„Po určitom čase prišiel k starému otcovi nejaký žandár, ktorý mu hovorí: ,Pane, dostal som správu, že u vás sa ukrývajú nejaké židovské deti.‘ Musím ti však povedať, že my so sestrou sme už na to boli pripravení, že keď príde nejaký žandár, tak sa schováme do skrine a budeme silno držať dvierka na tej skrini. Ja som však urobil taktickú chybu, pretože som mal na nohách obuté papuče, keďže som bol u starého otca. A ako som utekal do tej skrine, tak mi vynechal krok a zostala mi na zemi papuča. Tak on na základe toho vedel, že sa tu niekto skrýva. Potom so silou otvoril skriňu, ale ešte nás nevidel, až keď odhrnul šaty doľava a doprava, tak videl, že na rohoch sa ukrývajú dve deti. Potom išiel za mojím starým otcom a povedal mu: ,Je mi to nepríjemné, ale tie deti budem musieť zobrať.‘“
„Schádzame dole s tými ruksakmi, zoslabnutí a zmrznutí, hladní a smädní, a vidíme stáť jeden domček. My sme nevedeli, kde sme, že je to dedinka Hronček. A zaklopeme na ten dom a otvorilo nám dievča, ktoré ešte žije a volala sa Valika Vaculčiaková. Pamätám si, že jej matka celej našej skupine uvarila čaj a to sa ani nedá vysloviť, aké to bolo neuveriteľné, keď sme mohli vypiť ten čaj. Pán Vaculčiak nám potom hovoril: ‚Počujte, vy ste veľmi veľká skupina a my sa tiež bojíme, že budeme obsadení Nemcami, takže veľmi ľutujem, ale nemôžete u nás ostať. Snáď ale nájdem v lese nejakú chatrč, kde sa budete môcť ukryť.‘ Nemali sme iného východisko, tak sme začali šliapať za ním, to bolo iba niekoľko kilometrov a naraz vidíme tú chatrč, boli na nej otvorené dvere a nikto tam nebol. A zase tam bola drevená pričňa, ale pre nás to vtedy vyzeralo ako hotel Hilton. Po tých dňoch, keď sme zmrznutí spávali pod holým nebom.“
„Na štedrý deň roku 1944 naraz prišiel taký veľký Slovák v plátennom bielom oblečení, s čiernou čiapkou a mal valašku v rukách, a naraz začal kričať: ,Mor ho! Mor ho!‘ Ja som si vtedy hovoril: ,Otec, to je koniec! Teraz to je koniec.‘ A on kričal na mňa: ,Ja hľadám Židov!‘ A našiel nás, celý bunker. A mal taký veľký ruksak, ktorý ťahal, a my sme tam mali taký malý stolček a on vysypal z toho ruksaku chlieb a samé dobroty, čo sme nevideli mesiace. Kukali sme sa jeden na druhého, nevediac, čo sa to deje. A on pokračoval: ,Ja som z Čierneho Balogu a prišiel som uvítať Židov!‘ Tak to snáď ani nebolo možné, ja som prvýkrát vtedy počul, čo to je Čierny Balog. Pre nás to bolo ako zázrak z neba.“
Pavel Eli Vago sa narodil 14. mája 1930 v malej obci Bytčica pri Žiline. Ako malý dvanásťročný chlapec sa v čase transportov do koncentračných táborov zo Slovenska ukrýval spolu so staršou sestrou v horách, kde ich po niekoľkých mesiacoch našli príslušníci miestnej žandárskej stanice. Niekoľko dní strávili vo väznici na policajnej stanici, no vyšetrovateľ ich nakoniec prepustil. Obaja sa vrátili domov a bývali u starého otca vo Vrútkach. Onedlho však boli ako deti židovského pôvodu odvlečené do koncentračného táboru v Seredi, kde sa stretli so svojím otcom. V Seredi všetci traja zotrvali až do vypuknutia SNP, keď odišli na povstalecké územie do Banskej Bystrice. Po potlačení povstania ustupovali spolu s povstalcami a partizánmi do hôr, kde napokon strávili celú zimu 1944/1945. Oslobodenia sa dočkali v maličkej dedinke Hrončok na strednom Slovensku. Po prežitých vojnových hrôzach Eli nechcel zostať žiť na Slovensku a rozhodol sa emigrovať do novovznikajúceho štátu Izrael. V čase dokumentovania žil na dôchodku v Rishon LeZion. Pavel Eli Vago zomrel 29. novembra 2024.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
