Albín Berky

* 1953

  • „Emigroval som ako 15-ročný. Mama mi hovorila: ‚Otec je už v Írsku, choď za otcom.‘ Tak som mal som ďalší zážitok. Februárka – policajné riaditeľstvo. Pasy sme mali, no nemali sme víza. Ešte s jedným kamarátom, ktorý je teraz v Kanade, sme prišli na Februárku a tam dvadsať alebo tridsať tankov obkľúčilo budovu. Ja som bol na motorke, tak pomedzi tie tanky som sa k nej prekľučkoval. Mohol som stratiť život. Až dnes si to tak uvedomujem, vtedy som mal odvahu. Takže prešli sme pomedzi tie tanky, zhodil som motorku na schody a rýchlo utekal na vízové oddelenie. A oni tam dávali pečiatky: bum, bum, bum, každému na počkanie. Bolo to možno dvadsiateho ôsmeho, dvadsiateho deviateho augusta? Dostali sme tie pečiatky, všetci ich dostávali. Prišli sme na schody a kričali: ‚Sloboda! Sloboda!‘ No ale mohli sme miesto toho dostať guľku, chvalabohu sme ju nedostali. Potom v noci sme šli do Rakúska. S kamarátom - on bol osemnásťročný, ja som mal vtedy pätnásť. Ďalší kamarát nás zobral cez hranice. Zobral som si len moje husličky a kufor - tak ma mama poslala. Dnes, kebyže takto ide niekam môj pätnásťročný syn, tak sa zbláznim od strachu."

  • „Potom som išiel na Námestie Slovenského národného povstania. Všetci sme tam išli, mladí, starí. Všade bolo tisícky ľudí. A tých vojakov sa pýtali: ‚Čo tu robíte?‘ - ‚Ja neznaju, Ja neznaju.‘ Vojaci nevedeli! Oni si mysleli, že sú na nejakom cvičení, oni nevedeli, že idú prepadnúť Československo. To bola dohoda politikov, a to sme nevedeli. A tam na Námestí SNP, tam prišiel jeden pán, roztrhal si košeľu a že: ‚Zabi ma, ty sviňa ruská!‘ A tlačili do tých Rusov a tlačili, až jeden z nich chytil ten guľomet a sa strieľalo po celom SNP. Tam, ako je ten kostolík pri bývalom kine Čas, na tú vežu začali strieľať. V tom momente boli tisícky ľudí na zemi. Všetci na zemi, pretože sa báli, že dostanú guľku. Ale jeden tam dostal guľku, pri pošte, ten chlapec..."

  • „21. augusta v noci o jednej sa celá Bratislava triasla. ‚Bože môj, čo sa deje, čo sa robí?‘ Pozriem sa z okna na Steinerke, ako je bývalé Centrálne trhovisko, a tam kolóna tankov. Stovky. ‚A čo je, vojenské cvičenie, alebo čo?‘ Tak sme si mysleli, že to je len vojenské cvičenie... Potom mi brat hovorí: ‚Poď ma zaviezť do roboty.‘ Tak sme šli na benzínku smerom na Lamač. Brat bol tiež čelista, ale nechal to a pracoval na pumpe. Odviezol som ho na motorke, a tam bolo dvadsať tankov, namierených na Bratislavu. To bol šok. To bol pre mňa taký šok, že na to nikdy nezabudnem. Veď som bol decko, mal som pätnásť rokov!"

  • Celé nahrávky
  • 1

    Piešťany, 12.07.2018

    (audio)
    délka: 01:16:55
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

AI asistent Paměti národa
Probádá tisíce příběhů pamětníků

Objevte nový způsob, jak používat Archiv Paměti národa. Ptejte se na témata, události, místa nebo zkušenosti, které vás zajímají. AI asistent prohledává přepisy rozhovorů s více než 30 000 hodin nahrávek rozhovorů a vyhledává relevantní vzpomínky napříč archivem. Nemusíte znát jméno pamětníka ani vědět, kde hledat. Stačí položit otázku vlastními slovy.

Položte otázku
beta

Keď mi brali pas, hovorili: „Vy už cestovať nebudete nikde a nikdy!“

Bratislavské letisko pred odletom do Prahy-Belehradu-Sydney, máj 1980
Bratislavské letisko pred odletom do Prahy-Belehradu-Sydney, máj 1980
zdroj: Archive of Albín Berky

Albín Berky mladší pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Jeho otec, violončelista Albín Berky starší, bol v období 1940 - 1967 sólistom Slovenskej filharmónie a reprezentačnou figúrou československej vážnej hudby. Albín Berky mladší zažil v roku 1968 ako 15-ročný priamo v uliciach Bratislavy vzopätie proti okupačným vojskám a ešte počas augustových udalostí sa rozhodol odísť za otcom na západ, kde otec v tom čase legálne pôsobil. Na Vianoce 1968 sa však vrátil za mamou a po prílete mu zabavili cestovný pas. Albín tak nemohol pokračovať v štúdiách v Írsku a zároveň sa doma ocitol na čiernej listine, keďže z otca sa rozhodnutím nevrátiť sa do ČSSR stal emigrant. Albín si doma roky kvôli obštrukciám režimu nevedel nájsť vhodné uplatnenie, a tak si podal žiadosť o vysťahovanie. Po troch zamietnutiach mu ju komunisti nakoniec povolili pod podmienkou vzdania sa československého občianstva. Albín následne v roku 1980 emigroval za bratom do Austrálie. Tam sa mu podarilo začať žiť nový život a o rok tam ilegálne presťahoval aj svoju snúbenicu Júliu. Spoločne už ako manželia v Austrálii neskôr založili vlastnú hudobnú školu - The Berky Music Academy, kde dodnes aktívne pôsobia a vychovávajú ďalšie generácie koncertných umelcov. Majú dve deti: dcéru – flautistku Jacqueline a syna – ekonóma Richarda.