili domov, takže to bolo čarovné, lebo som volala mame, že sa niekto zastaví pre môj pas, pretože ešte bolo treba vízum. My sme dostali v priebehu poobedia obaja vízum a na to prišla informácia, že slovenská televízia urobí diskusný klub do ktorého vpustí ,druhú stranu´, a tým pádom to vlastne nikto neriešil a za študentov som na debatu išla ja. A to je tá prvá fotka ako tam Kňažko s Budajom sedí a Ondruš s Kusým a ja a na druhej strane boli nejakí riaditelia podnikov a ja som tých "papalášov" vôbec nepoznala, lebo ma to vtedy nezaujímalo, čiže ja som netušila, kto je kto. Dopadlo to celkom dobre, keď som videla, ako dospeláci, keď už tam na mňa začali klásť otázky a čakali, že ma v niečom domotajú, sa tak uvoľnili, keď videli, že som to tak nejako "dala". A tak nejako vzniklo, že ten komunikátor s tými médiami som bola ja a tým pádom som mala zrazu túto funkciu tlačovej hovorkyne bez toho, aby som o ňu nejakým spôsobom bojovala. Všetko to vznikalo z náhody na náhodu.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 29.05.2018

    (audio)
    délka: 01:39:52
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Čokoľvek sa vtedy stalo, ľudia sa najprv pozreli na študentov, pretože ich názor bol pre nich akousi zárukou

Zuzana Mistríková sa narodila 21. mája 1967 v Martine, vyrastala však v Bratislave. Vyštudovala filmovú a divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení, kde ju zastihla nežná revolúcia. Od prvých chvíľ sa stala aktivistkou študentského hnutia a spoluzakladala Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Dňa 24. novembra 1989 sa ako zástupkyňa študentského hnutia objavila v televíznom Štúdiu Dialóg v diskusii so zástupcami komunistickej strany. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bola zvolená za hnutie VPN do Slovenskej národnej rady (SNR), pričom mala vtedy iba 23 rokov. V roku 1992 odišla z aktívnej politiky, spoluzakladala Fun rádio a podieľala sa na založení Asociácie nezávislých rádií. V súčasnosti je filmovou producentkou a prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.