Juraj Braun

"Keď celá skupina turistov išla vo Viedni do Hofburgu, tak my s Milanom sme si povedali, a to sme už boli pripravení na to, že keď bude príležitosť, takže si len luskneme a išli sme sa akože filmovať. Mali sme filmovú kameru novú, že sa filmujeme a pri soche Márie Terézie pred Hofburgom sme sa filmovali - ja Milana, Milan mňa. A potom, jak utekáme, sme sa nafilmovali, jak utekáme preč. Tak utekáme, zobrali sme taxík na ulici, dali sme sa zaviesť do toho hotela, v ktorom bola skupina, a to bola taká robotnícka štvrť vo Viedni, kde možno i tí ľudia spolupracovali s československou políciou, nevieme. Takže jeden čakal dolu pod oknom v hoteli, druhý išiel na izbu. Ešte som sa išiel pozrieť tomu vedúcemu na izbu, či náhodou tie pasy tam neobjavíme. A neobjavili sme ich, nenašli sme ich. Tak sme cez okno tie naše kufre, Milanov a môj, vypustili dolu. A potom som išiel povedľa tej vrátnici, že niečo som si zabudol, a idem späť za skupinou. A za rohom nás čakal taxík, ten istý taxík, ktorý nás tam priviezol, a sme ho nechali čakať za rohom, a sme mu, samozrejme, veľmi dobre zaplatili. A ten taxikár nás potom odviezol k nejakým tým známym a ľuďom, čo sme ich poznali predtým. Predtým nám prepašovali a vyniesli do Rakúska diplom a dokumenty, čo sme mali. Pretože človek nesmel mať so sebou, samozrejme, nič podozrivého. Ani medicínsky diplom, ani žiadne vysvedčenia - alebo maturitné, alebo promočné, alebo štátnice, čo boli. Takže jak Milan, tak ja sme si to zariadili cez známych, čo nám to vyniesli von vopred. No a potom, keďže sme nemali pas, tak nás tí známi, čo sme vo Viedni mali, zobrali akože na Fremdenpolizei. To je cudzinecká polícia vo Viedni, a oni nám vytvorili, ja ho ešte mám stále na pamiatku, taký cudzinecký pas, taký akoby Nansenpas - tak sa to volalo. Oprávňoval nás len na to, aby sme sa mohli dostať z Rakúska do nejakej inej krajiny."

"My sme zostali na tom Slovensku a stále sme si držali ten 68. rok v srdci. Takže ja som bol v takzvanom štrajkovom výbore v novembri a decembri 1968. Bola to jediná stredná škola v Bratislave, čo sme štrajkovali s vysokoškolákmi na to, aby bola znova vyhlásená sloboda prejavu a bez cenzúry. Aby sa ruské vojská stiahli, alebo aby Československo vyhlásilo neutralitu. Lebo že keď bude Československo neutrálne, tak ruské vojská sa musia zbaliť a odísť preč. A ľudia boli revoluční, aj profesori. Niektorí. A niektorí už v tej dobe, dva – tri mesiace po 1968, sa začali normalizovať, a čím ďalej to šlo, tým to bolo horšie a smutnejšie. - No to je taká autocenzúra alebo..., nie? Autocenzúra i donútená cenzúra. Riaditeľa školy vyhodili, ktorý tam bol ako riaditeľ na strednej škole, ten tam už nemohol viacej byť riaditeľom. A dvaja zástupcovia riaditeľa boli dočasne poverení riadením tej Novohradskej. Pár dobrých profesorov, čo sme ich mali, muselo odísť zo školy preč. Ten náš štrajkový výbor existoval asi tak týždeň, dva a potom sa to začalo všetko prekrúcať. Ja si myslím, možno, neviem presne dátumy, ale plus mínus od januára to už prestalo existovať. A už začali vyšetrovačky kto, čo a ako. A už začali petície, že však vlastne tie sovietske vojská boli potrebné na to, aby zabránili kontrarevolúcii. A čo ma bolelo, že som videl spolužiakov, ktorí predtým boli proti ruskej invázii, alebo protestovali, keď prišlo tých päť krajín do Československa, a zrazu už začali hovoriť, že: šak to bolo treba, a že aj tak by sme sa nikdy nemohli stať slobodnými. A že vlastne ten socializmus je pre nás lepší. A ja som si vtedy tak začal uvedomovať, ako si tí ľudia pokrivujú charakter, a že teda toto nie je dobré a nie je to život, kde ja by som chcel žiť. Takže to židovanie, 68. rok a potom to obdobie toho, ako sa tí ľudia začali k sebe správať...Bola medzi tými ľuďmi aj taká zloba, že prestali si ľudia dôverovať, prestali si ľudia hovoriť, ako veci sú."