Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Bergida (* 1943)

Rodičom som vďačný, že hrôzy holokaustu a strata najbližších neboli dominujúcou témou v rodine

  • narodený 22. februára 1943 v Humennom do pobožnej židovskej rodiny

  • otec s bratmi boli ako krajčíri policajných uniforiem chránení výnimkami pred arizáciou a deportáciami

  • po potlačení SNP sa rodina s 1,5-ročným Ivanom a príbuznými skrývala v lesoch pri Liptovskom Mikuláši

  • zo širokej rodiny prežilo málo príbuzných

  • od r. 1948 žili v Košiciach a napriek antisemitsky naladenej spoločenskej a politickej atmosfére viedli aj tradičný náboženský život

  • od r. 1961 študoval v Prahe na ČVUT

  • v júni 1965 sa oženil, bola to prvá svadba v košickej synagóge od skončenia vojny

  • desať dní po invázii v auguste 1968 emigroval s manželkou a dvojročným synom do Nemecka

  • 35 rokov až do odchodu do penzie pracoval v IBM pri Stuttgarte

  • má dve deti, šiestich vnukov a dnes žije v Mníchove

V čase, keď prišiel Ivan Bergida na svet, sa na Slovensku už rodilo veľmi málo židovských detí. Bolo to 22. februára 1943 v Humennom a jeho rodičia si boli vedomí, že to bude boj o prežitie. Chlapec sa narodil tesne po Hitlerovej porážke v bitke o Stalingrad, a preto mu dali meno Ivan, ako symbol nádeje na oslobodenie Sovietskym zväzom.

Matkina rodina Federových pochádzala pôvodne z Tarnowa z vtedajšieho Haliča (dnešné Poľsko). Jej otec bol učiteľom v chederi (židovská škola, kde sa deti učia hebrejčinu a základy judaizmu, pozn. autora) a rodina bola veľmi pobožná. Pravdepodobne bol povolaný do Sniny učiť. Mama mala siedmich súrodencov, ktorí všetci do jedného aj s ich matkou zahynuli počas holokaustu.

Otec David bol zo Sniny zo židovskej rodiny so šiestimi deťmi. Boli relatívne chudobní, jeden z otcových bratov preto odišiel už v roku 1926 do Ameriky. Otec bol krajčírom a prevádzkoval dielňu spoločne s ďalšími dvomi bratmi. Po vyhlásení Židovského kódexu v septembri roku 1941 získala firma výnimku a nebola arizovaná. Postaral sa o to policajný náčelník z Humenného, ktorý im zadával zákazky na šitie uniforiem pre miestnu políciu. Aby ich mohol lepšie chrániť pred prísnymi protižidovskými zákonmi a neskôr aj pred deportáciami, odporučil im presťahovať sa do Humenného: „Rodičia o ňom rozprávali dvojzmyselne - raz ho chválili, a raz ho nechválili.“ Matka a otec sa zosobášili ešte v Snine v roku 1941, zhoršujúca sa situácia pravdepodobne ich rozhodnutie urýchlila, aby sa vzácna výnimka vzťahovala aj na matku.

Najmladšia otcova sestra Fany bola v prvom transporte 999 mladých dievčat, ktorý bol vypravený z Popradu 25. marca 1942 do Auschwitzu a bola jedna z mála, ktorá vyhladzovací tábor prežila.

V úkryte s rodičmi počas tuhej zimy 1944

Bergidovci spolu so starou mamou, dvomi otcovými bratmi a sestrou s rodinami žili až do jari 1944 v Humennom. Vtedy vydalo Ministerstvo vnútra nariadenie, na základe ktorého sa museli všetci židia bez ohľadu na ich dovtedajší status okamžite vysťahovať zo Šarišsko-zemplínskej župy smerom na západ. Celé príbuzenstvo sa usadilo v oblasti Liptovského Mikuláša. O tomto období nevie Ivan vôbec nič, keďže neprežil nikto, kto by ich po vojne mohol navštíviť a s kým by rodičia mohli na tieto časy spomínať. To bol totiž jediný zdroj jeho informácií.

Po potlačení SNP sa obnovili deportácie do koncentračných táborov pod nemeckou taktovkou, výnimky prestali platiť a jedinou možnosťou záchrany bol úkryt. Ivan nemal ešte ani dva roky, keď s ním rodičia počas vtedajšej krutej zimy odišli do hôr. Bola s nimi stará mama, dvaja strýkovia, jeden s manželkou. Ich dcéru poslali do Budapešti k príbuzným, ale po vojne sa nevrátila. Ukrývali sa buď v zemliankach alebo v jednoduchých stodolách a senníkoch v horách: „Keď sme išli do lesov, už som rozprával a chodil, a keď sme po oslobodení vyšli z lesov, tak som už nevedel ani rozprávať, ani chodiť. Ale prežil som to. Nebolo čo jesť, mamka mi z kôry stromov robila čaj. Keď som plakal, musela ísť so mnou do lesa, aby neohrozila ostatných.“

Bitka o Liptovský Mikuláš bola po bitke o Dukliansky priesmyk druhou najkrvavejšou na našom území a trvala dva mesiace. Skupina asi osemdesiatich ľudí, ktorí sa schovávali v ich blízkosti, sa rozhodla prejsť ešte počas bojov na sovietsku stranu. Avšak narazili na nemeckých vojakov, ktorí ich do jedného postrieľali, medzi nimi boli aj dvaja otcovi bratia. Ivanovi rodičia sa k nim nepridali len preto, lebo stará mama už nemohla chodiť. Tak sa ako jediní zachránili.

Po vojne odišla do Izraela otcova sestra Ida, ktorá sa s deťmi a s manželom zachránila vďaka falošným dokladom. Druhá sestra Fany, ktorá sa vrátila z Auschwitzu, sa neskôr s manželom vysťahovala do Austrálie. „My sme zase ostali so starou mamou, tak ako v lesoch, tak aj tentokrát všetci odišli a my sme ostali, lebo stará mama už nemohla.“

Mama dúfala, že sa vráti aspoň jedna sestra, ktorá bola veľmi šikovná, ale, bohužiaľ, ostala úplne sama. Možno vedela, ako jej súrodenci zahynuli, ale Ivan sa to nikdy nedozvedel: „Keby som bol vedel, že to jedného dňa bude pre mňa dôležité, bol by som sa pýtal. Ale to vtedy nebolo,“ dodáva. O prežitých hrôzach sa doma nerozprávalo a s deťmi už vôbec nie. Jedine ak prišiel na návštevu niekto s podobnou skúsenosťou, tak sa Ivan pokúšal zachytiť, o čom dospelí hovoria a snažil sa skladať si jednotlivé informácie ako mozaiku: „Tým pádom neviem o mamkinej rodine skoro nič.“

„Som rodičom veľmi vďačný, že to nebol dominujúci pocit v rodine, mali sme doma peknú atmosféru, chodievali k nám vždy ľudia, mali sme otvorený dom. Bol to iste výkon to po týchto zážitkoch zvládnuť.“ Spomína si na návštevu jednej známej, keď mal asi desať rokov, a ako počul, čo jej mama povedala: „Keby bola dopredu vedela, cez čo musí prejsť, urobila by predtým koniec. A to ma šokovalo, lebo my sme boli pekná rodina, a povedal som si, že všetko by bolo preč, keby to bola tak urobila.“

Život židovského chlapca v 50. rokoch v Košiciach

Po vojne žila rodina nejakú dobu v Liptovskom Mikuláši, kde sa narodila Ivanova prvá sestra Agi, a v roku 1949, keď sa narodila druhá sestra Silvia, už žili v Košiciach. Bola tu obnovená židovská obec a sťahovali sa sem preživší z okolitých miest a dedín, keďže miestne komunity zanikli.

Aj po komunistickom prevrate v roku 1948 dodržiavala rodina všetky povinnosti židovského náboženského života ako aj košer domácnosť: „Bolo to veľmi komplikované, nebolo ľahké dostať košer mäso, ale robili to, mamka bola veľmi pobožná.“ Do Izraela sa vysťahoval aj rabín s rodinou a obec ostala bez rabína. „My sme boli v meste známi židia, otec bol v jeho posledných rokoch gabaj (správca synagógy, organizuje bohoslužbu a vyvoláva k tóre, pozn.autora).“ Ivan už ako dieťa veľa čítal a premýšľal. „Materialistická teória vzniku sveta mi sedela viac ako tá o stvorení sveta za šesť dní, tak som pomaly od dodržovania náboženských príkazov odpadol,“ vysvetľuje.

Rodičia sa rozprávali medzi sebou a so starou mamou jidiš, ktorú od nich Ivan ako dieťa pochytil. Otec narodený v roku 1905 navštevoval maďarské školy, mama bola o jedenásť rokov mladšia a školskú dochádzku absolvovala v slovenčine. Maďarsky sa Ivan učil na ulici, na trhu, kam chodieval s mamou a od učiteľa huslí, ktorý nevedel po slovensky. Správnu reč bolo treba ovládať aj za účelom získania podpultového tovaru, podľa toho, čo preferovali zamestnanci predajne.

Keď nastúpil do prvej triedy v roku 1949, deti sa ešte pred zahájením vyučovania modlili, Ivan stál sám v rohu. „Asi v druhom roku prišla učiteľka do triedy a povedala, že už nie je pani učiteľka, ale súdružka učiteľka a my sa nemodlíme, ale spievame internacionálu a to bolo pre mňa vynikajúce, mohol som s ostatnými spievať,“ smeje sa. Ako dieťa zažil, čo je antisemitizmus, ktorý bol u niektorých detí veľmi priamy, opakovali to, čo počuli doma. Často si vypočul: „Ty sa s nami nehráš, lebo si žid,“ spomína.

Jasne si spomína aj na obdobie procesov so sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským koncom roka 1952. Procesy boli prenášané naživo mestským rozhlasom a otec mu hovoril, ako určite mučili obvinených, aby podpísali vynútené priznania. „My sme však neboli postihnutí, lebo my sme boli dobré kádre.“ Preto mohol po základnej škole bez problémov pokračovať na gymnáziu, kde študovala aj jeho budúca manželka Marianna. Poznali sa už ako deti z košickej židovskej obce. Na gymnáziu sa stal predsedom triedneho výboru Československého zväzu mládeže a keďže bol vynikajúci študent, neskôr aj predsedom celoškolskej organizácie. Z titulu svojej funkcie sa v poslednom ročníku zúčastnil konferencie, kde sa rozhodovalo o odporučeniach maturantov na vysokoškolské štúdium. Mariannin otec, Dr. Alexander Friedrich, bol po vojne predsedom židovskej náboženskej obce v Košiciach a po komunistickom prevrate v roku 1948 bránil košické synagógy pred vyvlastnením. Začiatkom roka 1950 bol obvinený z velezrady na základe vykonštruovanej spolupráce s americkými sionistami a strávil päť rokov vo väzení. Marianna nedostala odporučenie na vysokoškolské štúdium. Ivan sa za ňu snažil prihovoriť, dokonca sa v jej prospech ozvala aj predsedníčka komunistickej strany, ale riaditeľ rozhodol, že študovať nemôže: „Pravdepodobne mal svoje príkazy.“

Uvoľnenie spoločenskej atmosféry zažíval v Prahe

Po maturite v roku 1961 sa rozhodol pre štúdium elektroniky na ČVUT v Prahe. Užíval si divadlá, koncerty a veľkomestský život a bol svedkom postupného uvoľňovania spoločenskej a politickej atmosféry. Počas celého štúdia si často s Mariannou písali. Po štyroch rokoch sa 9. júna 1965 zosobášili na národnom výbore v Košiciach. Keďže práve vtedy začínala byť doba priaznivejšia aj pre židov, ktorých dovtedy režim šikanovaním a sledovaním nútil vzdať sa verejného náboženského života, mali sobáš aj v synagóge. Bola to prvá židovská svadba od vojny v Košiciach. V príhovore ich označili ako „zázračné deti“, lebo obidvaja ako malé deti prežili len zázrakom.

V roku 1964 bol rehabilitovaný Mariannin otec a namiesto finančnej náhrady opakovane žiadal o povolenie na vysťahovanie, ktoré bolo zamietnuté. Bolo mu doporučené, aby so žiadosťami prestal, lebo jemu a Marianne hrozia následky. Neodradilo ho to a zažiadal opäť - na prekvapenie všetkých mu bolo v roku 1965 povolené sa vysťahovať. Usadil sa v Nemecku v Düsseldorfe.

Rok po svadbe sa Bergidovcom narodil prvý syn. Ivan sa po ukončení štúdia s červeným diplomom vrátil v decembri roku 1966 do Košíc a zamestnal sa v novovzniknutom Výskumnom ústave pre pozemné stavebníctvo: „Nebol to žiadny výskumný ústav, bolo to socialistické hospodárstvo, je to sklamanie, keď chce človek po štúdiu niečo robiť a niet čo robiť. Vedúci bol jeden komunista, ktorý nemal ani tušenia o tom, čo sa robí, len chodil po svete. Keď bolo pekné počasie, povedal šéf, že ideme plávať,“ vysvetľuje.

Osudový rok 1968

Marianna so synom vycestovali za otcom na návštevu do Nemecka v roku 1967 a Ivan ho navštívil na jar 1968. Svokor mu sprostredkoval pohovor u firmy IBM, ktorá prisľúbila, že mu do konca roka bude držať miesto. Práve v čase, keď sa Ivan s Mariannou rozhodli zažiadať o vysťahovanie, vstúpili 21. augusta do Československa vojská Varšavskej zmluvy. V ten deň vyberali manželke v nemocnici mandle a bola jedna z mála pacientov, ktorých nemohli okamžite prepustiť domov.

Ivan sa na úradoch dozvedel, že vybavovanie vysťahovania potrvá niekoľko mesiacov a nikto prirodzene nevedel, čo bude zajtra. Ale okamžite a bez problémov mohli obdržať povolenie na niekoľkodňovú cestu do Rakúska. Akonáhle Mariannu po pár dňoch prepustili z nemocnice, zbalili dva kufre a 2. septembra sa vydali nočným vlakom s malým synom do Bratislavy: „Jeden kufor bol plný plienok pre nášho syna a v druhom sme mali pár osobných vecí, inak nič. Moja sestra Silvia išla s nami, aby mohla informovať, že sme odišli.“ Bratislava sa hemžila stovkami ľudí, ktorí mali v pláne to isté čo Bergidovci. Ivanovi sa podarilo behom pár hodín zaobstarať na rakúskom konzuláte víza a vymeniť v banke povolené devízy: „Taxíkom som chodil od jedného miesta k druhému, všade stáli dlhé rady ľudí, ktorí čakali.“ Na poslednú chvíľu stihli pristúpiť do vlaku do Viedne v Petržalke, kde mal tento vlak zastávku: „Vonku boli scény, rodiny sa lúčili, plakanie a objímanie, každý vedel, že je to rozlúčenie natrvalo.“ Vo Viedni sa o nich pár dní staral známy, pokiaľ manželkin otec pre nich nevybavil povolenie cesty a víza do Nemecka.

V roku 1969, než sa na jeseň opäť na ďalších dvadsať rokov uzavreli hranice, ich v Nemecku stihla navštíviť Ivanova mama a na poslednú chvíľu emigrovala mladšia sestra Silvia.

Mama už dlhé roky bojovala s rakovinou a ako 54-ročná podľahla v roku 1970 leukémii: „To po tom živote, kedy stratila celú rodinu a trpela počas skrývania a potom prišlo toto,“ dodáva smutne. Otec zomrel v roku 1973. Bergidovci boli po emigrácii odsúdení v neprítomnosti za ilegálne opustenie republiky a Ivan nemohol prísť na pohreb ani jedného z rodičov. Ani neskôr, keď to bolo možné, si svoj pobyt nelegalizovali a nevykúpili sa z československého štátneho občianstva. Marianna sa na základe skúseností s ŠtB, ktorá ju pravidelne predvolávala na výsluchy po vysťahovaní jej otca do Nemecka, bála do Československa prísť: „Do Košíc sme nešli 22 rokov, až po zmene systému.“ So staršou sestrou a jej rodinou, ktorá ostala v Košiciach, sa do roku 1990 stretli len jeden jediný raz v Juhoslávii.

V Nemecku sú šťastní

Spočiatku žili niekoľko týždňov u manželkinho otca v Düsseldorfe, firma IBM dodržala sľub a Ivanovi ponúkla zamestnanie, avšak vhodnejšie uplatnenie mali pre neho vo svojom najväčšom výskumnom a vývojovom stredisku mimo USA v Böblingene pri Stuttgarte. Tu sa o nich hneď po príchode postarali - dostali zálohu na výplatu a zariadený byt. „Z druhého platu sme si kúpili ojazdené auto a začali ako blázniví cestovať, lebo to sme v Československu nemohli,“ spomína s úsmevom. Nemecky sa naučili rýchlo. Bola to doba, keď vývoj čipov a tranzistorov napredoval míľovými krokmi a práca bola napínavá: „Bol som u toho,“ dodáva. Vo vývojovom centre pôsobil až do odchodu do penzie v roku 2003.

Židovská náboženská obec v Stuttgarte bola zdrojom spoločenských kontaktov, ako rodina sa pravidelne zúčastňovali rôznych aktivít aj bohoslužieb, aj keď nie sú pobožní.

Zmiešaný vzťah k Slovensku

Novembrovú nežnú revolúciu samozrejme privítali s veľkým nadšením, ale boli opatrní a čakali, ako sa situácia vyvinie. V roku 1990 navštívili Košice a Prahu: „Košice boli úplne iné mesto, než aké sme opustili. Centrum je pekné, ale tie sídliská, ktoré okolo postavili, to je katastrofa. Až keď sme prišli do stredu mesta, to boli naše Košice.“

Dnes majú šiestich vnukov, dcéra študovala v Bostone v USA, kde si urobila doktorát a je tu profesorkou na univerzite. Jej rodina žije ortodoxným životom a dodržiava košer zvyky. Syn je lekárom v Mníchove. Ivan s manželkou sa sem pred jedenástimi rokmi presťahovali zo Stuttgartu a ako aktívni dôchodcovia si užívajú veľkomestský život, obidvaja študujú na univerzite tretieho veku: „Máme viac aktivít, ako je možné zvládnuť,“ smeje sa.

„Vzťah k Slovensku ostáva zmiešaný, v Košiciach odhalili Hlinkovi pamätník na Hlinkovej ulici. Viem, kto boli Hlinkove gardy, viem, že Hlinka zomrel v 38. predtým, než sa stali tie dramatické veci, ale gardy boli nazvané po ňom, lebo to malo spojenie. A ľudácka strana bola založená Hlinkom. Považujem za katastrofu ho dnes rehabilitovať a oslavovať. Na Slovensku sa robia ale aj dobré veci. Aj moji rodičia mohli prežiť len preto, lebo im niekto doniesol jedlo a tým sa vystavili nebezpečenstvu, to je tiež pravda.“

A na záver dodáva: „V posledných desaťročiach žijeme vo vynikajúcej dobe, Európa nezažila žiadne veľké konflikty. Mám obavy, že teraz prichádzajú k moci sily, ktoré nevedia, aké strašné to môže byť, keď vládne nenávisť a zloba. Mladí ľudia by si mali uvedomiť, že to nebezpečenstvo existuje, že tie sily ten pekný život zničia.“

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Andrea Kleine)