"Viete čo, zle som povedala, nebola som vo väzení, bola som vo vypočúvacej väzbe. A tá vyšetrovacia – bolo to na Novosvetskej, to je vlastne tá budova, ktorá sa pokladá za jeden zo skvostov Weinwurmovej architektúry. To som vtedy, samozrejme, nevedela. No tak nič, oni hľadali, oni sa správali relatívne slušne, lebo ja som stále opakovala iba to, že som ho poznala, že býval neďaleko, že to bol mladý človek, že to je hrozné. Proste ja som to hovorila iba z tohto ľudského hľadiska. Avšak aj tí policajti, aj to boli ľudia. Zase nie každý bol teda nejaký indoktrinovaný. A vtedy ešte mnohí ľudia si mnohé veci pripúšťali. No takže oni sa vyhrážali, samozrejme, či si uvedomujem, že ma vyhodia zo školy a tak ďalej. No toto všetko. No v takomto tóne to išlo. Tak prepojenia nenašli žiadne, no takže takto ma iba tam držali všelijako a vracali sa stále k tomu istému."
"Pripisovala som mnohé tie deformácie v medziľudských vzťahoch aj v tom každodennom živote tým vonkajším bariéram, najmä politickým. No a tak, ako súčasť toho môjho vytriezvenia je to, že som teda veľmi skoro – sme začali vnímať to, že nestačí odstrániť tie vonkajšie prekážky, že tie deformácie sú, že je to otázka mentality, ktorá dokonca proste siaha oveľa hlbšie ako boli tie desaťročia komunizmu. Že to sa tak začalo všetko postupne ako vyplavovať a ako sociologička som to pozorovala a konštatovala aj so zahanbením, lebo až vtedy som si uvedomovala, že ja tú našu spoločnosť vlastne som vôbec nepoznala v takej podobe, v akej bola. Či už to boli tieto proste nacionalistické výbuchy, antisemitizmus. Všetko toto proste, keď sa to ... ale potom aj ďalšie veci okolo, povedzme, rodových vzťahov a tak. Mnohé veci, ktoré boli buď tabuizované – najmä zametené pod koberec. Zrazu to tu bolo a zrazu to malo obrovskú, v sebe nejakú takú výbušnú, silu, deštruktívnu až by som povedala. Takže to bola taká... No a druhá vec, také moje veľké vytriezvenie z takej mojej nejakej naivity bolo to, že keď sme začali robiť ten výskum verejnej mienky, tak silnou mojou motiváciou bolo také presvedčenie, že keď v spoločnosti bude fungovať prirodzená spätná väzba od verejnosti smerom k politikom. Takže vlastne to bude viesť k lepšiemu správaniu tých politikov, k lepším politickým rozhodnutiam, že to bude mať pozitívny efekt. No a tak z tohto hľadiska ten obrovský pocit bezmocnosti, najväčší, som zažila v čase, keď sa začali debaty o štátoprávnom usporiadaní. A keď sme my na základe našich výskumov jasne dokumentovali, lebo tejto téme sme sa veľmi venovali, jasne dokumentovali, že na jednej strane si ľudia na Slovensku, ale rovnako aj v Českej republike, želajú udržať ten štát. Na druhej strane majú nejasné predstavy o tom, aké atribúty by ten spoločný štát mal a ďalej, že tu existuje obrovský priestor pre politikov na zahmlievanie toho, ako ich priviesť k tomu riešeniu, ktoré sa im najviac hodí."
"Samozrejme, tú okupáciu sme niesli strašne ťažko, ako taký ... a aj môj brat, ktorého som spomínala, ktorý tiež vtedy vlastne maturoval práve, a potom pomaličky sa chystal na vysokú školu. Tak my sme bývali oproti Ruskému konzulátu, z druhej strany tak zozadu. Tak náš Ivan hneď, ako proste začala okupácia, vyvesil čiernu zástavu. Vtedy ešte na tých domoch bývali tie... Tak to mala strašný strach tá naša susedka, že nám tí Sovieti tam oproti niečo urobia alebo tak. No ale potom sme vlastne, keď sme boli v tých Tatrách napríklad v lete aj s otcom, aj teda celá taká väčšia partia aj detí, aj dospelých, tak tento náš Ivan, on bol taký veľmi šikovný, dobre vyrezával a on tam na tej chate proste povyrezával „Smrť okupantom“, sovietsku hviezdu s hákovým krížom a podobne. Všetky naše mená tam vypísal. Tak to bola taká jedna vec. Niekto to udal. Takže to bola prvá vec. Druhá vec bola tá, že keď bolo prvé výročie okupácie, tak ja som si povedala, že idem dať kvety pred poštu, kde vlastne zastrelili toho Legnera. No tak natrhala som kyticu a išla som ju tam zaniesť. No a tak samozrejme, že som to tam tak nepredpokladala veľmi, ale veď potom sme vedeli, že vtedy bola polícia dosť v pohotovosti, lebo sa predpokladalo, že budú nejaké protesty a tak ďalej. Tak ja som bola ako jednotlivec, ale zabásli ma, zobrali ma, držali ma tam do rána. Proste vypočúvali, všelijako hľadali nejaké súvislosti, či je to súčasť niečoho väčšieho organizované. Nebolo. Potom ma teda pustili. No a tým, že vlastne teda sa mi to prepieklo preto, lebo som bola Takáčová. Čiže ešte to tam nejakým spôsobom – otec síce už vtedy nebol v Prahe, ale teda nejako sa to teda prepieklo. No ale tieto dve veci vlastne, to, čo ten Ivan popísal, tie nápisy a to, že som ja tam položila tie kvety, tak to bol vlastne taký impulz pre to, aby otca prepustili z práce, kde vtedy pracoval. Vtedy robil jeden čas ako vedúci kancelárie v Slovenskej národnej rade. Takže to bol vlastne taký koniec otcovho fungovania."
Zora Bútorová sa narodila 17. januára 1949 v Bratislave Samuelovi Takáčovi a Magde, rodenej Slukovej. Obaja rodičia pochádzali z národoveckých evanjelických rodín. Otec patril počas vysokoškolských štúdií v Prahe v medzivojnovom období k skupine R-10 – k ľavicovo orientovaným študentom združeným v spolku Detvan. Bol jedným z organizátorov sociografických zájazdov mapujúcich životné podmienky na Orave, Horehroní a v ďalších zaostalých regiónoch Slovenska. Počas vojnového slovenského štátu bol za ilegálnu činnosť väznený. Zúčastnil sa na SNP a ako člen povstaleckej Slovenskej národnej rady sa hneď po oslobodení zapojil do rekonštrukcie vojnou zničeného Slovenska. Od roku 1944 bol členom komunistickej strany a v čase Zorinho detstva bol postupne povereníkom priemyslu a obchodu, povereníkom ľahkého priemyslu, neskôr povereníkom stavebníctva a ministrom stavebníctva. Matka bola poprednou prekladateľkou krásnej literatúry. Počas štúdia sa Zora aktívne venovala umeleckej gymnastike. Po maturite v roku 1967 sa rozhodla pre štúdium sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave, lebo verila, že poznatky tejto vedy môžu prispieť k humanizácii spoločnosti. O to ťažšie sa vyrovnávala so sovietskou okupáciou. V deň prvého výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa dostala do vyšetrovacej väzby po tom, ako položila kvety na miesto, kde bol v auguste 1968 zastrelený študent Peter Legner. Politická normalizácia v 70. rokoch sa dotkla príbuzných z matkinej strany. Pavol Ličko, manžel matkinej sestry Marty, sa dostal do väzenia za prepašovanie Solženicynovho románu Rakovina do Československa a publikovanie článkov kritických k normalizačnému režimu. Po ukončení štúdia sa zamestnala v Československom ústave práce, ktorý bol v tom čase útočiskom pre viacerých proskribovaných spoločenských vedcov. Tu sa stala členkou prognostického tímu Fedora Gála. Kritické analýzy a varovné prognózy upozorňujúce na negatívne vývojové trendy nekonvenovali vedeniu výskumného ústavu, takže členovia tímu museli toto pracovisko opustiť. Podobný osud ich stihol vo Výskumnom ústave životnej úrovne. V 80. rokoch ich prichýlil Kabinet teórie vedy a prognóz, , ktorý patril pod Výpočtové stredisko SAV, vďaka čomu boli vystavení menšiemu politickému a ideologickému tlaku. Tu sa usilovali rozvinúť kritický dialóg oficiálnych i „odstavených“ vedcov o bariérach rozvoja československej vedy. Pripravovali aj koncepciu prestavby systému riadenia SAV, ktorú však Predsedníctvo SAV na jar 1989 odmietlo ako politicky neprijateľnú. V septembri 1989 Zora Bútorová spolu s ďalšími sociológmi napísala otvorený list prezidentovi Husákovi, v ktorom ho vyzvali na prepustenie uväznenej bratislavskej päťky. Od prvých dní Novembra 1989 sa spolu s ďalšími kolegami zapojila do koncepčnej prípravy demokratizácie SAV a nového zákona o vede. Má dve deti, dcéru Zuzanu z prvého manželstva a syna Ivana s Martinom Bútorom, s ktorým sa zosobášila v roku 1978 a ktorý mal zo svojho prvého manželstva synov Daniela a Vladimíra. Po Nežnej revolúcii sa na jar 1990 zapojila do práce Centra pre výskum spoločenských problémov pri KC VPN, ktoré sa stalo liahňou prvého nezávislého výskumu verejnej mienky na ponovembrovom Slovensku. Po krátkom období pôsobenia na Univerzity Komenského bola nútená akademickú pôdu opustiť. Vedenie univerzity totiž rozpustilo celé pracovisko, ktoré sa stalo po rozdelení ČSFR „politicky nepohodlné“. V rokoch 1993 – 1997 spolu s ďalšími kolegami pokračovala v nezávislom výskume verejnej mienky v agentúre FOCUS, ktorá v 90. rokoch nastavovala kritické zrkadlo mečiarovskému režimu. V roku 1997 bola spoluzakladateľkou Inštitútu pre verejné otázky a v tomto nezávislom think tanku pracuje dodnes. V rozpätí rokov 1999 až 2003 pôsobila po boku manžela-veľvyslanca v USA, kde sa prednáškovou aktivitou podieľala na posilňovaní demokratického imidžu Slovenska ašpirujúceho na členstvo v NATO. V súčasnosti sa popri analýze vývoja verejnej mienky venuje aj skúmaniu postavenia žien a starších ľudí v spoločnosti. Zároveň prednáša na Trnavskej univerzite. Má na svojom konte desiatky knižných a časopiseckých publikácií doma i v zahraničí.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
