Ladislav Čarný

* 1949

  • „Bol som 20. augusta v Bratislave, lebo moja teta mala nejakú oslavu, a prišli sme do Žiliny večer. Ráno som sa zobudil, a už sa to dialo. Ako stredoškolák, ako maturant som sa zapojil okamžite v Žiline do pouličných akcií, hádzali sme kamene po tankoch, písali sme heslá po budovách. Bol to veľmi silný zážitok nielen pre mňa, ale pre celú moju generáciu. Z toho aj vyplýva, že potom nás už v období normalizácie nikdy, ani na vysokej škole nedokázali presvedčiť, aby sme vstúpili do Socialistického zväzu mládeže, aby sme sa zúčastňovali aktivít. Už sme boli zacielení na určitý opozičný postoj. Medzi sebou sme si to posilňovali. Keď to porovnám s generáciou, s ročníkmi, ktoré prichádzali po nás na vysokú školu, tí už neboli zďaleka tak zásadoví.“

  • „Prečo u Cipára? Cipár bol zvolený v roku 1989 za predsedu Zväzu výtvarných umelcov, a to bolo také perestrojkové - razil tú tendenciu prijať aj dovtedy proskribovaných umelcov, aby im tak otvoril dvere k istému typu výstav. Cipár predstavoval isté inštitucionálne zastrešenie. Brali sme ho veľmi pozitívne. Na tomto stretnutí u Cipára vznikla iniciatíva stretnutia v Umeleckej besede, kde mal práve výstavu - bolo to tiež znamením uvoľňovania - Rudo Sýkora a keďže vystavoval, mal kľúčiky a mohol Umeleckú besedu otvoriť, kedy chcel. Keď sme šli do Umeleckej besedy, ja som si myslel, že tam budú tanky a Ľudové milície a podobne, ale nestalo sa to, a to je to pamätné stretnutie, kde sa začala formovať Verejnosť proti násiliu. Patrí to do slovenskej histórie ako významný moment. Slovensko vystúpilo samostatne a nezávisle od tvorby Občianskeho fóra, samozrejme, to bol len začiatok. Väčšina z nás do politiky ísť nechcela - niektorí z kolegov šli. Do Umeleckej besedy prišla spústa ľudí, práve preto som tam šiel s obavami, lebo sa telefonovalo, sme sa zvolávali a telefónna sieť bola odpočúvaná – mohla byť, ale bolo to obrazom toho, že nastáva uvoľnenie, že sa možno viac toleruje. Pozadie neviem. Prekvapujúce bolo, že tam prišlo úžasne veľa ľudí a malo to obrovský dosah vo verejnosti. Vykryštalizovali sa tam typy lídrov, nebolo to už len priateľské zoskupenie intelektuálov, ktorí diskutovali, ktorých bolo viac, ale to stretnutie u Mira Cipára iniciovalo tú Umeleckú besedu, kde už začali vystupovať výrazné typy – budúci politici.“

  • „Vyhlásenie som dostal od Daniela Fischera, podpísal som, vzápätí ma volali na Zväz výtvarných umelcov, opýtal som sa ich: Vy máte niečo proti tomu, že treba zaujať stanovisko k holokaustu a k týmto vážnym veciam? Na to ťažko mohli niečo povedať, ale vadilo im to, s akými ľuďmi som podpísal, s disidentmi.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 07.05.2019

    (audio)
    délka: 01:29:53
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Dodnes sa hrdím, že mne výstavu nezrušil minister kultúry ako niektorým kolegom, ale minister poľnohospodárstva

Portrét
Portrét
zdroj: pri ED natáčaní

Akademický maliar Ladislav Čarný sa narodil v 24. decembra 1949 v Žiline. Absolvoval VŠVU a po celé obdobie komunistického režimu učil na Základnej umeleckej škole. Je tiež autorom metodík pre výtvarnú výchovu. Od roku 1992 je profesorom VŠVU na Katedre teórie a dejín umenia. Patrí do skupiny výtvarníkov Avance Retard. Za socializmu nesmel vôbec vystavovať svoje diela. V roku 1987 sa stal signatárom Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska. Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 sa zapojil do občianskych a protestných aktivít VPN.