Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Notburga Galbavá (* 1930)

• 24.12.1930 v Malom Košeckom Podhradí, okres Ilava

• Navštevovala meštianku v Ilave, tam mala prvý kontakt so sestričkou zo spoločenstva dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul—sestra Pavla, ktorá ju inšpirovala ku vstupu k Vincentkám

• Počas vojny u nich prebývali nemeckí vojaci, v ich dome mali telefónnu rozvodňu

• Do spoločenstva dcér kresťanskej lásky sa prihlásila v Ladcoch v roku 1947, tam absolvovala aj obliečku v auguste 1950

• Po skončení meštianky nastúpila na zdravotnú školu v Nitre a po jej skončení začala pracovať v Martinskej nemocnici ako röntgenlaborantka v diagnostike

• Po roku 1955 ukončila pracovný pomer, keďže sa odmietla vyzliecť z rehoľného rúcha

• Následne bola premiestňovaná na rôzne miesta po celom Slovensku

• V roku 1974 sa vrátila do Pezinka, kde prekonala infarkt a stala sa invalidom +30 rokov potom ešte pracovala pri chorých dôstojných pánoch na oddelení v Pezinku +V roku 2004 sa vrátila na starobný oddych naspäť do Belušských Slatín a tam žije dodnes

Sestra Notburga, vlastným menom Eva Galbavá, sa narodila na Štedrý deň 24. decembra 1930 v Malom Košeckom Podhradí do roľníckej rodiny. Súrodencov mala päť, tri sestry a dvoch bratov, no najmladší brat sa nedožil ani dvoch mesiacov, pretože zomrel na zriedkavé autoimunitné ochorenie pemphigus.[1] Základnú školu vychodila v rodnej dedine. Tam ju na duchovnej ceste ovplyvnila jej katechétka a Eva spomína, že mala veľmi dobrý prístup k deťom a zapájala ich aj do mariánskej družiny. Pamätníčka sa od malička rada modlila, k čomu ju viedla najmä jej babička. „Ešte pokiaľ rodičia boli vonku a ona už boli [2] viac-menej ležiaca, tak už ma volali: ,Poď, poď! Budeme sa modliť!´ A keď prišli rodičia dovnútra, tak vždy referovali, čo všetko sa už viem modliť s nimi. A to ma vždy povzbudzovalo. Aj rodičia mali z toho radosť.“

Na učiteľov zo základnej aj meštianskej školy si Eva spomína veľmi pozitívne, do popredia vystupuje spomienka na sestru Pavlu Kloknerovú, zastupujúcu učiteľku v ilavskej meštianke a zároveň aj členku Spoločenstva dcér kresťanskej lásky pôsobiacu v Ladcoch. Práve tá podľa pamätníčkinych slov nasmerovala jej cestu k Vincentkám. Z ambícii mladej Evy bola sestrička Pavla nadšená, no spočiatku aj s Evinými rodičmi predpokladala, že sú to len detské fantázie. Rodičom oznámila plán stať sa mníškou jedno popoludnie po návrate zo školy. „Otecko mi to hneď vytmavil, že on bol v zajatí v Rusku tri roky a hovoril mi, čo tam robili s rehoľnými sestrami. Že ich tiež odlágrovali, ale na Sibír. Povedal mi: ,No a budeš vedieť vytrvať aj za takých okolností?´ No ja, veľký hrdina som povedala: ,Keď to druhí vydržali, aj ja to vydržím.´“ V Ladcoch sa potom prihlásila k Spoločenstvu. Sprvu sa im nezdala jej nízka váha, pýtali sa, či nemá tuberkulózu a mali obavy o jej drobnú stavbu. Eva sa však nedala odbiť. „Hovorím im, že nikto u nás tuberkulózu nemal (smiech). Predstavená sa zasmiala, že sa nedám odradiť a že ma teda napíše do Nitry na zdravotnú školu.“ Tam aj Eva nastúpila a úspešne ju ukončila vo veku 19 rokov.

Vojnové roky

V čase vypuknutia druhej svetovej vojny mala Eva Galbavá len osem rokov. V Ilave, okresnom meste kde navštevovala meštianku, si pamätníčka spomína na niekoľko židovských rodín. Miestny zubár doktor Traubner robil zuby celej rodine. Evin otec ho zas zásoboval drevom. Podľa jej slov ho doktor Traubner poprosil o úkryt pre neho i rodinu. „No my sme boli päť detí, ten šiesty skoro zomrel. No a báli sa, že deti to vyblabocú, prezradia, tak nesúhlasil.“ Doktor sa však zachránil a po vojne sa vrátil do Ilavy ako stomatológ. Podľa všetkého sa jedná o doktora Adolfa Traubnera, otca známeho neurológa MUDr. Pavla Traubnera.[3] V čase židovských deportácii si Eva ešte útržkovito spomína na miestneho Žida, ktorý sa utopil vo Váhu a ďalšieho, čo zmizol a už sa nikdy nevrátil. Čo sa s ním presne stalo a či sa zachránil sa nikdy nedozvedela.

Počas vojnových rokov v dome Evinej rodiny prebývali nemeckí vojaci, údajne tam mali telefónnu rozvodňu. Osobne sa však s nimi nestretávala. So súrodencami sa totiž ukrývali v pivnici nového domu, ktorý stavali na pozemku, zatiaľ čo nemeckí vojaci bývali v dome pôvodnom. Eva si však spomína aj na ustupovanie fronty cez jej rodnú dedinu. „Už keď fronta utekala, otecka aj s jeho koňmi nám zobrali Nemci. Až potom ich niekto vymenil, ináč dva týždne boli nezvestní.“ Pri úteku ešte nemeckí vojaci stihli vyhodiť do vzduchu most pri mlyne a pamätníčka spomína, že to bolo o 4 ráno a veľmi to dunelo.

Nástup komunistického režimu

S príchodom komunistického režimu sa pre ňu ako žiačku priveľa nezmenilo, okrem zmeny výučby cudzieho jazyka z nemeckého na ruský. Spomína ale, že si ako chovanky museli platiť internát, hoci už boli členkami Spoločenstva. Ako budúca rehoľná sestra si však uvedomovala otcove slová, ktoré ju varovali pred potenciálnymi nástrahami, aké rehoľnej sestre komunistický režim mohol pripraviť. Eviným rodičom počas kolektivizácie vzali všetky majetky do družstva, čo pre nich znamenalo veľkú ujmu na hospodárstve.

Zdravotnú školu skončila Eva v roku 1950 a od 30. augusta toho roku začala pracovať v martinskej nemocnici, len dva dni po svojej obliečke. Tá sa konala v Ladcoch, pamätníčka tu prijala rehoľné rúcho a z Evy Galbavej sa stala sestra Notburga.

V nemocnici sr. Notburga pracovala ako röntgenlaborantka do roku 1955, kedy bola spolu s ostatnými sestrami vyvezená. S odchodom z nemocnice však sestry počítali už po udalostiach z roku 1950, kedy prebehla tzv. Akcia R (Reholníčky), čo bol krycí názov pre plánovanú likvidáciu ženských reholí v celom Československu. V tom istom čase mali byť tiež zo štátnej služby prepustené rehoľné sestry pracujúce ako učiteľky na stredných, základných a materských školách. Zákon o úprave jednotného školstva z r. 1948 ukladal totiž učiteľom povinnosť „vychovávať národne a politicky uvedomelých občanov ľudovodemokratického štátu, statočných obrancov vlasti a oddaných zástancov pracujúceho ľudu a socializmu“. Keďže si rehoľné sestry podľa komunistických ideológov tieto povinnosti údajne neplnili, mali byť zo služby v školstve prepustené.[4]

Rehoľníčky pracujúce v zdravotníctve však nemal vždy kto nahradiť. Keďže nebolo dostatok civilného personálu, tak sa väčšiny z nich prepúšťanie dotklo až o niekoľko rokov neskôr. To bol prípad aj sr. Notburgy, ktorá takto musela opustiť prácu v zdravotníctve v roku 1955. Sama si na to obdobie spomína: „Nastúpili noví pracovníci, tak sme počítali, že prídu aj pre nás. No a prišli o pol desiatej večer, aby sme ostali v civile, že sme vítané pracovné sily. No tak samozrejme sme sa v duchu zasmiali, že rehoľné rúcho je teda asi pravdepodobne nespoľahlivé, keď inak by sme tam mohli ostať pracovať.“

Rehoľných sestier pracujúcich v zdravotníctve bolo mnoho a vedenie bolo spravidla s ich prácou spokojné. Nemuselo sa pri nich počítať s odchodom na materskú dovolenku a na pokrytie 24-hodinovej smeny stačili len dve sestričky, kým civilných ošetrovateliek bolo treba o jednu viac.[5] Sr. Notburgu sám primár oddelenia presviedčal, aby ostala v civile, keďže nový personál nebol podľa jeho slov dostatočne kvalitný. Evin otec dokonca primára navštívil a dohováral mu, aby ju prehovoril ostať v civilnom. Odmietla však. Svoj život zasvätila Bohu a chcela vytrvať v dobrom i v zlom. Spolu s ostatnými sestrami podpísali ukončenie pracovného pomeru a podľa slov sr. Notburgy vtedy do civilu neodišla ani jedna. „O pol tretej v noci prišli autobusy aj sanitka, lebo sme mali jednu sestričku ťažko chorú na rakovinu, tak tú zobrali sanitkou. A nákladným autom nám pobrali batožiny. Ja som šla osobne aj s batožinou v tom nákladnom aute.“

V martinskej nemocnici pracovalo v tom čase 150 sestier. Vyvezené boli 29. augusta 1955 do Belušských Slatín, kde ich po pár týždňoch rozdelili do charitných domovov po celom Slovensku.[6] Sr. Notburga spolu so šiestimi ďaľšími sestrami ostala v Beluškých Slatinách v ošetrujúcom ústave, no len do roku 1957. Pamätníčka spomína, že prišli[7] po nich ráno o šiestej, aby ich vyviezli do Podolínca. Ona ale mala v ten deň nočnú službu a oznámila, že kým ju nevymení smena, tak sa nemôže baliť. Sestry tak vyviezol autobus až v popoludňajších hodinách aj s batožinou.

V Podolínci sa sr. Notburga neohriala ani tri týždne a po návšteve cirkevného tajomníka zo Žiliny jej bolo oznámené, že behom 24 hodín má ísť pracovať do Močenka do kuchyne. „Kuchárkou som nebola, nuž ale čo povedali, muselo sa stať,“ spomína. Nepobudla tam však dlho, iba necelých sedem mesiacov kým prišiel správca charity a preložil ju do Pezinka. „Mi to bolo trošku aj úsmevné, že čo také som porobila, keď behom roka som sa trikrát balila. Ale s pomocou Božou som sa naučila to, čo som ako zdravotníčka nemohla vedieť.“ Pamätníčka mala dve staršie sestry, tak sa, podľa jej slov, doma varešky veľmi nemusela chytať. Naučila sa však variť a počas jej neskoršieho pôsobenia v sociálnej službe sa jej to, ako sama hovorí, veľmi zišlo. I keď sa sr. Notburga neustále sťahovala z miesta na miesto, kontakt s rodinou udržovala, či už písomne, alebo osobnými návštevami súrodencov. Neskôr počas dovolenky chodila navštevovať aj ona ich.

Od uvoľnenia cez normalizáciu až po prevrat

Až na konci 60-tych rokov pocítila sestra Notburga akési mierne uvoľnenie pomerov v komunistickom Československu. V roku 1969 ju znovu preložili, tento raz z Pezinka do sociálnej služby v Modre. Pobudla tam necelé 3 roky a spomína na to obdobie veľmi pozitívne. Rovnako na tie časy spomínajú podľa jej slov aj Modrania. S niektorými deťmi má kontakt doteraz, každé Vianoce aj Veľkú noc.

Tzv. uvoľnenie komunistického režimu pretrvalo až do začiatku 70-tych rokov, kedy po 23. novembri 1970 bola ukončená činnosť Sekretariátu predstavených rehoľných spoločností, ktorého činnosť bola povolená v roku 1968.[8] Postupne sa tak začalo obdobie normalizácie aj pre rehoľné sestry. Pre sestru Notburgu to znamenalo nemilé prekvapenie opätovného priškrtenia pomerov. O emigrácii však nikdy neuvažovala, i napriek tomu, že otcov brat žil v Amerike.

V roku 1972 ju čakalo ďalšie preloženie, tentokrát smerovala do Slovenskej Ľupče. Opäť pracovala v kuchyni a spolu s dvoma sestrami varili pre 140 sestričiek. V roku 1974 sa však navrátila do Pezinka. Tam vo veku 43 rokov dostala náhly infarkt a stala sa invalidom. Na počudovanie lekárskej komisie, že po infarkte chcela ešte ďalej pracovať, strávila sestra Notburga nasledujúcich 30 rokov na oddelení v Pezinku pri chorých dôstojných pánoch (oslovenie duchovného – pozn. ed.) v kňazskom domove.

Obdobie komunistického režimu prekonala sr. Notburga, ako sama vraví, s Božou pomocou. „Pán Ježiš tiež trpel a aj my sme to v duchu živej viery prenášali.“ Počas práce v kuchyni spomína na ťažkosti so surovinami. Kvôli nízkej stravnej jednotke bolo varenie naozaj umením. Sestry tak boli vďačné za každý dar na prilepšenie. Avšak to, že jej od roku 1955 nebolo umožnené pracovať v zdravotníctve niesla veľmi ťažko. S radosťou ale prežívala službu pri chorých. „To, že som mohla toľko rokov slúžiť chorým, keď aj za akých všelijakých podmienok, či to bolo v kuchyni, alebo pri lôžku, za to som veľmi vďačná Pánu Bohu.“

Sviečkovej manifestácie ani iných protirežimových demonštrácii sa priamo nezúčastnila, no modlitbou ich podporovala, aby vydržali. „Milosť Božia bola veľká, že to tak ticho prebehlo.“ Po zmene režimu spomína na pocit uvoľnenia. Správkyňa kňazského domova v Pezinku už nesedela na každom rohu a už nešpehovala ani dôstojných pánov, ani ich. V roku 2004 sa na starobný oddych vrátila do Belušských Slatín k Vincentkám a v júni 2019 to bolo pätnásť rokov od jej posledného sťahovania. Dnes sa teší relatívnemu zdraviu a hoci prekonala mnohé choroby, ďakuje Bohu, že nemusí byť odkázaná na cudziu pomoc.

 

Príbeh pamätníčky sme natočili v spolupráci a vďaka finančnej podpore Slovenskej katolíckej charity 

 

[1] Autoimunitné ochorenie prejavujúce sa pľuzgiermi na koži.

[2] Pamätníčka babičke oniká.

[3] K tomu pozri príbeh Pavla Traubnera: https://www.tyzden.sk/spolocnost/50649/pavel-traubner-musim-dokazat-ze-to-ze-som-prezil-som-si-zasluzil/ .

[4] DUBOVSKÝ, Ján Milan: Akcia Rehoľníčky, Martin: 2001, s. 41.

[5] BALÍK, Stanislav, HANUŠ, Jiří: Katolická církev v Československu 1945-1989, Brno 2013, s.178.

[6] MIKLOŠKO, František: Nebudete ich môcť rozvrátiť: Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943-89, Bratislava 1991, s. 245.

[7] Pamätníčka nešpecifikuje presne kto, no predpokladáme, že sa jednalo o pracovníkov SLOVÚC-u a príslušníkov ZNB.

[8] BALÍK – HANUŠ, ref. 5, s. 190.