Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Darina Kárová (* 1951)

• narodená 31. júla 1951 v Skalici, žila v Prahe, Bratislave a Nitre

• dcéra maliarky a akademika, ktorý bol v roku 1974 vylúčený zo strany

• pôsobila ako dramaturgička nitrianskeho divadla

• spolupracovala s režisérom Jozefom Bednárikom: snažili sa vnášať do hier aj politické konotácie

• stala sa jednou z hlavných aktérok Nežnej revolúcie (november 1989) v Nitre ako predsedníčka štrajkového výboru Divadla Andreja Bagara

Korene v akademicko-výtvarnom svete 

Darina Kárová sa narodila 31. júla 1951 v Skalici. Prvých šesť rokov žila s rodičmi a sestrou Elenou v Prahe. Jej rodičia – pôvodom český výtvarný kritik Ľubor Kára a slovenská akademická maliarka Oľga Bartošíková – sa zoznámili práve v hlavnom meste Československej republiky. Dôvodom na presťahovanie do Bratislavy bola obava matky, vtedy ešte začínajúcej výtvarníčky, že v Prahe nenájde patričné uplatnenie vo svojom odbore, a takisto aj neľahké rozhodovanie, kam nastúpi Darina na základnú školu.

Oľga Bartošíková sa v Bratislave vyprofilovala na maliarku, vyznačujúcu sa na tú dobu pokrokovým štýlom. Tvorila aj ideologické diela na objednávku, nikdy však nebola komunistkou. Ľubor Kára, pochádzajúci z rodiny bankových úradníkov, bol komunistom z presvedčenia. Preňho znamenalo presťahovanie sa do Bratislavy príležitosť stať sa šéfredaktorom novovznikajúceho odborného periodika Výtvarný život. Darina Kárová si spomína, že sa s otcom neskôr nikdy nebavili o tom, ako reflektoval zločiny, ktorých sa strana dopúšťala v 50. rokoch: „Len z tých reakcií, z tých novodobých objavov a výpovedí ľudí viem, že mnohí o tom vtedy toľko nevedeli, mnohí tomu verili, nemali možnosti, ako to preskúmať. A navyše to bolo ešte posilnené tým, že išlo o takú silnú mocenskú záležitosť, respektíve, že bolo také nebezpečné vôbec nejako o tom diskutovať, spochybňovať to,” hovorí. Ľubor Kára pocítil represie režimu na vlastnej koži v 70. rokoch, keď bol vylúčený zo strany.

1968: Otvorené okná do sveta a zničené dlažobné kocky

Ľubor Kára mohol ešte v 60. rokoch vďaka členstvu v strane a ďalších organizáciách v kombinácii s vysokou odbornosťou podnikať mnohé pracovné cesty do zahraničia, kde zorganizoval niekoľko významných výstav a nadväzoval živé umelecké kontakty. Práve cez túto otcovu skúsenosť si Darina Kárová spomína na atmosféru roku 1968, ako na plodné ovzdušie nadšenia a uvoľňovania reťazí, ktorými bolo spútané myslenie spoločnosti.

Príchod spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy ju ako mnohých iných zastihol uprostred noci. Dom Károvcov stál neďaleko Ulice Obrancov mieru (dnešná Štefánikova), vykladanej dlažobnými kockami. „Hluk tankov po tých žltých kockách, ktoré sa drvili, to sa nedá zabudnúť,” spomína. Bezprostredné dianie nasledujúcich dní sledovala sedemnásťročná Darina spolu so svojou trinásťročnou sestrou Elenou len sprostredkovane, z rádia a z informácií, ktoré priniesli rodičia zvonku, keďže tí sa svoje dcéry báli pustiť do ulíc. Ľubor Kára dostal po invázii hneď niekoľko prestížnych ponúk práce v zahraničí. Rodina sa však napokon rozhodla ostať na Slovensku; opäť raz aj z obavy, ako by sa v zahraničí uplatnila pamätníčkina mama Oľga. V apríli nasledujúceho roku sa hranice uzavreli, keďže, ako sa vyjadril vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák, „hranice nie sú korzo, aby sa tu voľakto prechádzal!“

Zakázaný Karvaš a nástup do divadla 

Rok 1969 bol tiež rokom, v ktorom Darina Kárová začala študovať divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Viac ju priťahovala praktická dramaturgia, no tá sa v tej dobe ešte nedala študovať. Výber odboru bol synergiou rôznych umeleckých záujmov, ktoré mala odmala, či už išlo o výtvarné umenie, literatúru alebo divadlo. Zmeny v spoločenskom živote prichádzali postupne a odzrkadľovali sa aj na tom vysokoškolskom. Už na škole sa Darina Kárová dozvedela, že existuje index zakázaných diel, ktoré nesmú inscenovať. Po krátkom období Pražskej jari, keď prakticky neexistovala cenzúra, sa táto prax obnovila naplno. A pochopiteľne sa pridávali nové mená autorov, ktorých prítomnosť v študijných kurikulách bola nežiadúca. Na tento zoznam zaradili napríklad aj dramatika Petra Karvaša, ktorý na VŠMU učil Darinu Károvú analýzu drámy a tvorivé písanie, či jej otca.

Ľubor Kára bol pre svoje zahraničné kontakty a preto, že v časopise Výtvarný život dával priestor progresívnym umelcom, v roku 1974 vyhodený z postu šéfredaktora aj z komunistickej strany. Preto bolo možno trochu prekvapivé, že jeho dcéra Darina získala o rok nato miesto dramaturgičky v Nitrianskom krajovom divadle (v roku 1979 premenované na Divadlo Andreja Bagara). „Možno bola vtedy taká stratégia strany, že ľudia, ktorí majú nejaký ten vrúbik alebo nejaký ten dedičný hriech, ak to mám tak nazvať, budú poslušní v svojej práci,” uvažuje. A dramaturg bol sledovaný v prvej línii, lebo jeho pracovnou náplňou bolo písať dramaturgické plány a mal strážiť ideologickú úroveň divadla.

Nástup do práce v polovici 70. rokov znamenal pre Darinu Károvú dve veci: z osobného hľadiska išlo o hodenie do vody, keď mladá dramaturgička bez výrazných praktických skúseností musela odrazu pripravovať sedem inscenácií ročne. Na druhej strane začínala svoj profesionálny život v čase najtvrdšej normalizácie a neslobody. Ona sa však podobne ako jej ďalší umeleckí súputníci snažila využiť situáciu, svoj talent a energiu najlepšie, ako v daných podmienkach vedela.

Spolupráca s Jozefom Bednárikom a snahy prejsť režimu cez rozum

Asi najvýraznejšou profesionálnou skúsenosťou Dariny Károvej z obdobia konca 70. a priebehu 80. rokov bola spolupráca s divadelným režisérom Jozefom Bednárikom. Okrem umeleckej výpovede spolu hľadali spôsoby, ako do inscenácií vpašovať aj rôzne politické konotácie. Podarilo sa im to napríklad pri inscenovaní Shakespearej hry Titus Andronicus; príbehu, ktorý hovorí o vzbure hlavného protagonistu proti moci. Okrem toho oficiálne schválený preklad Jozefa Kota Darina Kárová s Jozefom Bednárikom upravili tak, že napokon vychádzali z prekladu vtedy zakázanej Zory Jesenskej a Jána Roznera. Ďalším príkladom bolo inscenovanie Domu Bernardy Alby s jasnou a ľudsky zrozumiteľne podanou analógiou komunistického režimu s priestorom, v ktorom sú hrdinky hry uväznené. Asi najživší divácky ohlas však v tomto smere zažila Darina Kárová pri premiére adaptácie Bulgakovovej poviedky Zojkin byt. Hra o dvadsiatych rokoch 20. storočia, začínajúcom kapitalizme a zároveň nastupujúcej sile komunistických zložiek v komediálnom a zároveň známom prevedení spôsobila, že pred začiatkom vypredaného predstavenia ľudia pri divadle „kšeftovali” s lístkami. To sa však už hlásil rok 1984 a pomaly nastupujúce obdobie perestrojky, na ktoré si Darina Kárová spomína ako na dobu, keď si toho mohli „dovoliť viac”. Situácia však ešte stále nebola celkom priaznivá. Len rok predtým musel pri uvedení hier Šikuliáda a Biela nemoc (obe znovu v réžii Jozefa Bednárika) inscenačný tím vysvetľovať ideologickému dozoru význam pre stranu problematických scénických prvkov; či už v prípade písmena A, ktoré ako jediné červené z pomedzi ostatných bielych v nápise Biela nemoc „krvácalo” na scénu, alebo v prípade dlhého červeného šálu, ktorý niesol predstaviteľ vojnou zdecimovaného ruského vojaka v komédii Šikuliáda. 

Nedalo sa nepodpísať: Trauma z Anticharty

Atmosféru neslobody, ktorá zastrešovala individuálne snahy umelcov o slobodný kreatívny prejav, snáď najlepšie ilustruje účasť Dariny Károvej na podpísaní Anticharty v roku 1977. Vedenie nitrianskeho divadla nahnalo v jednej chvíli do hľadiska všetkých zamestnancov, od umeleckých pracovníkov až po upratovačky a stolárov. Jeden po druhom boli všetci prítomní donútení podpísať sa na hárky Anticharty položené na výklenku v proscéniu; textu, ktorý nikto z nich nečítal. Celá akcia sa udiala veľmi rýchlo a všetko okolo nej bolo tabuizované. Darina Kárová si na daný zážitok spomína ako na jedno z najväčších ponížení. Táto skúsenosť spolu s tým, že sa počas obdobia normalizácie nezapájala do žiadnych disidentských aktivít, ako aj kvôli osudu, ktorý postretol jej otca, spôsobila, že sa neskôr začala výrazne občiansky angažovať v revolučných udalostiach roku 1989.

November 1989 zastihol divadelníkov v bašte komunizmu

V novembri 1989 bola väčšina umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara (DAB) na zájazde v Moskve. Vďaka lacným a častým telefonátom domov sa 18. novembra dozvedeli, že deň predtým zložky Verejnej bezpečnosti a vojská ministerstva vnútra násilne potlačili manifestáciu vysokoškolských študentov na pražskej Národní třídě. Dozvedeli sa aj o zriadení občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorá vznikla 20. novembra v priestoroch bratislavskej Umeleckej besedy. 

Nitrianski umelci v Moskve, predovšetkým Darina Kárová a Dušan Lenci, sa začali aktivizovať. Po každej skúške alebo predstavení súbor debatoval, miesili sa rôzne, aj protichodné názory, strach, nesúhlas aj odhodlanie. Veľká obava bola aj z toho, že sa možno už nedostanú domov. „My sme ani jeden nemali pas, všetky naše pasy aj letenky malo vedenie,” spomína Darina a dodáva: „My sme boli neslobodní ľudia ďaleko v krajine, ktorá bola baštou komunizmu a ktorá bola vlastne aj baštou celého systému sledovania, odpočúvania a represálií, takže naozaj to bolo ťažké. Navyše všetci mali obavy, čo sa stane doma. Čo ak nás nepustia domov, oni nám nemusia dať pasy, oni nás môžu zavrieť, Sibír je blízko… To teraz vyzerá veľmi smiešne, ale to boli úplne vážne existenčné úvahy.“ Napokon však spoločne pripravili prehlásenie, ktorým sa súbor DAB pripojil k vyhláseniu českých a slovenských umelcov ohľadom udalostí na Národní třídě, odmietajúc akékoľvek násilie a zdôrazňujúc právo každého občana na demokraciu a občiansku spoločnosť. Prehlásenie sa prečítalo 21. novembra pred predstavením v moskovskej Malej Bronnej a následne aj 23. novembra v Nitre, po návrate časti súboru na Slovensko.

Darina Kárová sa s druhou časťou súboru vrátila z Moskvy až v noci na 24. novembra. V ten istý deň aktivisti odvolali vedenie DAB, vytvorili koordinačný a štrajkový výbor DAB (za predsedníčku druhého menovaného vybrali Darinu Károvú), ktoré sa pridali k nitrianskej skupine VPN, a zorganizovali prvý veľký verejný míting v Nitre. Týmito krokmi sa DAB oficiálne pridalo k štrajku československých divadiel. Okrem prepojenia s nitrianskym bábkovým divadlom začali spolupracovať aj s výtvarníkmi a ochranármi, Kárová si spomína na synergiu umelcov, ktorých dovtedy vnímala zo svojej pozície divadelníčky skôr ako ľudí žijúcich vo svojich uzavretých bublinách. Dňa 27. novembra sa v Nitre uskutočnil generálny štrajk a nasledujúci deň bol oficiálne založený Nitriansky koordinačný výbor, združujúci koordinačné výbory divadiel a vysokých škôl. 

Revolučné udalosti sa diali prakticky z hodiny na hodinu. Aktivisti využívali priestor divadelného klubu vo vtedajšej budove Divadla Andreja Bagara (dnešné Staré divadlo Karola Spišáka), kde sa stretávali a diskutovali s občanmi či distribuovali informácie. Napríklad aj o tom, že sa na nákladných autách vyvážajú a pália dokumenty Štátnej bezpečnosti. Darina Kárová si spomína aj na pocity dezilúzie, keď sa stretávala s prípadmi ľudí, ktorí dovtedy kolaborovali s režimom a zrazu vystupovali na revolučné tribúny, hrajúc sa na zanietených aktivistov.

Celoštátne médiá ešte v danom období neinformovali objektívne, a tak sa informácie šírili telefonicky, kuriérom či využitím iných komunikačných nástrojov, ktoré slovami pamätníčky aktivisti „znárodnili“. Išlo o fax, ktorý sa nachádzal v divadle, či úradne zaevidovaný cyklostylovací stroj, dovtedy slúžiaci na šírenie prípisov a kópií textov divadelných hier. V rukách revolucionárov tieto zariadenia poslúžili na rozmnožovanie letákov a šírenie informácií medzi ľudí. O niekoľko dní neskôr, 9. decembra 1989, vydal práve nitriansky koordinačný výbor VPN prvé nezávislé a slobodné noviny na Slovensku — Nitriansku verejnosť.

Sled revolučných aktivít viedol k postupnému uvoľňovaniu života spoločnosti. Ako zásadný moment vnímala Darina Kárová hlavne zrušenie 4. článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ. Sloboda pre ňu znamenala aj pootvárané okná do sveta a možnosť zahraničnej spolupráce. Aj preto v roku 1992 založila medzinárodný festival Divadelná Nitra.

Darina Kárová sa výrazne občiansky angažovala ešte v roku 1996, keď v reakcii na snahy vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca o centralizáciu štátnej moci v oblasti kultúry založila Otvorené fórum „Zachráňme kultúru”.