Miroslav Cipár

* 1935  

  • „A tam potom na samý koniec to vyvrcholilo tým, že tam takí amatérski partizáni veľmi neodborne založili v ceste míny, ktoré tam takú pozdnú, zdevastovanú a demoralizovanú jednotku vlasovcov, proste ich to tam prekvapilo, to tam zabilo jedného z tých vojakov, vybuchlo to, koňa, jeden voz, proste ich to tam roztrieľalo. To si musíte predsatviť, to boli vozy, ktoré vyzerali ako staré cigánske rebriňáky, ktoré mali plachty, zastrešenie, boli ťahané koňmi. A na tom sa viezli, unavení, proste takí demoralizovaní, zničení vojaci, ktorí prevažne boli tlačení zo svojich vlastí, lebo to boli aj tí utečení vlasovovskí vojaci, ktorí boli vytláčaní svojimi vlastnými do cudzieho územia. Tak si viete predstaviť, aká bola ich duševná kondícia. A tam sa stalo, že po výbuchu urobili odvetu, a tá odveta bola vypálenie osady a postrieľanie 21 mužov. Dvadsiaty prvý bol môj otec, ktorý prežil len s priestrelom hlavy. Takže toto je asi ten rámec toho, ako to vyzeralo, ako sme sa učili, ako sme chodili do školy. Vlastne sme mali stále dôvod neísť do školy, mnoho dôvodov!"

  • „A prišla mi správa, že mám prísť, že otec je na tom veľmi zle. To ,veľmi zle’ bolo práve to psychické, že on sa úplne zrútil. Jednak to bola kríza taká chlapská, celkom normálna v 55 rokoch, a potom to bola kríza práve taká jako, toho zmyslu života, že on založil nejaký [podnik], postavil dom, viedol suverénne svoj podnik, svoje hospodárstvo, bol autoritou medzi ostatnými ľuďmi, ako taký dôveryhodný človek, ak to teda ja jako syn môžem povedať. A tak sa ocitol na hranici kolapsu, ale Bohu vďaka sa to podarilo prekonať a potom sa ako penzista dočkal uznania, jednak za odboj, tam sa zriadila v škole miestnosť tradícií, kde boli vystavené dokumenty, jednak z toho vypálenia, a tam otec, kde býval vedľa, tak tam chodieval rozprávať výpravám školských detí, ktoré tam vždycky putovali na to miesto tragédie, a tento človek im rozprával celý ten príbeh. On to mal tak celé usporiadané a vedel to povedať zakaždým.“

  • „U nás bola tá partizánska vojna veľmi skoro, najmä v sliezskej oblasti sa zhromažďovali partizáni už dosť skoro. Tam dokonca potom padali aj parašutisti, ktorí potom organizovali odboj vojensky. To boli všetko dobrovoľníci, ktorí potrebovali velenie, vedomosti o tom, ako sa vedie partizánska vojna. Pamätám si to veľmi presne, keď padli padáky, ako sme ako malí chlapci utekali do bukovej hory a ako orezávali popruhy, ktoré boli z neznámeho materiálu, to boli nylonové šnúry. Lebo tí parašutisti tam už neboli, ale tie padáky ostali visieť na tej bukovej hore, tak sme si doniesli domov kúsky popruhov, ktoré boli vzácne, nevídané. Takže tá vojna tam prebiehala, tie udalosti prebiehali cez celý ten čas. Od nejakého 1943 roku. V roku 1944 po vypuknutí povstania to bolo veľmi horúce územie, lebo tam práve zasahovali jednotky odbojárov a parašutistov. Takže veľmi často sme ich tam videli, ale rovnako často sme videli aj nemecké jednotky, ktoré sa tam na ceste veľmi často stretávali v otvorenom konflikte. Takže bolo úplne bežné, že tam okolo nás viezli mŕtvoly na rebriňáku, lebo tam bola prestrelka, a išlo to dookola. Stále sme videli vojnu živú, takú nepríjemnú.“

  • Celé nahrávky
  • 4

    Bratislava, 04.06.2018

    (audio)
    délka: 01:49:29
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století TV
  • 5

    Bratislava, Slovensko, 02.08.2018

    (audio)
    délka: 01:49:29
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Čo vznikne z odvahy, pretrvá

Portrét 2
Portrét 2
zdroj: pri natáčaní ED

Miroslav Cipár sa narodil 8. 1. 1935 v osade Semeteš, ktorá patrí do obce Vysoká nad Kysucou. Jeho otec vlastnil v obci podnik, ktorý neskôr podľahol znárodneniu. Miroslav bol svedkom druhej svetovej vojny, aj jej vyvrcholeniu v Semeteši tragédiou, kedy vlasovovskí vojaci podpálili dedinu a postrieľali 21 mužov, medzi ktorými bol aj Miroslavov otec, ten však prežil priestrel hlavy. Miroslav Cipár po ukončení žilinského gymnázia študoval v rokoch 1953 – 1955 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, odkiaľ odišiel na VŠVU (1955 – 1961), odbor monumentálna maľba, ktorý potom zamenil za štúdium grafiky u Vincenta Hložníka. V rokoch 1971 – 1972 bol v indickom Dilií v Children‘s Book Institut, v roku 1985 viedol workshop pre ilustrátorov na Srí Lanke a v roku 1987 získal štipendium v Spojených štátoch amerických. Stál pri zrode a realizácií Bienále ilustrácii, ako aj iných kultúrnych projektov. Významnú úlohu zohral aj v prelomovom roku 1989 ako jeden zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a aktérov Nežnej revolúcie.