Ľubomír Miklo

* 1948

  • “No a medzi iným ma ako vybrali, že budem mať v mojom družstve dvoch či troch hokejistov, som mal. A bol tam aj Horešovský, veľký reprezentant zo Sparty, Horešovský. Tiež, len prišiel na vojnu, v stredu prišli, a už v nedeľu, v sobotu chcel ísť na svadbu kamarátovi. Tak bolo mi treba vybaviť, ja, aby ho pustili na vojnu. Tak Pittner ho pustil, ešte nebol po prísahe, tak mu obliekol civil, že nebude ho nikto zastavovať. To sú také príbehy z tej, z toho obdobia. No a ďalší príbeh je z toho, že Dukla Jihlava mala zmluvu ako so Steavou Bukurešť, že chodili hokejisti zo Steavy Bukurešť trénovať na začiatku sezóny do Jihlavy. A vybrali ma za tlmočníka. Vybrali ma za tlmočníka, že po maďarsky. No lenže ja som sa necítil znalý maďarčiny, ešte som si len knižku kupoval. Vtedy ešte, to čo som spomínal na začiatku, že keď som býval v Drnave, že som sa niečo naučil. No a skúška bola taká, že o tretej v noci ma dal dozorník pluku zobudiť. A rozmýšľam, už aj k nemu, k dozornému pluku, o tretej v noci? Rozmýšľam, čo za prúser zas som urobil, a že to nepočká do rána. No a keď som tam prišiel, to bol Čech a hovorí, že: `Kérem, üljön le!` Prosím, sadnite si. A ja mu hovorím: `Köszönöm szépen.` A on vyskočil, že hurá, on vie maďarsky! Takže takto to na vojne beží, že za sebemenší, za sebemenšiu znalosť, už vás niekde zaradia. No tak ma zobrali za tlmočníka. O šiestej ráno som sa mal hlásiť v hoteli Grand, lebo o ôsmej tam ma čakal náčelník štábu. Lebo o ôsmej, o ôsmej sa mali… mali prísť vlakom Rumuni. No a Rumuni aj prišli, mňa odčekovali hore k tlmočníkovi, čo vedel česko-rumunsky, ten bol originál tlmočník. No a tuto že po maďarsky zato, lebo značná časť tých Maďarov, tých Rumunov vedela po maďarsky. Boli z maďarského, z maďarskej oblasti, tam v Rumunsku. Tam ich je veľa. Tak išiel som tam, prišli Rumuni. Ten vedúci ma zavolal, aj ich a toho maďarského trénera, lebo Maďar vedel po maďarsky, mali maďarského trénera. Tak ten začal so mnou po maďarsky konzultovať, videl, že so mnou nič nie je, kývol rukou a po maďarsky povedal, že ale môžem chodiť s nima.”

  • “Mal bane… mal bane od Štítnika až po Rákoš. On ich mal nejako na starosti? (dokumentarista) To mal na starosti on. On bol vedúci bane aj na Hrádku vtedy, keď sa objavila jaskyňa. On bol vedúci bane! Volalo sa to Kapusta Štôla, tak doniesli mu baníci dva také kusy, tých pekných takých vecí stade. No a to bola baňa. Oni bežne natrafia baníci na takéto ornamenty nejaké. No a on to zobral domov, nahlásil to na príslušné orgány, a potom odrazu sa baňa zavrela a neviem, koľko rokov bolo to zavreté tam. Tá Ochtinská aragonitová jaskyňa. Zaujímavé toto bolo, že zo Štítnika chodil pešo na nádražie napríklad. Krížom cez Hrádok, ja som sa vždy smial, že to mal dosť, keď prešiel tam a naspäť, šichta bola hotová. No ináč, čo sa týkalo jeho profesii, tak bol v rámci týchto rudných baní, tak bol vyhlásený za jeden z najlepších, čo rozoznávajú jednotlivé kamene… ako čo obsahuje, ktorý kameň. Keď bolo treba niekde ísť na haldu, tak otca volali a on išiel tam. Povedal koľko, hovorme trebárs o magnezite, tak povedal, koľko je magnezit, koľko je dolomit a podobné veci. Tak jeho to, ešte aj počas štúdií v Banskej Štiavnici, jeho to zaujímalo. A bol vraj aj na takom krúžku, čo chodili hore po lesoch, lebo Štiavnica je známa, že kadejaké skaly sú tam, kamene kadečo obsahujú a tak ďalej. A spomína si na tie štúdiá v Štiavnici? Má stade nejaké príhody? (dokumentarista) Tak spomínal to, že bol dobrý brankár futbalový, chytal za Štiavnicu. Pomerne dosť fotografií zanechal z tej oblasti a väčšinou, no… To ešte neboli také bývania, nebol internát, to ešte z Polomy si musel, no keď išiel na začiatku školského roka do Štiavnice, tak si duchnu niesol so sebou. Išiel pešo? (dokumentarista) Perinu, perinu. No tak musel. Išiel pešo z Polomy, a tak… Áno, z Polomy do Hačavy, a až tam vlak chodil. Lebo Poloma, Rimavská Sobota a Tisovec čo je, no tak. Aha. (dokumentarista) Tak sa vždy smial, že duchnu musel niesť sebou. Takže musela, nesmela byť veľmi napchatá perím, lebo by to nevedel zbaliť. Tak len do kufra takú duchnu, len málo páperia aby bolo v nej.”

  • “Ako som spomínal, otec bol partizán, ale ochorel. Dostal silný zápal pľúc. To je spomínané aj v tej knižke pána Bolfíka, čo som spomínal. A mama tiež dostávala, mala dvestopäťdesiatpäťku, to sa volalo, taká… Štát dával príspevok v dôchodku za to, že boli v partizánskej činnosti. Otec bol aktívny partizán a potom ležal v nemocnici. To bola taká nemocnica na Hačave, v bani. Pán inžinier Novák, čo bol majiteľ Masteku, tej bane, tak on zriadil v bani, v banských priestoroch takú… To ani nemôže sa nazvať nemocnica, ale takú útulňu, kde sa schovávali tí partizáni a chodili k nim dáki doktori a tak ďalej. Mama, tá nebola priama účastníčka Povstania. Mama tá bola taká… medzi tých 255károv, sa počítali aj tí, čo pomáhali partizánom. Napríklad, mama nosievala stravu do lesa pre partizánov už, tam. Tam v okolí niekde? (dokumentarista) Áno, v okolí Poproča, čo boli partizáni, tak im nosili. Aby sa neukazovali na verejnosti, tak ženy im to nosievali stravu hore. No… A nechodili tí partizáni aj dole do dediny? (dokumentarista) Neviem toto detailne. Chodili určite, ale v dedine boli aj ľudia, ktorí nemali radi partizánov. Ako všade - sú ľudia, ktorí majú radi a ktorí nemajú radi. A váš otec, počas toho čo bol partizán, bol iba s tými partizánmi, či aj niekde ďalej sa dostal? (dokumentarista) Nie. Bol v okolí, a potom čo sa, čo sa týka toho, že kde priamo bol v boji, tak spomínal, že bol povyše Rimavskej Soboty, smerom ako sa ide na Hnúšťu, že tam bojovali. A tak, stade má aj týchto… spolubojovníkov. Aj pán Bolfík bol tam, priamy účastník toho. A spomínal aj konkrétne boje? Rozprával o tom? (dokumentarista) Rozprával, ale bol som na to malý, nejak som si nezapamätal tieto veci všetky. A pred tým, ako sa stal partizánom, tak bol v armáde? (dokumentarista) Nebol. Nebol… (dokumentarista) V päťdesiatych rokoch oni chodili… My sme bývali v Štítniku a oni chodili na taký, tí čo neabsolvovali základnú vojenskú službu, tak absolvovali taký výcvik v Rožňave. To boli tie ročníky 1920, 1921.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Revúčka

    (audio)
    délka: 02:14:51
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mal som očakávania, že dôjde k tej zmene, ale nie že dôjde k takým špinavostiam, ako dochádza teraz

Pamätník Ľubomír Miklo počas EyeDirect natáčania
Pamätník Ľubomír Miklo počas EyeDirect natáčania
zdroj: Post Bellum SK

Ľubomír Miklo sa narodil 30. januára 1948 v malebnej obci Polom ako jedináčik. Jeho otec Michal pochádzal z rovnakej dediny, mamička Judita, za slobodna Vaľová, vyrastala neďaleko, v obci Poproč. Počas druhej svetovej vojny bol Ľubomírov otec Michal u miestnych partizánov a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania. Spočiatku bol veľmi aktívny, dokonca sa ocitol v priamom boji v oblasti Rimavskej Soboty, avšak neskôr ochorel na zápal pľúc a stiahol sa do úzadia. K takzvanej 255 (predpis o príplatku k dôchodku pre ľudí zapojených doSNP) patrila jednoznačne aj Judita, ktorá nosievala partizánom do úkrytov stravu. Ľubomír základnú školu dokončil v roku 1963 v Slavošovciach. Medzitým mu ochorel otec, čo znamenalo koniec jeho práce v bani, ktorú zamenil za úradnícky post. Ešte v tom istom roku začal Ľubomír navštevovať Strednú priemyselnú školu strojnícku v Košiciach. Po absolvovaní strednej školy sa túžil stať športovým redaktorom, ale keďže ho neprijali na žurnalistiku, rozhodol sa pre povinnú vojenskú službu. Narukoval v Havlíčkovom Brode medzi pešiakov, ktorí mali na starosti ľahký guľomet. Kvôli zdravotným ťažkostiam nebol Ľubomír s umiestnením spokojný, a tak ho neskôr preložili medzi tankistov do Jihlavy. Vojenčinu absolvoval v rokoch 1967 až 1969, ako vojak prežil aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V septembri 1971 sa oženil s Máriou. V Jelšave bývali dva roky, a keď v roku 1973 získali byt v Revúcej, presťahovali sa tam. Rodina sa rozrástla a narodili sa im tam dve dcéry, Ľubomíra a Mária. Stal sa zamestnancom štátneho podniku, ktorý sa zaoberal projekciou slovenských magnezitových závodov, pričom pracoval na detašovanom pracovisku v Lubeníku, na podnikovom riaditeľstve. V revolučnom roku 1989 tu založil VPN a bol členom výboru. Komunálnej politike sa Ľubomír začal venovať až po Nežnej revolúcii, pričom už 16 rokov pôsobí ako hlavný kontrolór Jelšavy.