„Tento, čo som spomínal, Šimon Žbirka, bol kamarát s Clementisom, najprv išli do Francúzska, samozrejme, ako komunistov ich internovali na istú dobu, keď zistili, čo sú zač, a potom z Francúzska išli do Anglicka a odtiaľ potom... Neviem presne, že kde všelikade pochodili, lebo ja som sa ho pýtal potom po nejakom čase, ako sa on napríklad dostal do Španielska ako interbrigadista v tridsiatom šiestom. On o tom asi ani moc nehovoril, ale bojoval, určite že bojoval za republiku. Keďže to bolo na Západe, tak potom týchto všetkých, čo boli na Západe, tak ich brali skoro ako nepriateľov režimu. Keďže bol starý bojovník, tak bol aj v slovenskom výbore Zväzu protifašistických bojovníkov. Ale to komunisti nebrali, ako že je na ich strane. A ako západniara ho aj ho sledovali. Tak mi hovoril, že raz sa bol prejsť po nábreží Dunaja: ,Aj tadeto ma raz jeden sledoval a ja som ho poznal! Tak som ho počkal podišiel k nemu a hovorím mu: ,Ja viem, že ma musíš sledovať, ale vieš čo? Daj si trošku väčší odstup, dobre?!‘“
„Ja, keď prišli v šesťdesiatom ôsmom v auguste Rusi, tak v prvom rade som išiel do potravín tie najnutnejšie veci nakúpiť. Lebo sa nevedelo, čo bude, ja som sa až tak netrápil, ako bude komunistická strana pokračovať a aký režim bude, ale hlavne som sa naozaj bál, aby sa niečo nestalo. Tak hlavne som narobil zásoby. A až potom som išiel aj sa rozprávať s tými Rusmi. Oni chudáci ani nevedeli, že kde sú poriadne. To boli mladí chlapci, oni ani nevedel, čo sa deje, ich oklamali, nahnali ich proste k nám. Čakali, že z každého rohu na nich bude strieľať nejaký kontrarevolucionár. Mňa len štvalo, že sa ani nedalo spať v noci, lebo chodili na tých tankoch a robili proste demonštráciu sily, ničili asfalt, svietili do okien a takýmto spôsobom terorizovali obyvateľstvo. A mne to všetko prišlo zaťažko.“
„Ten človek, ktorý nás mal sledovať, bol vodič autobusu a s tým som si ja narobil nepríjemnosti. Boli sme vo Švajčiarsku a on kšeftoval s náhradnými dielmi do aút a chodil aj po vrakoviskách a zobral si pre seba zaujímavé veci za nejaký malý peniaz. A vtedy bolo zlé počasie, škaredé, pršalo, ochladilo sa a ja som posledný sedel a ostal v autobuse. A on už mal naplánované, že si naberie nejaké veci, však do autobusu sa zmestí. A na mňa sa oboril: ,A vy tu čo sedíte? Čo ste nešli von?‘ Ja na to: ,A čo vás je po tom? Mne sa nechce a ja jednoducho nevystúpim!‘ Tak si zasadol na mňa a potom ma ešte ohováral aj v Strojárňach, aj nejaký list na mňa napísal. Čo bol vedúci zájazdu, tak mi hovorí: ,Počuj, nechci vedieť, čo na teba napísal, ani ti to radšej nepoviem.‘“
Miroslav Žbirka sa narodil 25. 1. 1936 v Trnavej Hore neďaleko Zvolena. Navštevoval ľudovú školu v Jalnej, neskôr študoval na priemyslovke vo Zvolene. Od roku 1955 žije v Martine, kde dostal umiestenku do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS). V 60. rokoch sa začal venovať horolezectvu, neskôr cestovateľstvu a cyklistike a dostal sa aj za tzv. železnú oponu. V roku 1967 sa aj s Michalom Orolínom dostal na Kaukaz, kde zdolal Elbrus (5,642 m). Bol členom komunistickej strany, z ktorej vystúpil počas tzv. Pražskej jari, keď sa dozvedel o politických väzňoch, táboroch nútených prác, pomocných technických práporoch a ďalších nezákonnostiach. Počas obdobia normalizácie mal zastavený platový a kariérny postup a dlho ani nemohol opäť vycestovať do zahraničia. Má skúsenosť aj so Štátnou bezpečnosťou, ktorá na neho zamerala svoju pozornosť, hlavne kvôli jeho záľube v cestovaní. Po páde komunistického režimu a otvorení hraníc veľa cestoval, životným zážitkom bola návšteva USA. V čase natáčania žil na dôchodku v Martine. Miroslav Žbirka zomrel 16. apríla 2023.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
