Pavel Eli Vago

* 1930

  • „Po určitom čase prišiel k starému otcovi nejaký žandár, ktorý mu hovorí: ,Pane, dostal som správu, že u vás sa ukrývajú nejaké židovské deti.‘ Musím ti však povedať, že my so sestrou sme už na to boli pripravení, že keď príde nejaký žandár, tak sa schováme do skrine a budeme silno držať dvierka na tej skrini. Ja som však urobil taktickú chybu, pretože som mal na nohách obuté papuče, keďže som bol u starého otca. A ako som utekal do tej skrine, tak mi vynechal krok a zostala mi na zemi papuča. Tak on na základe toho vedel, že sa tu niekto skrýva. Potom so silou otvoril skriňu, ale ešte nás nevidel, až keď odhrnul šaty doľava a doprava, tak videl, že na rohoch sa ukrývajú dve deti. Potom išiel za mojím starým otcom a povedal mu: ,Je mi to nepríjemné, ale tie deti budem musieť zobrať.‘“

  • „Schádzame dole s tými ruksakmi, zoslabnutí a zmrznutí, hladní a smädní, a vidíme stáť jeden domček. My sme nevedeli, kde sme, že je to dedinka Hronček. A zaklopeme na ten dom a otvorilo nám dievča, ktoré ešte žije a volala sa Valika Vaculčiaková. Pamätám si, že jej matka celej našej skupine uvarila čaj a to sa ani nedá vysloviť, aké to bolo neuveriteľné, keď sme mohli vypiť ten čaj. Pán Vaculčiak nám potom hovoril: ‚Počujte, vy ste veľmi veľká skupina a my sa tiež bojíme, že budeme obsadení Nemcami, takže veľmi ľutujem, ale nemôžete u nás ostať. Snáď ale nájdem v lese nejakú chatrč, kde sa budete môcť ukryť.‘ Nemali sme iného východisko, tak sme začali šliapať za ním, to bolo iba niekoľko kilometrov a naraz vidíme tú chatrč, boli na nej otvorené dvere a nikto tam nebol. A zase tam bola drevená pričňa, ale pre nás to vtedy vyzeralo ako hotel Hilton. Po tých dňoch, keď sme zmrznutí spávali pod holým nebom.“

  • „Na štedrý deň roku 1944 naraz prišiel taký veľký Slovák v plátennom bielom oblečení, s čiernou čiapkou a mal valašku v rukách, a naraz začal kričať: ,Mor ho! Mor ho!‘ Ja som si vtedy hovoril: ,Otec, to je koniec! Teraz to je koniec.‘ A on kričal na mňa: ,Ja hľadám Židov!‘ A našiel nás, celý bunker. A mal taký veľký ruksak, ktorý ťahal, a my sme tam mali taký malý stolček a on vysypal z toho ruksaku chlieb a samé dobroty, čo sme nevideli mesiace. Kukali sme sa jeden na druhého, nevediac, čo sa to deje. A on pokračoval: ,Ja som z Čierneho Balogu a prišiel som uvítať Židov!‘ Tak to snáď ani nebolo možné, ja som prvýkrát vtedy počul, čo to je Čierny Balog. Pre nás to bolo ako zázrak z neba.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Tel Aviv, 20.11.2017

    (audio)
    délka: 02:01:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Valika prešla denne štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. A za opaskom mala revolver

Eli Vago - portrét
Eli Vago - portrét
zdroj: Pri natáčaní ED

Pavel Eli Vago sa narodil 14. mája 1930 v malej obci Bytčica pri Žiline. Ako malý dvanásťročný chlapec sa v čase transportov do koncentračných táborov zo Slovenska ukrýval spolu so staršou sestrou v horách, kde ich po niekoľkých mesiacoch našli príslušníci miestnej žandárskej stanice. Niekoľko dní strávili vo väznici na policajnej stanici, no vyšetrovateľ ich nakoniec prepustil. Obaja sa vrátili domov a bývali u starého otca vo Vrútkach. Onedlho však boli ako deti židovského pôvodu odvlečené do koncentračného táboru v Seredi, kde sa stretli so svojím otcom. V Seredi všetci traja zotrvali až do vypuknutia SNP, keď odišli na povstalecké územie do Banskej Bystrice. Po potlačení povstania ustupovali spolu s povstalcami a partizánmi do hôr, kde napokon strávili celú zimu 1944/1945. Oslobodenia sa dočkali v maličkej dedinke Hrončok na strednom Slovensku. Po prežitých vojnových hrôzach Eli nechcel zostať žiť na Slovensku a rozhodol sa emigrovať do novovznikajúceho štátu Izrael. Dnes žije na dôchodku v Tel Avive.