Darina Kárová

* 1951  

  • „Nikto nevedel, ako to v tej Prahe a Bratislave dopadne, to nikto nemohol vedieť. [To všetko, pozn. ed.] bolo v zárodku. No a my sme teda prichádzali s tým, že vyslovene [potrebujeme, pozn. ed.] nejaké vyhlásenie a tak. Tam sa začali, vždy po predstavení alebo po skúške, nočné debaty, všetci boli prítomní. Strach, obavy, nesúhlas, odsudzovanie vecí, súhlas, odhodlanie. To sa tam proste bilo v rôznych osobách, alebo rôzne osoby mali vyslovene protichodné názory. Treba povedať jednu vec: my sme ani jeden nemali pas, všetky naše pasy a letenky malo vedenie. My sme boli neslobodní ľudia v krajine, ktorá bola baštou komunizmu a ďaleko, ktorá bola vlastne aj baštou celého systému sledovania, odpočúvania a represálií, takže naozaj to bolo ťažké. Navyše všetci mali obavy, čo sa stane doma, takže ešte tá stresová situácia, že my sme tu a oni sú tam a čo sa tam bude diať a teraz my tu ideme niečo vykonať. A čo ak nás nepustia domov, oni nám nemusia dať pasy, oni nás môžu zavrieť, Sibír je blízko… To teraz vyzerá veľmi smiešne, ale to boli úplne vážne existenčné úvahy. No napriek tomu sme spísali vyhlásenie, sme ho tam čítali, myslím, že to bolo už dvadsiateho prvého. To išlo proste všetko strašne rýchlo, čítali sme prehlásenie pred predstavením na Malej Bronnej…”

  • „Áno, vtedy [to bol ešte priestor, pozn. ed.] Divadla Andreja Bagara, dole v priestoroch klubu, kde bola aj kuchynka, kde sme mali televízor, kde bolo blízko od vrátnice, takže tam bol ľahký prístup, a tam sme sa stretávali so všetkými. Tam chodili občania, tam sme odpovedali na otázky, tam nám nosili informácie. Aj tú informáciu, že sa na Katruši pália dokumenty ŠtB, že sa vyvážajú na nákladných autách. Mimochodom, to nebolo len pár papierov. Takže sa okamžite v tej chvíli zmobilizovali. No a potom dvadsiateho siedmeho novembra bol štrajk a založením koordinačného výboru sa postupovalo ďalej, a potom vznikalo VPN. Treba povedať jednu veľmi dôležitú vec, že sme my vydali, prví na Slovensku, noviny, volali sa Nitrianska verejnosť.”

  • „Takže prišla časť [súboru, pozn. ed.] dvadsiateho tretieho, skôr, tí už čítali vyhlásenie pred predstavením, my, ďalšia časť, sme prišli dvadstiateho tretieho v noci, ale dvadsiateho štvrtého ráno už bolo stretnutie. Odvolali sme komplet vedenie divadla, všetci boli vo veľkej sále, vrátane dielní, technikov, upratovačiek, administratívy, proste komplet všetci. Tam sme prevzali vedenie divadla, nazvite to, ako chcete, prevrat. A už toho dvadsiateho štvrtého sme organizovali nejaký míting vonku. A stalo sa to, že nielen tu, v jednom, druhom divadle, teda bábkové divadlo bolo tiež predtým niekde na zájazde v zahraničí. Ale nielenže tí, čo zostali tu doma, nás čakali, ale vlastne tu sa začali aktivizovať aj ochranári a výtvarníci, s ktorými sme sa my spojili, a ten míting dvadsiateho štvrtého sme už organizovali všetci spolu. Ale dovtedy vlastne žiadny taký míting nebol.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 12.09.2019

    (audio)
    délka: 02:51:23
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„V osemdesiatom deviatom som išla niečo odčiniť,“ spomína na svoju cestu k občianskemu aktivizmu divadelná dramaturgička Darina Kárová

Darina Kárová sa narodila 31. júla 1951 v Skalici ako dcéra slovenskej maliarky Oľgy Bartošíkovej a českého akademika Ľubora Káru. Prvých šesť rokov života strávila v Prahe, neskôr sa s rodičmi a mladšou sestrou Elenou presťahovali do Bratislavy. Otec bol šéfredaktorom odborného periodika Výtvarný život a spočiatku presvedčeným komunistom. Aj vďaka tomu, že v časopise dával priestor progresívnym umelcom, bol napokon v roku 1974 vylúčený zo strany. Darina Kárová sa aj napriek zlému kádrovému profilu stala o rok na to dramaturgičkou nitrianskeho divadla (od roku 1979 Divadlo Andreja Bagara). Jej najvýraznejšia profesionálna spolupráca bola s režisérom Jozefom Bednárikom. Do inscenovaných hier sa snažili vpašovať aj politické konotácie, a tak prechádzať normalizačnému režimu „cez rozum“. V roku 1977 bola spolu s ostatnými členmi divadelného súboru donútená podpísať Antichartu, čo vnímala ako veľmi ponižujúci zážitok. Pri udalostiach novembra 1989, ktoré zastihli divadelníkov na zájazde v Moskve, pocítila potrebu niečo odčiniť, či už osobne, alebo z hľadiska rodinnej anamnézy. Ešte v Moskve divadelníci spísali prehlásenie, ktorým odsúdili útok na študentskú manifestáciu na pražskej Národní třídě. Po návrate na Slovensko odvolali vedenie divadla a ustanovili koordinačný a štrajkový výbor (predsedníčkou bola práve Darina Kárová), ktorý spolupracoval s občianskou platformou Verejnosť proti násiliu. Organizovali tiež mítingy a besedy či rozširovali letáky informujúce verejnosť o revolučných udalostiach, ktoré viedli k pádu socialistického režimu v Československu.