Zuzana Mistríková

„V sobotu, nedeľu boli voľby, ja som mala v pondelok štátnice. Čiže ja som naraz ukončila vysokú školu aj svoju politickú kariéru. Tušili sme, že to nedopadne dobre, treba povedať, že to dopadlo úplne fatálne, to sme si naozaj nemysleli, že to dopadne až tak. Ale nastal jeden zvláštny kalkulačno-československý model, pretože bolo úplne jasné, že po voľbách roku ´92 Václav Klaus už ministrom financií nebude, už bude iba premiérom, to bolo úplne jasné. A teraz zrazu v tej skladačke nastal problém, že tým prezidentom by mal byť Slovák. A v rámci koaličných debát všetkých subjektov, ktoré sa snažili pokračovať v novembrových pravidlách a cieľoch, to chvíľku vyzeralo, že vlastne by tým prezidentom mohol byť Martin Porubjak, pretože a to sme sa strašne smiali, lebo v tom čase som okrem parlamentu pracovala preňho aj na Úrade vlády a hrozne som sa vydesila tou predstavou, že by sme sa nejak sťahovali do Prahy alebo čo, ale akokoľvek absurdne to teraz znie, to bola v jednu chvíľu jedna z relevantných možností. No ale voľby to vyriešili elegantne a vyriešili to tak, že v tej chvíli bolo... Je pravda, že v tej chvíli sme si ešte všetci mysleli, že to inak ako referendom nepôjde a aj to dokonca všetci vrátane Mečiara do poslednej chvíle hovorili. Všetci sme vedeli, že referendum tak nedopadne, vedeli sme, že to bude strašne komplikované, poskladať federálne čokoľvek, aby bolo v parlamente schopné rozhodovať niečo čo by eventuálne bolo schopné aj koordinovať s rozhodovaním na národnej úrovni bude ťažké, ale vedeli sme, že táto garnitúra urobí všetko preto, aby to odstrihla a však to nakoniec aj urobili.“

„Ja sa priznám, že sa som sa nejako riadením osudu neocitla v týchto výjazdových veciach. Ja som patrila medzi tých pár ľudí, ktorí to na mieste celé koordinovali, s tým, že potom do prvej televíznej debaty, tak to bolo zvláštne, ako vlastne vzniklo to, že ja som bola osoba, ktorá sa začala objavovať v médiách. Tiež to bola ako keby náhoda, pretože koncom prvého týždňa, ak si dobre pamätám, prišla z rakúskej televízie ponuka, aby sme sa objavili, jeden študent a niekto z VPN v Klube Zwei, čo bola renomovaná diskusná relácia na ORF a mali sme tam ísť Peter Zajac a ja. Ja som bola nemčinárka v tom čase a on je výborný prekladateľ z nemeckého jazyka. Ako sme vyhlásili okupačný štrajk, už sme nechodili domov, takže to bolo čarovné, lebo som volala mame, že sa niekto zastaví pre môj pas, pretože ešte bolo treba vízum. My sme dostali v priebehu poobedia obaja vízum a na to prišla informácia, že slovenská televízia urobí diskusný klub do ktorého vpustí ,druhú stranu´, a tým pádom to vlastne nikto neriešil a za študentov som na debatu išla ja. A to je tá prvá fotka ako tam Kňažko s Budajom sedí a Ondruš s Kusým a ja a na druhej strane boli nejakí riaditelia podnikov a ja som tých "papalášov" vôbec nepoznala, lebo ma to vtedy nezaujímalo, čiže ja som netušila, kto je kto. Dopadlo to celkom dobre, keď som videla, ako dospeláci, keď už tam na mňa začali klásť otázky a čakali, že ma v niečom domotajú, sa tak uvoľnili, keď videli, že som to tak nejako "dala". A tak nejako vzniklo, že ten komunikátor s tými médiami som bola ja a tým pádom som mala zrazu túto funkciu tlačovej hovorkyne bez toho, aby som o ňu nejakým spôsobom bojovala. Všetko to vznikalo z náhody na náhodu.“