Ivan Bergida

* 1943

  • „Spýtali sme sa na úrade, čo sa dá urobiť, že sa chceme vysťahovať. Tak nám povedali, že zákony sú ešte tak platné, ale že to dlho trvá, mesiace, kým sa dostane povolenie a kto vie, čo bude zajtra. Ale na tri dni do Viedne môžeme povolenie dostať. My sme museli niekoľko dní počkať, lebo Marike vyoperovali v ten deň, keď prišli Rusi mandle. Celú nemocnicu pustili domov, ale ona musela ostať, lebo bola možnosť krvácania. Ona tam ostala, ráno ich zobudili sestričky, že Rusi sú tu. Ani tomu nechcela veriť, ale musela tam pár dní ostať. Ale keď sa dostala domov, tak my sme okamžite zbalili veci a išli sme v noci s dvomi kuframi a malým synom na rukách. Priateľ nás odviezol autom na stanicu v noci, aby nikto nevidel, že odchádzame. My sme sa rozlúčili iba s mojimi rodičmi. Moja sestra išla s nami, aby sa potom vrátila a povedala, že sme dobre odišli. Išli sme nočným vlakom do Bratislavy. Došli sme ráno, nechal som Mariku so synom a sestrou na stanici a musel som zaobstarať na konzuláte víza pre Rakúsko a devízy. My sme mali právo na výmenu nejakých peňazí, neviem, koľko to bolo. A to sa dalo iba u centrálnej banky. Tak som chodil taxíkom od jedného miesta k druhému, všade stáli dlhé rady ľudí, ktorí čakali. Tak to trvalo. Prišiel som s taxíkom naspäť na stanicu, ten vlak práve odišiel. Tak sme všetci nastúpili do taxíku, vedel som, že sa ešte zastaví v Petržalke. Zastavil sa tam, stihli sme ten vlak, nastúpili sme do vlaku a boli sme tam. Vo vlaku bol nejaký ruský dôstojník, ale iba stál na chodbe a nič nerobil a nič nepovedal. Vonku boli scény, lebo sa lúčili rodiny, kopce balíkov a kufrov a plakanie a objímanie. Každý mohol vedieť, že je to rozlúčenie natrvalo. Keď sprievodkyňa štikala lístky, tak sa opýtala chlapca, ktorý sedel vedľa nás, že kam ide a on povedal že na dva týždne do Švédska. A ona povedala: ‚Alebo na dlhšie.‘ Takže každý vedel, že s tým vlakom odchádzajú ľudia, ktorí už neprídu.“

  • „Tam som zažil dosť antisemitizmu, lebo tie decká povedia to, čo počujú doma a povedali mi: ‚Ty sa s nami nehraješ, lebo si žid.‘ Ale potom iní povedali, že sa s nimi hrajem. Ale ten antisemitizmus bol v tých detských rokoch proste priamy a existenčne. To bola základná škola. My sme bývali v jednom činžiaku a nad nami bývala jedna rodina, mali chlapca v mojom veku. Občas som bol u nich doma. A zrazu jeho matka hovorí: ‚Ste vy bourgeois?‘ Ani som nevedel čo to znamená, len že to má negatívny prízvuk. A ona na tom trvala a stále sa znovu pýtala, pritom videla, že moji rodičia pracovali nekonečne veľa a že sme nemali nič. Ale to bola predstava tých ľudí, že každý žid je bohatý a je bourgeois. Také zážitky boli až do konca, aj keď som už pracoval. To poviem možno neskôr, ale môžem povedať aj teraz. Pracoval som v jednom podniku a v 68., pražské jaro, diskutovalo sa, či najprv federálny systém alebo najprv demokracia. Prečo to malo byť v určitom poradí, neviem, dá sa to urobiť aj naraz. Ale bola to téma, a ja som bol za to, že najprv demokraciu a môj šéf mi povedal: ‚Ty preto nie si za rozdelenie, lebo ty nie si Slovák.‘ Čiže myslel ty si žid, ty nie si Slovák, ty nepatríš k nám. Takže to boli trvalé zážitky a keď už sme u tej témy, na Slovensku bolo lepšie nepovedať, že sme židia. Niekedy to vyšlo von, ale mnohí ľudia sa to snažili ukryť. Ja som mal na gymnáziu spolužiaka, o ktorom som celú dobu nevedel, že je žid. To som sa dozvedel až potom, keď ušiel. Ale o nás sa vedelo, o mojej manželke, jej rodine, teda jej otec bol predsedom obce. Môj otec, my sme boli košer, my sme si vo dvore postavili cez sviatky suku, takže o nás každý vedel, že my sme židia. A keď sme prišli do Nemecka, s prekvapením sme zistili, že to bolo ľahšie tuná byť židom ako na Slovensku, s tým, že keď sme to povedali, tak ľudia nevedeli, čo s tým urobiť teraz, ako reagovať, zľakli sa. Lebo tá minulosť im bola známa a tu stojí živý jeden, ktorý k tomu patrí. Takže to tiež nebolo veľmi pekné, ale bolo ľahšie ako na Slovensku.“

  • „Vôbec nerozprávali, nám deťom už vôbec nie. Ale občas prišiel niekto do domu, kto to zažil a vymenili si zážitky a tak som sa sem-tam niečo dozvedel. To som si vždy dal dohromady malé drobné informácie. Súvisle mi nikto nič nepovedal. Tým pádom viem veľmi málo, hlavne o rodine mojej mamky neviem skoro nič. Oni aj všetci zahynuli. Mamka by bola jediným zdrojom, keby som sa bol pýtal, ale to nebola doma téma. Pamätám sa ale, raz k nám prišla jedna pani a oni sa o tej dobe bavili a mamka zrazu povedala, že keby bola vtedy dopredu vedela, cez čo musí prejsť, urobila by predtým koniec. A to ma šokovalo, lebo my sme boli pekná rodina a povedal som si, že by všetko bolo preč, keby to bola vtedy tak urobila. Ale to povie niečo o tom, aká to bola doba, keď museli prežiť.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Cez Zoom, pamätník žije v Mníchove, 16.02.2021

    (audio)
    délka: 02:37:07
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Rodičom som vďačný, že hrôzy holokaustu a strata najbližších neboli dominujúcou témou v rodine

Dobová fotografia
Dobová fotografia
zdroj: Archív pamätníka

Ivan Bergida sa narodil 22. februára 1943 v Humennom do pobožnej židovskej rodiny. Otec mal s bratmi krajčírsku dielňu a vďaka zákazkam na šitie policajných uniforiem mali výnimky pred arizáciou a deportáciami. Na jar 1944 boli na základe nariadenia vlády nútení s početným príbuzenstvom z otcovej strany opustiť východné Slovensko a usadili sa v Liptovskom Mikuláši. Po potlačení SNP sa rodina s jedenapolročným Ivanom počas tuhej zimy ukrývala pred Nemcami v horách. Veľká časť príbuzenstva neprežila, zahynulo aj všetkých sedem matkiných súrodencov. Po oslobodení sa vrátili do Liptovského Mikuláša a v roku 1948 odišli do Košíc, kde s ďalšími preživšími obnovili život v židovskej náboženskej obce. Aj počas protižidovsky naladených 50. rokov viedla matka tradičnú židovskú domácnosť. Keďže boli rodičia len krajčíri, Ivan nemal problém študovať na gymnáziu a aj vďaka výbornému prospechu od roku 1961 študoval na ČVUT v Prahe. V júni 1965 mal v Košiciach v synagóge sobáš, ktorý bol prvou židovskou svadbou od vojny. Po augustovej invázii v roku 1968 sa s manželkou Mariannou okamžite rozhodli s dvojročným synom emigrovať do Nemecka, kde už niekoľko rokov žil jej otec, ktorý sa tam legálne vysťahoval po svojej súdnej rehabilitácii, nakoľko bol v 50. rokoch odsúdený za vykonštruované sionistické sprisahanie. Začiatkom 70. rokov, keď zomreli rodičia, nemohol prísť Ivan do Československa, keďže bol po emigrácii odsúdený v neprítomnosti. Až do odchodu do penzie v roku 2003 pracoval vo výskumnom a vývojovom stredisku IBM pri Stuttgarte a v Nemecku je rodina dodnes veľmi spokojná. Dlhé roky sa angažoval v predstavenstve židovskej obce v Stuttgarte. Košice navštívil s obavami prvýkrát v roku 1990 a dodnes má k Slovensku zmiešaný vzťah. Na dôchodku žije s manželkou bohatým životom v Mníchove, kam sa presťahovali za synom. Dcéra žije v USA a dokopy majú šesť vnukov.