Hana Lomová (Löwenbein) Moran

* 1945

  • Nuž, ale teda, ty si spomenula, že si sa veľmi veľa učila a tie šesťdesiate roky a také tie ozveny Pražskej jari si v Bratislave. To bolo trošku pozdejšie, že. Pardon, že som prerušila, no hovor. No, bolo to trošku neskôr. Áno, ale ako keby, tie šesťdesiate roky keď si doštudovala, tak si zostala v Bratislave a, a bola si už aj aktívnejšia tak, že spoločensky? Tak, mala som jedného priateľa ešte z Prešova a, Egona, ktorý žije teraz v Belgicku. Mali sme sa aj zobrať, ale sme sa nezobrali. Akoby nebolo. Egon a, ma predstavil, bol o osem rokov starší a ma predstavil do židovskej spoločnosti. Taká skupina, kam on chodieval. To boli všecko študenti židovskí, nielen z Bratislavy, ale hlavne z Bratislavy. A tam sme sa začali stretávať. My sme sa potom s Egonom rozišli, ale ja som naďalej tam chodievala, tak to bola moja spoločnosť. A to boli, ktoré roky? Tak to bolo v šesťdesiatom treťom. A ako sa volal Egon, a volá, priezviskom? No to ti musím napísať. To je také komplikované. No dobre. A druhý človek, u ktorého to vždy bolo, bol Paľo Kučera. A Paľo. Poznám. No, a Paľo je zlatý. Tak u neho sa to stretávalo, milovali sme tú jeho mamu, jaj. Ona bola naša mama a povedala, že my sme jej deti. Tak ho pozdrav, keď ho vidíš. Ja som s ním v styku ešte stále. S Paľkom. Takže ti môže potom povedať, a Hana ona bola. Všetci sa zo mňa smiali, bola som najmenšia a najmladšia. Vieš? A celá som bola ustráchaná, aj keď som, aj keď som žila v Bratislave predtým. A takže, to bola moja spoločnosť. Oni ma zobrali do židovskej kuchyne, do Menzi. A vieš tak, tak ma naučili o sviatkoch. Šak ja som, vieš mamička, pretože nechcela na seba upútať pozornosť ako židovka. My sme mali krásny stromček, každé Vianoce. U nás sa vôbec neoslavovali židovské sviatky, ja som nevedela aké sú židovské sviatky. Čo ma mrzelo, ale som si povedala, asi ju to bolí, pretože to jej pripomína rodičov. Tak som bola ticho. A vtedy v Bratislave, v tej spoločnosti Kučerovej, tam sme, tam som stretla rozkošných ľudí, a tí ma naučili. Vtedy som prvýkrát oslavovala Chanuku. Ja som nič nevedela. A tak som bola šťastná ako blcha, si nevieš ani predstaviť.

  • To bolo v ten moment kedy boli v transporte, bol posledný? Zo Serede do Auschwitz, zo Serede do Auschwitz. V Seredi boli jeden deň a potom ich nahnali do ďalších vlakov, vieš vagónov. Išli ďalej do Auschwitz. A do Auschwitz išli tvoja mamka s ockom, spolu ešte? Boli v tom vagóne ešte spolu. A. Až keď došli tak, tak mužov a ženy rozdelili. A to bol posledný okamih, kedy sa videli? Jeden týždeň potom sa videli ešte raz. Mama už bola oholená, vieš. A mala ten, ten kabát, kabátové šaty našťastie, veľké takže to, to bolo dobré. A sa videli cez drôt a mama mne povedala, a to si ja, to si nikdy nezabudnem. Pirečko, mysli len na dobré veci, bude dobre. Mysli len na dobré veci. A tým mama žila. Rozumieš? Ona mi povedala, že čokoľvek sa dialo potom ďalej. Vieš o dva týždne potom čo došla do Auschwitz, bola na transporte do Nemecka a tam ich nahnali do tých, do tých barakov a pracovali v jednej továrni na lietadlá, odkiaľ žiadne lietadlo nikdy nevyletelo. Tam stála, nitovala krídla, vieš stála postojačky, dvanásť, štrnásť hodín denne, jedla veľa nemali. Ale celý čas keď išla, vieš tie ženy pochodovali, po apeli, po uliciach a ľudia vo Freibergu stáli tam na ulici, na chodníkoch, sa dívali na tie ženy. A mama hovorí, len som sa dívala na tie nemecké deti, lebo som chcela aby si bola blondínka, modrooká blondínka. Nebohý otecko mal modré oči a mama bola tmavá vieš, veľmi pekná žena, tmavá, tmavá taká shnedá, shnedá. A tvár, tmavé oči, pekná bola. A hovorí, ja chcem mať blondínu decko a vedela, že to bude dievča. To keď moja mama si zobrala voľačo do hlavy, tak to tak bolo. A tak aj, a vieš to tak hovorí, to bola jej mantra, to bola jej, okrem toho, že sa modlila každý deň Šmajsrajel, tá hebrejská modlitba. A potom povedala, aby som mala dievča, bude sa volať Hanka. Bude sa volať Hanka. Už to meno mala, všecko mala zariadené. Ona si to vybavila, vieš to s tou mocou nad nami.

  • Takže to, už vieš Rusi sa blížili z jednej strany, Američania z druhej strany a Nemčúri už vedeli, že nebudú mať veľkú budúcnosť. A tak toho štrnásteho, prišiel veliteľ do baráku a povedal šeckým ženám: “Pripravte sa ideme, my odchádzame”. Moju mamu s tridsiatimi ženami, strčili do jedného, aj so mnou, strčili do jedného, do jedného nákladiaku. Čo som mala oblečené, bola jedna košieľka a čiapočka, čo tie väzenkyne mi ušili. V tom období prv než, keď tá pani začala kričať, až kým som sa narodila. Takže, a apropo, tú blúzičku, a tú čiapočku som darovala, darovala do U.S. Holocaust museum, vo Washington, to tam je. A teda, v tom aute, vieš tam ich, mali zobrať zabiť do lesa, ale už sa, mama hovorí, už sme počuli streľbu, ten front bol tak blízko, že ten nákladiak sa otočil s nimi a prišiel späť na stanicu vo Freibergu. A naládovali tých tridsať žien do jedného vagóna, tak jako tie isté ženy. A mama povedala, že keď to tie druhé ženy videli, tak začali kričať, pretože vedeli s radosťou, že Rusi sú tak blízko. No, tak teraz začala tá cesta. A tá cesta vlakom trvala od 14. apríla štyridsaťpäť až do 29. apríla štyridsaťpäť. Pripojili sa aj iné vlaky, pretože Američania už bombardovali tie, tie, tie železnice. No a 21. apríla sa vlak zastavil v jednom mestečku, ktoré sa volá Horní Bříza, v Čechách neďaleko Plzňa. A tam sa musel zastaviť, pretože kolajnice boli zbombardované predtým, pred nimi vieš. A ľudia počuli, hlavne ten pán čo sa staral o stanicu, počul že som plakala. A oni, bo mama nemala veľa mlieka a mala ma vo svojich, vo svojich, čokoľvek mala na sebe. A medzičasom sa narodil 28. apríla jeden chlapček, čo som ti vravela, že tam boli tri matky, a vo vlaku sa narodil jednej poľskej mame. No, ale keď ten pán veliteľ tej, tej železnice počul plač, išiel ku, ku tomu veliteľovi vlaku a povedal mu, že ak nás, jak mu dovolia nakŕmiť tých väzňov, tie väzenkyne, tak on nakŕmi, dajú jedlo aj tým vojakom.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Zoom, 04.11.2020

    (audio)
    délka: 02:44:30
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

“Moja mama chytila tvoju mamu za ruku preto, lebo že keď Mengele sa pýtal, že kto je tehotný a tvoja mama sa chcela pohnúť, tak moja mama ju zastavila.”

Hana Lomová sa narodila 12. apríla 1945 v Nemecku, neďaleko Drážďan, konkrétne vo Freibergu. Išlo o satelitný tábor v Rosenbergu, kde jej mama bola v tej dobe uväznená a pracovala v továrni na výrobu lietadiel. Narodila sa vo veľmi neľudských podmienkach, v továrni na doske. Hana pochádza z rodiny, kde obaja z jej rodičov mali židovské korene. Hanina matka, ktorá sa už ako vydatá volala Piri Löwenbein, potom Rónová a po vojne si zmenila priezvisko na Lomová. Narodila sa v Stropkove a neskôr s rodičmi žila v Zlatých Moravciach. S pamätníčkiným otcom, Tiborom Löwenbein sa Piri stretla v roku 1941 počas štúdia v Bratislave. Pracoval tam ako novinár, pre miestne židovské noviny. Do záchytného tábora v Seredi boli odvedení 28. septembra 1944. V tej dobe bola už Hanina matka tehotná. Poslednýkrát sa videla s manželom po prevezení do Auschwitzu, a potom čo ju previezli do Nemecka už o ňom nemala žiadne správy. Tibor zahynul na pochode smrti do Glovic. Piri spolu s Hanou pochod smrti zvládli. Cesta vlakom trvala od 14. apríla 1945 až do 29. apríla 1945. Až 5.mája došlo k ich oslobodeniu americkou armádou z tábora v Mauthausene. Hana základnú školu a gymnázium ukončila v Prešove, kde sa po zistení Haninej astmy, museli s matkou z Bratislavy presťahovať. Na vysokú školu, SVŠT- chemická fakulta v Bratislave, bola prijatá v roku 1962. Promoval v roku 1967. Počas rokov štúdia, Hana zažila veľmi výnimočný fakt, a to spoznanie jej židovskej kultúry vďaka priateľovi Egonovi. Tiež sa stala rovnako ako jej matka, členkou komunistickej strany. Pamätníčka sa prvýkrát vydala 21.októbra 1967 za Jozefa Bergera, ktorý bol rovnako ako ona, židovského pôvodu. Bol o osem rokov starším chemikom, ktorý pracoval na akadémii. Išlo skôr o vydaj z rozumu, než z lásky. Dňa 31.augusta 1968, opustili ČSSR kvôli vtedajšej okupácii a emigrovali do Izraela, kde sa konečne Hana cítila slobodná. Zostali žiť v Aždobe, kde Hana 19.decembra 1968, priviedla na svet svojho jediného syna Tomasa. Svoju matku sa jej nikdy nepodarilo presvedčiť, aby emigrovala za nimi. Jej manžel Jozef nebol v Izraeli spokojný a rozhodol sa odísť v roku 1971, do Nemecka. Hana išla za ním spolu so synom až o rok neskôr. Vydržala tam niekoľko týždňov a 12. apríla 1972, odišla. Nikdy by sa nezmierila so správaním, niektorých nemeckých občanov. Ocitla sa späť v Izraeli, kde musela začať sama a od začiatku. Pracovala v spoločnosti na výrobu liekov a neskôr sa z laboratória presunula do kancelárie a zaoberala sa právnym odsúhlasením liekov. V roku 1974 sa Hana vydala druhýkrát za svojho kolegu z práce, ktorý pochádzal z Ameriky. So svojím americkým manželom žila v Izraeli do roku 1977, kým neskončila doktorát a hneď potom, najmä kvôli post doktorátu, odišla s ním a so synom Tomasom do Ameriky. Avšak ani toto manželstvo nevydržalo dlho a pre odlišnosť záujmov sa rozišli. Za súčasného manžela Marka sa vydala v roku 1990, počas lyžovačky vo Vermonte a ich manželstvo už trvá krásnych 30 rokov. V súčasnosti žije v Kalifornii a je babičkou dvoch krásnych vnúčat.