Imrich Donath

* 1947  

  • „Potom 21. došla bratská návšteva a vtedy som sa rozhodol nevrátiť sa. Napísal som rodičom dopis a ten dopis aj došiel. Potom som zo zahraničia posielal a tie nedošli, ale tento dopis došiel. Že sa nevrátim, že ešte neviem, kam pôjdem, ale že sa nevrátim a iste ostanem vonku. Rodičia reagovali, ako som si myslel: Mama plakala a otec, ‚aspoň jedno decko na západe.‘ To bola taká typická reakcia. Tak som rozmýšľal, kde pôjdem. Poviem Vám presne, ako som sa rozhodoval. 21. augusta bola streda. Vtedy boli už prvé demonštrácie, dozvedel som sa o nich a bol som pri tom. A večer o siedmej bol organový koncert v Stephansdome. Ja som nikdy varhany nemal rád, priznávam, nikdy. Išiel som tam, lebo som vedel, že tam budem môcť rozmýšľať. Mal som dobrý pocit. Ja nie som muzikálny, ja mám veľmi rád kultúru, ale nie hudbu, lebo sa v tom vôbec nevyznám. Napriek tomu som išiel do Stephansdomu, lebo som videl vysoký Stephansdom, človek je tam taký maličký a musí byť ticho, lebo je koncert. Tak sa môže venovať sám sebe. Lebo keď boli demonštrácie, tak sa nedalo. Tak som rozmýšľal, čo budem robiť. Išiel som dnu - nevedel som, čo budem robiť, vyšiel som von a vedel som, že ostanem na západe. Nemal som ešte dvadsaťjedna rokov.“

  • „To som sa dozvedel z interview, čo bolo so Spielbergom, tam som sa veľa dozvedel. Lebo rodičia nehovorili nič. To je typické pre moju generáciu, rodičia, žiaľbohu, nehovorili nič a my sme sa nič nepýtali. Každý z nás - a nie iba sestra a ja - moja generácia, mali sme ten cit, pocit, tak nám to bolo hovorené, že sme sa nič nepýtali. Boli dva rôzne póly: rodičia, čo o tom veľa hovorili a zaťažili ich deti, stále o tom hovorili: ‚Nie pre to som to prežil aby si ty dostal trojku z matematiky,‘a také veci, aj to sme mali. Alebo ten druhý extrém bol ten, čo som mal ja, že rodičia nehovorili nič. Nevedeli sme nič. Nepýtali sme sa. Nejako sme mali každý z nás... a nie iba my, moja generácia – nepýtali sme sa. Ja som sa dozvedel veľa z toho interview, čo bolo s mojou mamou so Spielbergovou Shoah foundation. Tam bola jedna z vecí, keď ich zobrali z Tešedíkova a najprv ich doniesli do Šale. Vtedy bolo v Šali také malé geto. Otázka na mamu bola: ‚Pamätáte sa na tie ponižujúce gynekologické prehliadky?‘ Mama bola ticho, dlho, ja som myslel, že nevie, o čo ide a zrazu to z nej vypuklo: ‚To bola pani Horváthová,‘ takto po mene, ‚tá to robila, ponižujúco,‘ atď.“

  • „Ja som vyrastal v takej pobožnej rodine, že som do piatej triedy v Šali v sobotu nepísal. To sa dalo v Šali vybaviť. Vtedy tu bola škola šesť dní. V sobotu som nepísal, tak to bolo. Každý vedel, že sme Židia, držali sme sa toho, mali sme košer a vtedy v tých 50. a 60. rokoch držať košer v Československu nebolo jednoduché. Mne ale otec stále hovoril: ‚Môj syn, buď hrdý Žid. Keď nie si hrdý, aj tak si Žid. Tak buď radšej hrdý Žid.‘ A to hovorím mojim deťom tiež. Oni tiež vyrastajú v tomto duchu. Ostaňte hrdí Židia.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Frankfurt, 02.11.2020

    (audio)
    délka: 02:20:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

V Československu v 50. rokoch vyrastal ako hrdý Žid

Dobová fotografia
Dobová fotografia
zdroj: Archív pamätníka

Imrich Donath je potomkom zámožnej ortodoxnej židovskej rodiny zo Šale, kde sa narodil 13. decembra 1947. Obidvaja rodičia prežili koncentračné tábory. Po februári 1948 im komunisti znárodnili rodinný veľkoobchod a octáreň. Väčšina príbuzenstva sa vysťahovala do Izraela, kvôli zdravotným problémom Imricha a jeho sestry rodičia neodišli. Otec si našiel prácu ako vedúci skladu. Rodina žila náboženským životom aj počas 50. a 60. rokov, napriek tomu, že otec bol koncom 50. rokov dva roky nezamestnaný. Imrich chodil každú nedeľu do Galanty na židovské náboženstvo a v roku 1960 oslávil bar micvu v bratislavskej synagóge. Po zrušení šalianskej synagógy v roku 1958 sa konal minjan doma u Donathovcov, kam preniesli schránku s tórou. Bol vychovávaný tak, aby bol hrdým Židom, a v mladosti nezažil antisemitizmus. V roku 1965 zahájil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, tretí ročník absolvoval vo Varšave, kde v roku 1968 zažil marcové študentské protesty. Cez letné prázdniny strávil august ’68 vo Viedni na jazykovom kurze, kde ho zastihla správa o invázii vojsk Varšavskej zmluvy a ešte v ten deň sa rozhodol emigrovať. Z Viedne odišiel do Frankfurtu, kde mu bolo prisľúbené štipendium. O rok ho navštívil otec, ktorý zvažoval, že s matkou prídu žiť do Nemecka, ale už sa cítil byť starý. V roku 1975 komunisti vysťahovali rodičov z rodného domu. Imrich prvýkrát po emigrácii navštívil Šaľu po desiatich rokoch, po tom, ako sa vykúpil zo štátneho zväzku s Československom. Po novembri 1989 spoluzaložil Nemecko-československé hospodárske združenie, aby podporil ekonomickú transformáciu. V roku 2002 bol vymenovaný za honorárneho konzula pre spolkovú krajinu Hesensko a v roku 2008 sa stal čestným občanom mesta Šaľa. Do roku 2015 pracoval ako poisťovací agent pre spoločnosť Allianz. Organizovaním umeleckých výstav sa aktívne zasadzuje o zviditeľnenie nielen Slovenska, ale aj jeho židovskej histórie a súčasnosti. Angažuje sa aj v židovskej náboženskej obci vo Frankfurte.