Anna Daňková, rod. Kováčová

* 1938  

  • „Vojaci pochodovali dolu dedinou. Zrazu sa dvaja oddelili a išli k nám. V tom čase sme už mali postavený murovaný dom a ten jeden prišiel a povedal: ‚Tu fara, krčma, davaj lošaď.’ Prišli ku otcovi. Pomyslela som si, že toto sú moje prvé ruské slová, ktoré si pamätám. Také dievča. No a otec odpovedal: ‚Ja kone nemám, ale mám voly. Ak chcete, dám vám ich, ale kone nemám.’ Tak namieril na otca samopal, že ho zastrelí. Boli dvaja, tento bol blondiak a ten druhý bol čierny, takej inej pleti, a on mu bránil strieľať. Tu v pivnici bolo asi pätnásť detí, namieril samopal aj na nás, že nás vystrieľa. Deti kričali. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Otcovi však stále mieril do hlavy a chcel ho zastreliť. Otec sa triasol a ja som pri ňom stála, mala som ho veľmi rada."

  • „Bol už večer, keď sme nakladali do vagóna. Popršalo. Na zemi boli mláky. Hanbila som sa, že chlapi mi pomáhajú. Tak som sa postavila k vozu, aby mi na chrbát založili vrece. Dostala som to najväčšie vrece, s ktorým som spadla do blata. ‚Ty somár! Nevidíš, že je to dievča?! Načo jej to dávaš?’ zakričal muž za mnou na muža, ktorý nakladal vrecia a stál na voze. ‚Nevidel som. No, keď si tu stála,’ odpovedal. ‚Daj na váhu vrece!’ Vrece malo 54 kíl. ‚Tak a teraz sa postav na váhu,’ povedal mi muž. Mala som 48 kíl. Vrece bolo ťažšie. No, také som mala zážitky, aj do plaču, aj do smiechu. Človek sa až po čase rozpamätáva, ako plynuli dni tej bolesti. Ale nič, prešlo to."

  • „‚Kde sú zlaté kalichy?‘ ‚On zlaté kalichy nemal, on mal len sklený pohárik, ale zlaté kalichy nemal,’ odpovedala som. Potom ma poslali do druhej izby. V kuchyni sa radili a jeden z nich hovoril: ‚Ja by som toto dievča dal do väzenia.’ Druhý povedal: ‚Nemôžeš ju zatvoriť, veď nevidíš, že je to ešte dieťa? Veď sa bude budúcnosť búriť.‘ Poslali ma von s tým, že mám ísť zavolať mamu, ktorá robila na poli. ‚Veď ona je ďaleko.’ ‚Zájdeš,’ odpovedali. Bola asi jedna hodina. Ešte dopovedali, že mám bežať. Počasie bolo sychravé a naozaj som bežala aj nebežala. Prišla som hore na stráň a mama so starými rodičmi tušili, že sa niečo stalo. Neprišla som im pomôcť kopať a nebola som prezlečená zo školy. ‚Mama, poďte domov, prišli a vylámali nám sekerou dvere, a aby ste išli domov.’ Tí naši starkí zostali kúštik živí, chúďatá. S mamou sme sa vrátili, ale oni nás dnu nepustili. Museli sme stáť pod oknom."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Dlhá nad Oravou, 01.03.2020

    (audio)
    délka: 01:19:59
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Dlhá nad Oravou, 04.03.2020

    (audio)
    délka: 56:58
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Stratila som všetky ilúzie z toho života

Anna Daňková, rodená Kováčová, sa narodila 15. novembra 1938 v Dlhej nad Oravou. Pochádza z roľníckej rodiny. Rodičia sa venovali poľnohospodárstvu spolu s dvomi dcérami, staršou Máriou a mladšou Annou, a so starými rodičmi Jozefom a Johanou Ťapákovými. Anna absolvovala základnú deväťročnú školskú dochádzku striedavo v Dlhej nad Oravou a v Dolnom Kubíne. V 50. rokoch rodinu Kováčových trestne stíhali za ukrývanie kňaza Juraja Gaburu. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo už nepokračovala v ďalších štúdiách. Komunistický režim tvrdo postihol celú rodinu a v roku 1953 uväznil jej otca Pavla Kováča, mamu Annu Kováčovú a sestru Máriu Kováčovú. Anna ako 15-ročná zostala v domácnosti len so starými rodičmi a tetou Helenou Palekovou (starý otec a teta mali nad 80 rokov a stará mama mala 75 rokov). Spolu s nimi sa starala o gazdovstvo, pričom museli plniť predpísané kontingenty. Často jej pomáhala rodina Daňková z Dlhej nad Oravou, ktorá mala syna Petra. V roku 1960 sa zaňho Anna vydala. Zostali žiť v Anninom rodnom dome, kde vychovali tri deti. Venovali sa poľnohospodárstvu. V súčasnosti naďalej žije v Dlhej nad Oravou.