Eva Notburga Galbavá

* 1930  

  • Zhodou okolností vypadla pani učiteľka už na materskú jedna, tak prišla ju zastupovať sestrička Pavla Kloknerová z Ladiec. Dochádzala vlakom do Illavy. No a tak som sa jej prihlásila, že či teda by som mohla ísť medzi ich spoločenstvo. Ona bola v prvom rade nadšená, ale pravda myslela si, aj moji rodičia mysleli najprv, že sú to také detské fanty ešte len. Lebo otecko bol, keď som im to povedala, teda aj mamička, boli spolu keď som prišla zo školy, tak som to hneď využila, že teda či mi dovolia. No tak otecko mi to hneď vytmavil, že on bol v zajatí v Rusku tri roky a že čo robili tam s rehoľnými sestrami. Že ich tiež teda takto odlágrovali, ale na Sibír. Povedal mi: ,No a budeš vedieť vytrvať aj za takých okolností?´ No ja teda veľký hrdina som povedala, keď to druhí vydržali, aj ja to vydržím. No tak potom som sa prihlásila v Ladcoch a sestrička...ja som chodila bicyklom do Illavy, tak som bola pravda trénovaná a chudá. No čo som mala, ani neviem či 42 kilo. No, že či nemám tuberkulózu. Hovorím, reku nikto u nás tuberkulózu nemal, ja som protestovala (smiech). No tak ešte zavolali tú sestričku, čo ma doprevadila, že čo teda majú urobiť, že sa nedám jako prehovoriť. A ešte povedala: ,A ešte aj ste dosť malá.´ Hovorím: ,No šak sestrička Pavla neni tiež väčšia.´ Tak sa zasmiala tá predstavená, že teda nijako sa nedám odradiť, no ale že napíše do Nitry, že aby som nastúpila do tej zdravotnej.

  • Tak cítili sme, že už je to voľnejšie, že správkyňa nám nesedí na každom rohu. Nešpehuje ani pánkov, ani nás. Lebo to bol kňazský domov viete, tak aby vás to nemýlilo. Áno, ako pacienti, áno. To ani ste sa nenazdali. Ešte išla len zo stanice a keď ráno sestričky niesli konvu s mliekom a jeden čas tam boli aj františkánky viete, jako druhé rehole, až potom sa to teda vyčistievalo. No a tak tiež hneď povedala: ,Keď ide vincentka, tak to vidím od stanice. Ale keď ide františkánka, si myslím, že to je babka´. Lebo ony mali čierne závoje (smiech). Tak už od stanice nás sledovala jak išla (smiech).

  • A po roku 1955 prišli nás vyviezť, aby sme teda podpísali, či zostávame ďalej v nemocnici, ale teda v civile, že sme najvítanejšie pracovné sily, čo sme s úsmevom povedali teda či rehoľné rúcho je prekážkou. Tak potom sme..podpísali s nami zmluvu, teda ukončenie pracovného pomeru, a o pol tretej v noci prišli autobusy a aj sanitka lebo sme mali jednu sestričku už ťažko chorú na rakovinu, tak tú zobrali sanitkou a my sme išli autobusmi, a nákladným autom nám pobrali batožiny. No ja som išla osobne teda s tou batožinou v tom nákladnom aute ešte aj s jednou sestričkou a v Žiline sme obiehali sestričky ktoré šli z Levoče, tiež ktoré ich z Levočskej nemocnice brali. No my sme nešli do Čiech, oni išli do Čiech, ale náš vyviezli do Belušských Slatín, tu je ten poštár, asi kilometer odtiaľto, a tam nás teda potom správcovia rozdelili po pár týždňoch asi do 12 charitných domov na Slovensku.

  • Celé nahrávky
  • 4

    Belušské Slatiny

    (audio)
    délka: 50:54
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Pán Ježiš tiež trpel, aj my sme to v duchu živej viery prenášali

Notburga at the age of 19 years old
Notburga at the age of 19 years old
zdroj: Fotografia z Martina

Eva Galbavá, rehoľným menom sestra Notburga sa narodila 24. decembra roku 1930 v Malom Košeckom Podhradí do roľníckej rodiny. Po vychodení základnej školy v rodnej dedine nastúpila na meštianku v Ilave. Tam ju učila aj sestra Pavla Kloknerová zo Spoločenstva dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktorá ju inšpirovala k vstupu do rehole. Do Spoločenstva vstúpila v roku 1947 v Ladcoch a rehoľné rúcho prijala o tri roky neskôr. Po skončení zdravotnej školy v Nitre začala pracovať v martinskej nemocnici ako röntgenlaborantka. V auguste 1955 napriek nátlaku režimu odmietla odísť do civilu a bola preto z Martina vyvezená do Belušských Slatín. V roku 1957 bola presunutá do Podolínca a následne ju niekoľko rokov presúvali na rôzne miesta po celom Slovensku. V roku 1974 sa navrátila do Pezinka, kde však dostala infarkt. Už ako invalid však pracovala 30 ďalších rokov pri dôstojných pánoch na oddelení v kňazskom domove v Pezinku. V roku 2004 sa vrátila do Belušských Slatín, kde žije v komunite Vincentiek dodnes.