Stanislava Melečková, rod. Kopálová

„Písali veľmi smutné a nie povzbudzujúce listy a ja som z toho bola veľmi, veľmi smutná. Určite to vplývalo, nehovorím, že na naše manželstvo, veď sme boli dvaja mladí a zaľúbení po uši. Ťažko to niesli, veľmi ťažko to niesli, napriek tomu, že mám dve sestry. Ťažko hodnotím mojich rodičov, mali na to nárok. Potom si to asi otec vyčítal, že ma vlastne, nie že prinútil, ale svojím spôsobom bol dôvodom, že som na tú návštevu išla. Lebo keď som si pozerala – dnes som to mala v rukách – jeho odvolacie (dopisy) na vysťahovanie, musel strašne trpieť, že to nevie vybaviť, že ma teda nepustia. Písal všetky tie odvolania za mňa, najprv na krajský výbor, či ako sa to volalo, na pasový, najprv do Bystrice, potom odvolanie na slovenský neviem aký, potom odvolanie na federálny neviem aký do Prahy, neviem presne názvy tých úradov. A potom úplne posledné odvolanie v 72-om do prezidentskej kancelárie. Nič nepomáhalo. Myslím, že potom si to vyčítal. Nikdy sme o tom nehovorili. Potom už, keď som tu hovorila, že vydať sa druhý raz a ako deti, tak viem, že rodičia naraz: „Tak akože, ako by si mohla mať?“ A ja reku, že čo si myslíte, že teraz tu budem takto furt, veď samozrejme, že chcem mať deti. Takže som videla, že ich to mrzí.“

„Všetci sme boli zhrození, to je úplne jasné. Ja myslím, že 99% národa bola z toho zhrozená. Jednoznačne. Určite aj tí sebaverní komunisti museli byť z toho zhrození, kým sa spamätali, že nemôžu byť zhrození. Asi tak. Boli to hrozné časy. Ja som to potom až tak nevnímala z titulu tohoto rozhodovania: ísť, neísť, áno, vybavovať, jedno s druhým. Ja som odišla, emigrovala na dva razy: najprv 30. augusta s tým, že som to povedala sestrám, staršia sestra už bola v Bratislave. Tá samozrejme zalarmovala rodičov. Takže v Devínskej Novej Vsi nastúpil do vlaku, v ktorom sme my normálne išli s doložkou - to sa vtedy dávala do pasu na počkanie – po celom vlaku chodil sprievodca a do každého kupé kričal: ‚Je tu nejaká Kopálová?‘ Až teda prišiel na to, že tam Kopálová bola: ‚Áno, ja som.‘ A on hovorí: ‚A ja som si myslel, že to je nejaké dieťa, že hľadajú dieťa.‘ Že máte u prednostu stanice na drôte svojho otca. Takže som išla dolu aj s kufrom, lebo to som proste nemohla urobiť nezobrať otcovi telefón a vlak odišiel a ja som ostala v Devínskej Novej Vsi, kam prišli pre mňa rodičia. Takže to bolo veľmi dramatické. Ale začala som učiť, veď bol september, všetko sa tvárilo, že je to v poriadku. A potom sa znovu naskytla príležitosť, oni boli medzitým vo Viedni, to bol 12. september, 11. som mala narodeniny a 12. septembra išiel do Viedne jeden hádzanársky tréner, on tam dlhé roky trénoval. Takže s ním som išla autom do Viedne, a to som už nepovedala nikomu. Takže na druhý raz sa to podarilo.“