Stanislava Melečková, rod. Kopálová

* 1945  

  • „No a prišiel december, blížili sa Vianoce. Moji rodičia nás nepodporovali, že sme emigrovali. Boli z toho veľmi nešťastní, písali veľmi neštastné listy, atď., atď. Takže som bola hlboko presvedčená, že keď pôjdem na Vianoce na návštevu, podotýkam, nie sa vrátiť domov, na návštevu...Igor nebol proti tomu, celá rodina bola proti tomu. Otec povedal, že za manželom ma musia pustiť nazad, tak som verila otcovi a nie celej rodine, čo si to nemysleli. Ešte chcem podotknúť, že tá Igorova rodina ma naozaj prijala ako za dcéru, ozaj, fakt. Našla som tam akoby druhých rodičov, tak to bolo, všetka česť, ozaj, ja som sa medzi nimi veľmi dobre cítila.“

  • „Písali veľmi smutné a nie povzbudzujúce listy a ja som z toho bola veľmi, veľmi smutná. Určite to vplývalo, nehovorím, že na naše manželstvo, veď sme boli dvaja mladí a zaľúbení po uši. Ťažko to niesli, veľmi ťažko to niesli, napriek tomu, že mám dve sestry. Ťažko hodnotím mojich rodičov, mali na to nárok. Potom si to asi otec vyčítal, že ma vlastne, nie že prinútil, ale svojím spôsobom bol dôvodom, že som na tú návštevu išla. Lebo keď som si pozerala – dnes som to mala v rukách – jeho odvolacie (dopisy) na vysťahovanie, musel strašne trpieť, že to nevie vybaviť, že ma teda nepustia. Písal všetky tie odvolania za mňa, najprv na krajský výbor, či ako sa to volalo, na pasový, najprv do Bystrice, potom odvolanie na slovenský neviem aký, potom odvolanie na federálny neviem aký do Prahy, neviem presne názvy tých úradov. A potom úplne posledné odvolanie v 72-om do prezidentskej kancelárie. Nič nepomáhalo. Myslím, že potom si to vyčítal. Nikdy sme o tom nehovorili. Potom už, keď som tu hovorila, že vydať sa druhý raz a ako deti, tak viem, že rodičia naraz: „Tak akože, ako by si mohla mať?“ A ja reku, že čo si myslíte, že teraz tu budem takto furt, veď samozrejme, že chcem mať deti. Takže som videla, že ich to mrzí.“

  • „Všetci sme boli zhrození, to je úplne jasné. Ja myslím, že 99% národa bola z toho zhrozená. Jednoznačne. Určite aj tí sebaverní komunisti museli byť z toho zhrození, kým sa spamätali, že nemôžu byť zhrození. Asi tak. Boli to hrozné časy. Ja som to potom až tak nevnímala z titulu tohoto rozhodovania: ísť, neísť, áno, vybavovať, jedno s druhým. Ja som odišla, emigrovala na dva razy: najprv 30. augusta s tým, že som to povedala sestrám, staršia sestra už bola v Bratislave. Tá samozrejme zalarmovala rodičov. Takže v Devínskej Novej Vsi nastúpil do vlaku, v ktorom sme my normálne išli s doložkou - to sa vtedy dávala do pasu na počkanie – po celom vlaku chodil sprievodca a do každého kupé kričal: ‚Je tu nejaká Kopálová?‘ Až teda prišiel na to, že tam Kopálová bola: ‚Áno, ja som.‘ A on hovorí: ‚A ja som si myslel, že to je nejaké dieťa, že hľadajú dieťa.‘ Že máte u prednostu stanice na drôte svojho otca. Takže som išla dolu aj s kufrom, lebo to som proste nemohla urobiť nezobrať otcovi telefón a vlak odišiel a ja som ostala v Devínskej Novej Vsi, kam prišli pre mňa rodičia. Takže to bolo veľmi dramatické. Ale začala som učiť, veď bol september, všetko sa tvárilo, že je to v poriadku. A potom sa znovu naskytla príležitosť, oni boli medzitým vo Viedni, to bol 12. september, 11. som mala narodeniny a 12. septembra išiel do Viedne jeden hádzanársky tréner, on tam dlhé roky trénoval. Takže s ním som išla autom do Viedne, a to som už nepovedala nikomu. Takže na druhý raz sa to podarilo.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Byt priateľa pani Melečkovej, 09.12.2020

    (audio)
    délka: 01:34:16
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Komunistický režim zabránil návratu za manželom do Izraela a zničil ich veľkú lásku

Dobová fotografia
Dobová fotografia
zdroj: Archív pamätníčky

Sláva Melečková (rod. Kopálová) sa narodila 11. septembra 1945 do katolíckej rodiny v Prievidzi. Po absolvovaní 11-ročenky začala v roku 1962 študovať matematiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Súčasne sa venovala spoločenskému tancu, vďaka ktorému sa zoznámila v roku 1966 so svojou veľkou láskou a budúcim manželom Igorom Bielikom. Bol hádzanárskym reprezentantom židovského pôvodu. Jej rodičia a sestry neboli z ich vzťahu nadšení. Igorova rodina sa behom pár dní po invázii spriatelených vojsk 21. augusta 1968 rozhodla opustiť Československo. Sláva sa k nim pridala. Začiatkom októbra odleteli z Viedne do Austrálie za príbuzným Igorovho otca. V novembri sa zosobášili, aby upokojili Sláviných rodičov. Dcéra im veľmi chýbala, písali jej smutné listy. Keďže v Austrálii neexistovala hádzaná ako šport, Igor využil ponuku izraelského hádzanárskeho klubu a so Slávou a matkou odišli v máji do Izraela, kde ich vrelo privítali a postarali sa o nich. Sláva bola v Izraeli veľmi spokojná, ale rodičia sa nezmierili s jej odchodom. V decembri 1969 mala zlegalizovaný pobyt v zahraničí a napriek varovaniu Igorovej rodiny sa rozhodla navštíviť rodičov na Vianoce. Medzitým sa situácia v Československu zhoršila natoľko, že jej nebola vystavená vycestovacia doložka na návrat za manželom. Všemožne sa pokúšala a odvolávala sa na rôzne úrady, štátne inštitúcie, dokonca písala Gustávovi Husákovi, ale vždy obdržala zamietavú odpoveď. S Igorom sa stretli dvakrát v Rumunsku, v roku 1970 a o rok na to. Bolo to ich posledné stretnutie až do roku 1990. O pár rokov sa formálne rozviedli a Sláva sa pokúšala získať devízový prísľub a vycestovať na Západ, ale neúspešne. V roku 1978 si Igor založil rodinu, o rok na to aj Sláva. Po revolúcii niekoľkokrát aj s rodinou navštívila Izrael a dodnes udržuje s Igorovými príbuznými v Izraeli priateľské styky. S vlastnými rodičmi a so sestrami sa o jej životnej tragédii nikdy otvorene nerozprávala.