Magdaléna Vášáryová

* 1948  

  • „Pre mňa to bolo veľmi ťažké obdobie, tie lustrácie, pretože samozrejme v Rakúsku bolo veľa ľudí, ktorí podpísali (spoluprácu s ŠtB). Takto potom ľudia v Rakúsku mali predstavu, že ja mám zoznamy (spolupracovníkov), takže za mnou chodili takí tí ľudia, ktorí boli v tých demokratických spolkoch, a nie v takých tých spolkoch, ktoré financoval Biľak, ale tí druhí. Niektorí politici, niektorí regionálni politici, mne ich bolo aj ľúto. Lebo ja som nemala žiadne zoznamy, ale oni sa mi vlastne prišli priznať. Bolo to veľmi nepríjemné. Lebo hodinu hovorili o počasí a o tom, čo varili a podobne, kým to z nich vyliezlo, že teda či mám ten zoznam, alebo ho nemám. To bolo veľmi ťažké obdobie pre mňa. A tých ľudí boli desiatky. Takže som si urobila obraz, koľko agentov živila naša ŠtB v Rakúsku. Nie že by ma to bolo prekvapilo, že sú tam tí, čo podpísali, ale skôr to, že boli až tak vysoko, alebo že ich bolo až toľko.“

  • „Ja som už v tom liste prezidentovi, ktorý som písala v máji ´89, kde som sa zastala profesora Kusého, ktorý sedel vo väzení, tak som sa zastala aj pána Čarnogurského. Lebo sedeli spolu. Tým pádom som bola oslovovaná ‚naša Magduška‘. Ale ja som nikdy nepatrila do tejto katolíckej skupiny. Samozrejme, že som hneď prišla do styku s Františkom Mikloškom, atď. Ale mala som s nimi problém, pretože keď sa pán Čarnogurský stal premiérom a ešte bol (rakúskym) prezidentom pán Waldheim, tak oni sa rozhodli, oni dvaja, že idú ho navštíviť. A Waldheim bol človek, ktorý klamal o svojej aktivite počas druhej svetovej vojny, tak bol ostrakizovaný. Takže aj rakúski, ale aj svetoví novinári strážili, kto k nemu chodí. A zrazu sa slovenský premiér s predsedom parlamentu rozhodli, že ho navštívia. Dostala som telefonát od Jiřího Dientsbiera, ministra zahraničných vecí, môjho vtedajšieho šéfa, a ten mi hovorí: ,Magda, idú ti tam.‘ A ja som mu hovorila, že ale ja o tom vôbec neviem. Tak ja som im zavolala, mala som pána Čarnogurského na telefóne, a povedala som: ‚Ja zásadne protestujem, aby ste teraz išli k Waldheimovi, počkajte dva mesiace, bude nový prezident.‘ A vtedy mi veľmi nepríjemne vynadal pán Čarnogurský, že čo sa do toho starám. Tak som aspoň zariadila u mojich známych novinárov, že okrem Reuters nevydali žiadnu správu z tejto návštevy. Aspoň to som mohla urobiť. Ale všetky peniaze, ktoré išli od niektorých židovských skupín na Slovensko, ktoré som vybavovala, lebo tí ľudia mali slovenský pôvod, a prišli vtedy za mnou, že by chceli investovať u nás, tak potom toto všetko padlo. O dva alebo o tri týždne prišiel pán Ferko Mikloško do Viedne, a tak som sa ho pýtala, prečo to urobili. A on mi vtedy povedal jednu vetu, ktorá ma veľmi zarazila: ,Magduška, my sme mu išli odpustiť.‘ A tomu som nerozumela, lebo čo sú oni – Pán Boh, alebo nejaký tribunál, alebo čím sú?“

  • „Viete, keď som si zobrala Milana Lasicu v roku 1980, my sme boli pod stálym dozorom eštebákov. Takže bežne sme telefonovali tak, že som povedala: ‚Pán kapitán, prosím vás, nechajte ma hovoriť...‘ Ja som s tým bola uzrozumená. Detstvo som prežila pod eštebákmi, udaniami a veď aj v divadle... S Milanom Kňažkom sme išli od udania k udaniu. Vtedy bola takou veľmi významnou osobou v tejto Štátnej bezpečnosti pani Magda Paveleková. Jej muž bol hlavný tajný vojenskej rozviedky v armáde. A ona vždy prišla a povedala: ‚Čo ste zase povedali, musela som vás brániť...‘ A podobne. Takže ja som koľkokrát bola u pána Hegera, lebo ma udávali, že tam som povedala niečo, hentam som povedala niečo. Ale v tom divadle, predsa len, keď sme skúšavali s pánom Strniskom, tak veľmi sme si nedávali pozor na jazyk, aby sme vám pravdu povedali.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 20.05.2019

    (audio)
    délka: 01:36:40
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Chcem žiť v režime, kde ľudia nemusia byť hrdinami

Portrét
Portrét
zdroj: pri ED natáčaní

Magdaléna Vášáryová sa narodila 26. augusta 1948 v Banskej Štiavnici v rodine stredoškolského profesora literatúry a učiteľky nemčiny. Má jednu sestru – známu herečku Emíliu Vášáryovú. Magda ukončila gymnázium v Bratislave a začala študovať sociológiu na Filozofickej fakulte UK. Po účinkovaní vo filme „Vtáčkovia, siroty a blázni“ ju však z fakulty vyhodili. Štúdium napokon dokončila, avšak ďalej na univerzite pôsobiť nemohla. Celú normalizáciu „prečkala“ v role herečky a bola v nej úspešná. V roku 1980 uzavrela manželstvo s hercom a textárom Milanom Lasicom. Počas Nežnej revolúcie sa angažovala v aktivitách Verejnosti proti násiliu a v roku 1990 ju Václav Havel vybral na post veľvyslankyne Československa v Rakúsku, kde zotrvala do roku 1993. Po zániku Československa spoluzakladala Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). V roku 1999 ako prvá žena kandidovala v prezidentských voľbách, no do druhého kola nepostúpila. V rokoch 2000 – 2005 bola veľvyslankyňou Slovenska v Poľsku. V súčasnosti vyučuje sociológiu na vysokej škole v Českej republike.