Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Čarný (* 1949  )

Dodnes sa hrdím, že mne výstavu nezrušil minister kultúry ako niektorým kolegom, ale minister poľnohospodárstva

  • - narodil sa 24. 12. 1949 v Žiline - jeho otec bol v 50. rokoch väznený - 1968 - 1973 vyštudoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave
  • v 80. rokoch pracoval ako autor metodík pre výtvarnú výchovu
  • v roku 1987 sa stal signatárom Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska
  • v novembri 1989 aktívny počas Nežnej revolúcie
  • 19. 11. 1989 bol účastníkom stretnutia u Miroslava Cipára
  • jeden z iniciátorov stretnutia v Umeleckej besede
  • od roku 1992 je pedagógom VŠVU

Výtvarník a pedagóg Ladislav Čarný sa narodil na Štedrý deň roku 1949 v Žiline ako prvý z piatich súrodencov do kresťansky založenej rodiny lekárnika. Vyrastal v atmosfére porozumenia a tolerantných názorov, čomu pripisuje veľký vplyv na formovanie svojej osobnosti.

Od útleho detstva sa na Ľudovej škole umenia v Žiline pod vedením Františka Behúňa venoval výtvarnému umeniu. Zúčastňoval sa výstav, súťaží, s kamarátmi sa dokonca hrávali na maliarov, často maľovali v plenéri. Prázdniny trávieval u tety v Bratislave a vďaka jej známosti s maliarom Jankom Alexym aj na výtvarných kurzoch v jeho ateliéri.

Ťažkosti a sklamania päťdesiatych rokov

Detstvo v tej dobe však znamenalo aj povinné spievanie a recitovanie na agitačných akciách za vstup do družstva. Päťdesiate roky v čase komunistického režimu rodinu kruto poznačili a otec bol zatknutý počas tzv. Katolíckej akcie. Odsúdili ho za to, že svojmu príbuznému, kňazovi Ladislavovi Hanusovi, posielal lieky do úkrytu v drevenici na kysuckých kopaniciach, kde sa skrýval pred zatknutím ŠtB. Takmer ročný trest si odpykal v ružomberskej väznici. 

V 50. rokoch uväznili aj viacerých rodinných známych. Ladislav Čarný spomína, ako ich rodinám s mamou roznášali vianočné balíčky, a na pocit úžasnej solidarity a vzájomnej pomoci v ťažkej situácii.

Otcovu lekáreň komunisti znárodnili, no ešte celé desaťročia otec skrýval na povale zacínovanú skrinku s dokladmi od lekárne pre prípad, že by sa by sa situácia zmenila. „Otec sa, žiaľ, roku 1989 nedožil a nebolo by ani čo vracať, lebo lekáreň v Trenčíne už fyzicky neexistovala. Zbúrali ju. Fascinuje ma ale otcova nádej, že sa veci zmenia,“ vysvetľuje Ladislav Čarný. 

Po drsných 50. rokoch nastalo mierne uvoľnenie režimu. Stredoškolák Ladislav vnímal nádeje na zmenu aj cez umenie, filmy a hudbu. So starým otcom počúvali správy na rádiách Hlas Ameriky, Slobodná Európa, Vatikán, ale aj v hudobnom rádiu Luxembourg.

Tí, čo prišli po nás, už boli iní

Nádejné 60. roky sa, žiaľ, skončili náhle, a to dňa 21. augusta 1968. Začala sovietska okupácia. V nasledujúce ráno už boli žilinské ulice, rovnako ako mnohé iné po celej republike, plné tankov a kolón armád Varšavskej zmluvy. Ako čerstvý maturant sa mladý Ladislav zapojil do pouličných akcií: hádzali do tankov kamene, písali na budovy heslá. „Pre celú našu generáciu to bol veľmi silný zážitok, ktorý sformoval náš vzťah k režimu. Generácia, ktorá prišla po nás, už okupáciu tak intenzívne nevnímala. Nás ale potom v období normalizácie, keď sme už boli na vysokej škole, nedokázali presvedčiť, aby sme vstúpili do Socialistického zväzu mládeže, aby sme sa zúčastňovali ich aktivít a robili ‚socialisticky angažované‘ umenie. Vytvoril sa v nás opozičný postoj a navzájom sme sa v ňom podporovali.“

Následne Ladislav Čarný nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vynútené normalizačné zmeny sa doplazili aj na akademickú pôdu: „V prvom ročníku na VŠVU nás filozofiu učil ešte Milan Šimečka. V ďalšom roku nám už prednášal človek z ÚV KSČ. Školu v krátkom čase museli opustiť aj ďalší pedagógovia – Alexander Trizuljak, Vincent Hložník či Václav Cígler. My, študenti, sme cítili potrebu zastať sa ich, ale ostatní pedagógovia nás odrádzali od takýchto akcií,“ spomína Ladislav Čarný. 

Škola bola v normalizačnom období málo otvorená modernému umeleckému mysleniu, poskytovala veľmi oklieštené možnosti vzdelávania a umeleckého rastu: „V knižnici sa nedalo dostať ani k dielam Picassa, nieto ešte k informáciám o súčasnom dianí vo výtvarnom umení vo svete.“ Napriek tomu si študenti nachádzali cestu k modernému mysleniu; vzdelávali sa medzi spolužiakmi navzájom a postupne vznikali kontakty na alternatívnu umeleckú scénu, na tvorcov ako Alex Mlynárčik, Jozef Jankovič, Stano Filko a ďalších.  

Vystavujem, teda som

Mnohých nádejných autorov neprijali do Zväzu výtvarníkov preto, že ich tvorba nebola v súlade s očakávaniami straníckej politiky. Tie však podľa Čarného „nikto nevedel presne sformulovať – čo to vlastne ten ‚socialistický realizmus‘ je. Požadovali sa formy prejavu zrozumiteľné širokým masám a ideologické námety zobrazujúce napr. výjavy z pracovných prostredí. To je pre umeleckú tvorbu nešťastná cesta, lebo vedie buď ku gýču, alebo k mainstreamovej komercionalizovanej tvorbe, ktorá síce zabezpečí živobytie, ale práci umelca chýba to najdôležitejšie: autentický tvorivý umelecký výskum.“ Ladislav Čarný a väčšina jeho spolužiakov ako čerství absolventi VŠVU takúto cestu neakceptovali, a preto ich tvorba nenašla pochopenie a prijatie režimu. Odmietaním zo strany oficiálnych štruktúr boli umelci do alternatívy vlastne „vtlačení“.

Po absolvovaní VŠVU začal mladý Ladislav pôsobiť na ZUŠ vo Svite. Jeho manželka dostala prácu a byt v Poprade a založili si tam rodinu. Pod Tatrami mu však chýbalo bratislavské tvorivo-kritické prostredie: „V Poprade ma ľudia titulovali ‚majstre‘, ale v prostredí svojich kolegov v Bratislave som bol jeden z tvorcov, ktorý môže diskutovať, vymieňať si kritické názory, hľadať. Kontakt s centrom pre mňa znamenal možnosť ďalšieho vývoja.“ 

V roku 1979 sa vrátil do hlavného mesta a čoskoro už vďaka Františkovi Mikloškovi (v tom čase pracovníkovi SAV) vystavoval s výtvarníkmi podobného zamerania (neskoršia skupina A-R) v priestoroch SAV na Patrónke a samostatne vo foyeri Výskumného ústavu poľnohospodárskeho (1984). Po pár dňoch si výstavu pozrel minister poľnohospodárstva Ján Janovic a usúdil, že na pôde jeho rezortu takéto umenie nemožno vystavovať. Čarnému zatelefonovali, nech si výstavu príde zbaliť. „A tak sa dodnes hrdím, že mne výstavu nezrušil minister kultúry ako niektorým kolegom, ale minister poľnohospodárstva,“ dnes už s úsmevom spomína Ladislav Čarný.

Odvážnejšie umenie sa neudržalo ani len vo vestibule inštitúcie mimo záberu umenia, preto sa na výstavy v oficiálnych galériách nedalo ani pomyslieť. Pri príležitosti výročnej výstavy Petra Matejku a jeho absolventov ktosi zverejnil interný list kurátora Ľubomíra Podušela adresovaný riaditeľovi SNG, v ktorom upozorňoval, že ľudia ako Sikora, manželia Bočkayovci, Tóth, Fischer, Čarný a Hulík v Národnej galérii vystavovať nemôžu, pretože ich tvorba je v rozpore s kultúrno-politickou orientáciou KSČ v oblasti výtvarného umenia. 

Podobne proti neželaným výstavám vystupoval aj Ladislav Skrak, ktorý mal na ministerstve kultúry u ministra Miroslava Válka v agende Slovenskú radu pre umeleckú kritiku, teda aj dozor nad mladou umeleckou generáciou. „Zvrátené ,buržoázne´ umenie, to bolo zaklínadlo! Nebola tu nijaká jasne formulovaná doktrína, ale o prijateľnosti niektorých foriem umeleckého prejavu rozhodovali umelci, ktorí mali vplyv v straníckych orgánoch, ako napr. sochár Ján Kulich. Umelecké myslenie, ktoré presahovalo ich chápanie a vkus, považovali za neprijateľné pre socialistickú spoločnosť,“ vysvetľuje.

Viacerí alternatívni umelci (napr. Daniel Fischer, Marián Mudroch, Igor Minárik, Marko Huba) pôsobili na Základných umeleckých školách, kde presadzovali progresívne metodické postupy. Výstavy žiakov ZUŠ sa tak stávali kultúrnou udalosťou. Na ich vlastné výstavy v alternatívnych priestoroch však reagovali ideológovia, napr. na výstavu niektorých pedagógov ZUŠ v obvodnom kultúrnom stredisku zareagoval v tlači Ladislav Skrak otázkou: „Ako môžu takíto výtvarníci učiť na škole?“ Výstava bola predčasne zatvorená, ale ich metodické postupy boli v školstve akceptované, podieľali sa dokonca na tvorbe československých osnov pre výtvarné odbory ZUŠ. Ladislav Čarný spomína: „Umelci alternatívnej scény sa plnohodnotne realizovali vo svojom alternatívnom prostredí, v ktorom dochádzalo k vzájomnej reflexii. Oficiálne výstavy v SNG alebo v Dome umenia považovali za umelecky nezaujímavé, bezvýznamné.“

Pre mladých umelcov bola v týchto rokoch dôležitá spolupráca s výtvarníkmi staršej generácie – Alexom Mlynárčikom, Rudolfom Filom a Jozefom Jankovičom, s organizátormi výstav Františkom Mikloškom a Ladislavom Snopkom, teoretikmi Jiřím Valochom, Janou Geržovou, Étiennom Cornevinom, Zuzanou Bartošovou a Radislavom Matuštíkom. 

Významné boli kontakty s umelcami, zberateľmi a teoretikmi z Čiech a z Moravy, kde sa konalo viacero výstav slovenských výtvarníkov v rôznych alternatívnych priestoroch, a tiež príležitostné návštevy zahraničných kurátorov. „Kolega Dezider Tóth s priateľským okruhom výtvarníkov organizoval v osemdesiatych rokoch akciu Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu. Na Medzinárodný deň žien vyhlásil tému a symbolicky o deväť mesiacov, teda na Mikuláša, sme ‚porodili‘ svoje diela a prezentovali ich v byte alebo v ateliéri niektorého z kolegov. Podobných aktivít sa na alternatívnej scéne dialo viacero, napríklad tiež bytové výstavy u Ivana Hoffmana,“ opisuje Ladislav Čarný.

Nepohodlní pre Štátnu bezpečnosť

Aktivity a kontakty alternatívnych umelcov boli prísne sledované Štátnou bezpečnosťou. Aj keď ich tvorba nebola a priori politická z hľadiska tematického zamerania, bola pre režim neprijateľná preto, že prinášala slobodný a autentický umelecký prejav, kompatibilný so súčasným umením vo svete. 

Ale z hľadiska etických postojov sa umelci k niektorým témam aj verejne vyjadrovali. V roku 1987 František Mikloško, Ján Čarnogurský, Ján Chryzostom Korec a historik Jozef Jablonický iniciovali Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska. Bol to vôbec prvý dokument, ktorým sa signatári vyjadrili odmietavo a s ľútosťou k politike Slovenského štátu a k podielu Slovákov na tragédii Židov. Dokument podpísalo dvadsaťštyri významných osobností, medzi nimi aj mnoho umelcov. „Vyhlásenie som dostal od Daniela Fischera, podpísal som a o pár dní ma zavolali na Zväz výtvarných umelcov, ktorého som mimochodom ani nebol členom, na výsluch. Opýtal som sa ich: ‚Vy máte niečo proti tomu, že treba zaujať stanovisko k holokaustu a týmto vážnym veciam?‘ Na to mohli ťažko niečo povedať... Ale vadilo im to, kto vyhlásenie inicioval, s akými ľuďmi som to podpísal. S disidentmi. Nebola to politika strany; v ich očiach to podrývalo ideológiu.“

Ladislav Čarný mal už vtedy skúsenosť s výsluchmi na „Februárke“. Zavolali si ho tam preto, že sa zúčastňoval tvorby albumov výtvarných diel, ktoré boli vždy poctou niektorej osobnosti neoficiálnej kultúrnej scény. To, že sa už nestretol s brutalitou, pripisuje tomu, že nebol pre ŠtB dôležitou osobou. Pamätá si však, že nebolo ťažké vyšetrovateľov zaviesť do slepých uličiek. Uvedomoval si svoju prevahu nad vyšetrovateľmi – to, že je oveľa slobodnejší, lebo je nezávislý od ideológie.

Keď sa viera snúbi s umením a kritickým myslením

Normalizácia bola dobou pretvárky. V tých rokoch Ladislav Čarný nežil „politicky“, ale práve v tom bolo politikum jeho generácie. Základné umelecké školy mali uvoľnenejšiu atmosféru; povinné politické školenia museli zamestnanci absolvovať len raz mesačne. Keď musel Ladislav Čarný predniesť povinný referát o prínose socializmu, využil to na vyslovenie svojich kritických názorov. Tajné sympatie svojich kolegov sa nedali nevnímať.

Vnútorný pocit slobody sa Ladislavovi Čarnému podarilo udržať aj vďaka viere. Veriaci vedeli, na ktorých miestach sa stretáva intelektuálna a umelecká alternatíva, aby nabrala duchovné povzbudenie. Kázne a stretnutia s Antonom Srholcom v blumentálskom kostole a na fare mali pre mladých ľudí silný náboj a vyznačovali sa otvorenosťou myslenia. Jezuita Jozef Porubčan organizoval duchovné cvičenia pod rúškom priateľských pobytov na chatách. Muzikológ Igor Vajda a mnohí ďalší organizovali v bytoch vzdelávacie „stretká“ mladých. V rámci týchto kontaktov spoznal Ladislav Čarný aj budúceho kardinála Korca.

Ladislav Čarný sa tak dostal do intenzívneho kontaktu s podzemnou cirkvou: „Boli to stretnutia na rozhraní priateľskej výmeny názorov, meditácií a filozofického vzdelávania. A to všetko bolo striktne sledované ŠtB. Museli sme byť opatrní. Navštíviť kňaza podzemnej cirkvi Jozefa Porubčana, ktorý pôsobil na kopaniciach v Šípkove ako roľník, nebolo možné prechodom cez dedinu, ale len nepozorovane cez hory z vedľajšej doliny. Z návštev sme vždy odchádzali po jednom a s časovými odstupmi, aby sme nevzbudili pozornosť.“ 

Náboženstvo a zároveň rozhľad v poznaní i myšlienkovú otvorenosť považuje Ladislav Čarný za dôležitú súčasť formovania osobnosti: „Preto som sa podujal učiť deti z okruhu svojich kamarátov náboženstvo. Zároveň som sa im snažil z kresťanského hľadiska a pohľadu našej kultúry sprostredkovať aj informácie o judaizme, budhizme, hinduizme a islame, aby sme si budovali svoju identitu aj v komparácii s inými kultúrami. Neskôr sa z tejto koncepcie stali vyučovacie predmety, ktoré som učil na škole úžitkového výtvarníctva. Dodnes na VŠVU vediem predmet zameraný na vzťahy náboženstiev a umenia.“

Od osemdesiatych rokov sa Ladislav Čarný profesionálne realizoval v didaktike výtvarnej výchovy a viedol metodické školenia pre učiteľov ZUŠ. Spolupracoval s Danielom Fischerom a Mariánom Mudrochom na tvorbe osnov pre ZUŠ a ZŠ. Veľkou pedagogickou inšpiráciou im bol Rudolf Fila. Všetky tieto skúsenosti bohato zúročil po prevrate, keď spolupracoval na tvorbe vzdelávacích programov a učebníc výtvarnej výchovy.

Umelecká revolúcia

Ku koncu osemdesiatych rokov sa aj v umeleckej obci objavovali náznaky zmeny k lepšiemu. Miroslav Cipár bol ako nestraník zvolený za predsedu Zväzu výtvarných umelcov a začal do zväzu prijímať dovtedy proskribovaných umelcov. V novembri 1989 sa začali konečne diať dlho očakávané zmeny: „Na stretnutí jedenástich umelcov – M. Cipár, J. Jankovič, D. Fischer, Ľ. Longauer, R. Sikora, Ľ. Feldek, M. Hollý, V. Kompánek, K. Lacko, P. Horváth, L. Čarný – u Cipára dňa 19. novembra 1989 vznikla idea zvolať zhromaždenie do Umeleckej besedy. Práve tam vystavoval Rudo Sikora a mal kľúče od galérie. Mohol besedu kedykoľvek otvoriť, tak sme to využili. Správa o stretnutí sa rýchlo rozšírila. Keď som tam prichádzal, čakal som, že priestor obsadia Ľudové milície. Nestalo sa tak! Je to pamätné stretnutie – tam sa začala formovať Verejnosť proti násiliu,“ spomína Ladislav Čarný na zlomové udalosti. 

Dianie naberalo na obrátkach; zrazu boli možné neuveriteľné veci. Ľudia mali odvahu verejne sa stretnúť a diskutovať: „Do umeleckej besedy prišlo množstvo ľudí, telefonovali sme si, aj keď telefónna sieť mohla byť odpočúvaná. Prebiehajúce udalosti mali veľký dosah na verejnosť. Nebolo to už len priateľské zoskupenie intelektuálov ako u Cipára. Tu už vystúpili výrazné typy lídrov – budúci politici.“

Aj študenti na VŠVU sa aktívne snažili prispieť k revolúcii. Na diskusie v študentskom klube v suteréne VŠVU pozývali výtvarníkov, napríklad Ruda Sikoru, Daniela Fischera či Jozefa Jankoviča. Študenti zorganizovali anketu obľúbenosti pedagógov a zavesili výsledky napísané na dlhom páse papiera na schodisku VŠVU na Hviezdoslavovom námestí. Traja najdôveryhodnejší boli Ľudmila Peterajová, Albín Brunovský a Karol Ondreička. Vedenie školy sa postavilo proti týmto aktivitám, no študenti hľadali podporu na mimoriadnej schôdzi výtvarných umelcov. „Začiatkom decembra 1989 sa na aktíve Zväzu bratislavských výtvarníkov stretli všetci, čo sa chceli angažovať. Boli to búrlivé stretnutia! Na aktív prišli študenti VŠVU požiadať umeleckú verejnosť o podporu zmien na škole. Vedenie školy im hrozilo vylúčením zo štúdia a zvažovalo aj požiadavku zákroku Ľudových milícií proti študentom.“

Aktív zvolil hlasovaním skupinu, ktorá bola poverená pomôcť študentskému hnutiu v boji za zmeny. Boli v nej Jana Geržová, Marián Mudroch, Karol Pichler, Dušan Valocký, Emil Venkov a aj Ladislav Čarný. „Prišli sme ako ‚nátlaková skupina‘ a zasadali spolu so študentmi a troma akceptovanými pedagógmi v kabinete profesorky Peterajovej. Diskutovali sme a pripravovali zmenu na škole. V priebehu týždňa či dvoch sme dospeli k záveru, že škola sa musí transformovať od základov. Kľúčovým problémom však bolo, akým spôsobom to docieliť. Oslovili sme právnikov angažovaných vo VPN. Dr. Karol Plank, neskôr predseda Najvyššieho súdu, nám vysvetlil, že hoci si myslíme, že počas revolúcie je možné meniť veci dramaticky, transformáciu musíme robiť v súlade s platnou legislatívou. Pripravili sme preto vyhlásenie pre každého pedagóga, v ktorom sa dobrovoľne vzdáva svojho miesta v prospech konkurzu, v ktorom sa bude môcť opätovne uchádzať o miesto pedagóga na VŠVU. Vznikol prípravný výbor novej koncepcie školy a prebral iniciatívu. Ponúkli sme pedagógom abdikáciu. Cítil som obrovské napätie. Mnohí tí ľudia ma učili, a teraz... Bolo potrebné im povedať, že táto škola nie je dobrá. Veľmi presvedčivo to na stretnutí s pedagógmi sformulovala a vysvetlila teoretička Jana Geržová. Prvý to podpísal mladý pedagóg Zoltán Salamon a po ňom niekoľko ďalších mladých pedagógov. Osobným prekvapením pre mňa bolo, že do týždňa abdikáciu podpísali aj zarytí komunisti, ako napr. bývalý rektor Ján Kulich. Atmosféra tých dní zrejme pôsobila aj na nich,“ podrobne vysvetľuje Ladislav Čarný. 

Nový vietor

Kľúčovým elementom pri opätovnom výbere pedagógov bola nová koncepcia školy a výberová komisia, v ktorej zasadli významné umelecké osobnosti z Čiech aj Slovenska. Tak sa vymenili asi dve tretiny učiteľov legálnym spôsobom. „Pokiaľ viem, VŠVU bola jedinou vysokou školou v republike, na ktorej takáto radikálna výmena prebehla legislatívne čistou formou. Školy, ktoré poslali nežiadúcich pedagógov jednoducho preč, čelili po čase súdnym procesom,“ dodáva Ladislav Čarný. Po pár mesiacoch bol zvolený aj nový rektor Jozef Jankovič a škola sa okamžite otvorila aktuálnym umeleckým vplyvom. Začala sa budovať moderná inštitúcia.

Po rozdelení Československa VŠVU reagovala na nové požiadavky – na Slovensku bolo potrebné dobudovať odbory umeleckého priemyslu, preto na VŠVU vznikali aj ateliéry dizajnu či úžitkového umenia. Časom vznikli aj ateliéry intermédií a videa. Škola sa celkovo zdynamizovala a zaradila do medzinárodnej spolupráce.

Ladislav Čarný vnímal niektoré prvky následného politického vývoja po prevrate s pocitom sklamania až strachu: „Najmä zvolenie Mečiara za ministra vnútra a neskôr premiéra bolo pre mňa desivé. Šokujúcou pre mňa bola jeho masová podpora. Bolo jasné, že jeho metóda je zvrátená. Identita stavaná na vymedzovaní sa voči nepriateľovi, nie na pozitívnom obsahu, je nebezpečná.“ Ladislav Čarný vnímal, ako mečiarizmus rozdeľuje spoločnosť. Bolo mu jasné aj to, že niektorí mu fandili z pragmatických dôvodov. 

Nestotožňoval sa ani s rozdelením Československa pod vedením tejto politickej garnitúry; s odstupom času však oceňuje, že sa Slovensko vysporiadalo so samostatnosťou celkom úspešne: „Sú dokonca oblasti, v ktorých sme bratov Čechov, ktorým sme kedysi tak závideli ich tradície a politickú kultúru, predbehli.“ Príležitosti vyplývajúce z integrácie Slovenska do euroatlantických štruktúr si váži: „Výtvarníci môžu vystavovať a realizovať sa v krajinách, ktoré sme kedysi túžili aspoň raz v živote navštíviť. Konečne sa slobodne pohybujeme v priestore, kam kultúrne patríme. Cítime sa občanmi tohto priestoru. Tvorba sa už neuplatňuje ako ‚domáca a zahraničná‘, ale jej dosah môže byť tak regionálny, ako aj medzinárodný. Stávame sa de facto kultúrne rovnocennými partnermi, tak, ako sme to vždy cítili.“

Ladislav Čarný je pri pohľade do budúcnosti optimistom: „Vývoj v školstve, kultúre, ekonomike – všetko má aj svoje slabé stránky, ale aj tie silné. Verím, že pozitíva slobody prevažujú nad hrozbami, ktoré však treba pomenovať, stavať sa voči nim konštruktívne a riešiť ich. To je problematika kríz, ktoré treba v prvom rade chápať ako príležitosti na zlepšenia sa, ak ich dokážeme spracovať a otvorene sa s nimi vysporiadať.“

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Příběhy 20. století