Branislav Tvarožek

* 1925  

  • Pomaly prišlo SNP. Dal som sa teda na to a stal som sa členom vysokoškolského strážneho oddielu. Neboli tam len vysokoškoláci, ale tých bola väčšina. Boli sme určení ako strážny oddiel generála Goliana a Viesta. S nimi sme potom po potlačení povstania išli do hôr. Lietadlá, ktoré boli na Donovaloch prichystané pre generálov, zostali nepoužité a boli zničené. Dennodenne sme mali strety s Nemcami. Po niekoľkých dňoch nás mali Nemci ošahaných. Nad Sopotnickou dolinou sa generáli Viest a Golian aj so skupinkou ľudí odlúčili, aby mohli uniknúť. Nestalo sa tak. Chytili ich na Bukovci u jedného horára. Nás postupne rozložili a zlikvidovali.

  • Asi po mesiaci nás z toho Ostrova zobrali na šachtu Eliáš. Tam sme boli asi mesiac. Naložili nás na nákladné autá asi tri kilometri nás viezli a vyložili nás na Rovnosti I. Do tých stých áut nastupovali nemeckí zajatci, ktorí tam pracovali a my sme sa sťahovali do tých istých barakov. Potom nás podelili po jednotlivých obzoroch. Dostal som sa na ôsme poschodie. Nakladal som plechové truhlíky, ne sa nahrnul lomový kameň, čo sa vysýpal do vozíka.

  • „Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, s pánom učiteľom Tichým z Modry sme sa dosť komplikovanou cestou dostali do Bystrice. Spočiatku som nevedel, čo mám v Bystrici robiť, ale bol tam strýko, Tomáš Tvarožek, člen národnej rady. Vďaka nemu sme sa aj s bratrancom Živom dostali do vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý bol určený na ochranu generálov Goliana a Viesta. Tam sme absolvovali základný výcvik, pretože tam boli všetko mladí chlapci – študenti. Prišlo potlačenie povstania, na Donovaloch boli strašné zmätky. Boli tam pristavené dve lietadlá, ktoré mali byť pre Viesta a Goliana, ale na príkaz sme ich zničili. Vydali sme sa celá jednotka smerom na Kozie chrbty a ďalej. K nám sa pridávali rôzni ľudia a zrejme to boli takí, ktorí dávali správy aj Nemcom, pretože sme každý deň mali prestrelky s Nemcami. Až potom, neviem na ktorom kopci to bolo, išli sme do doliny a tam sme mali silnú prestrelku s Nemcami. Vrátili sme sa hore na kopec, tam bola kosodrevina a v tej kosodrevine sme prečkali až do večera. Lenže silná hliadka, okolo sto Nemcov, išla po vrchole kopca a nás obišla. My sme mali rozkaz nezasahovať. To sme prečkali, lenže oni, tak ako išli, nechávali po trase telefonické hlásky. Keď sme potom v noci išli, zbadal som tam telefónne drôty a to boli drôty izolované už umelou hmotou, nie ako československé, alebo aké používala aj Slovenská armáda, ešte klasické − guma a plátno. Takže oni nás už zrejme sledovali. My sme prišli dolu do doliny a tam sme mali odpočinok. Bol som vysunutý ako taká hliadka – takých hliadok bolo dookola viacej. Odrazu som len zistil, že sú už preč. Totiž bol som od hlavnej skupiny trochu oddelený a oni ustúpili. Ostal som tam sám a na tom mieste som nakoniec aj padol do zajatia. Neviem kde sa od tejto hlavnej skupiny odpojili generáli Golian s Viestom s niekoľkými dôstojníkmi, ktorých potom v horách zajali.“

  • „Bol tam s nami v elektrodielni jeden chlapec z Malaciek, zubár. Bol zavretý zrejme za nejaké zlato. A ten bol prepustený na podmienku – neodsedel si celý trest, ale skôr bol prepustený. Tento chlapčisko, predtým než mal byť prepustený, mi viackrát hovoril: ‚Ty, Braňo, tam cez gajster by sa dalo utiecť‘ a tak ďalej. Reku: ‚Choď do kelu, to vôbec nemá zmysel o tom rozmýšľať.‘ Ale on, prv než ho prepustili, veliteľovi tábora, Palečkovi, povedal, že som chcel utiecť. Raz v sobotu, prídem zo šachty a už som si niesol obed v šálke. Vtom miestny rozhlas, čo sme tam mali na tábore, hlásil: ‚Potrestaný Tvarožek, dostavte se ihned k veliteli tábora.‘ Dobre, obed som položil na stôl v izbe a išiel som. Prídem k nemu a ohlásil som sa: ‚Potrestaný Tvarožek prišiel na Váš rozkaz.‘ On hovorí: ‚No tak Tvarožku, jak to bylo?‘ − ‚Čo pán veliteľ?‘ − ‚No jak to bylo s tím útěkem?‘ Ako mal stôl, na ten stôl som sa oprel a nahol som sa: ‚Čo hovoríte?‘ On hovorí: ‚No tak o tom nebudeme debatovat.‘ Na stene mal kľúče od korekcie − to bola samoväzba, na takej veľkej kotúľke mal kľúče. Keď som videl, že tú veľkú kotúľku berie, tak reku, už viem, čo mám čakať. Tak ma zavrel do samoväzby. To bolo v sobotu na obed. Ale chcem povedať, že aj medzi tými esenbákmi neboli všetci zlí ľudia. Večer, keď už bola večierka, po ôsmej, odrazu počujem, že niekto ide do samoväzby. Bol som tam sám, bolo tam niekoľko miestností. Odrazu prišiel jeden esenbák – dozorca. To bol tuto od Senca chlapec, o niečo starší odo mňa. Hovorí: ‚Tvarožek, čo ste porobili?‘ − ‚Reku, prosím Vás, za takú sprostosť, čo tu nahovorili veliteľovi tábora.‘ − ‚No dobre a jedli ste?‘ − ‚Nie, ani obed som nezjedol.‘ − ‚Počkajte.‘ O chvíľu prišiel s plnou šálkou jedla, nejaký guláš bol. Hovorí: ‚Najedzte sa, ale nikomu ani slova.‘ Reku: ‚Samozrejmá vec.‘ Takže to chcem povedať, že neboli všetci zlí. Najedol som sa a čakal som do rána. Ráno príde veliteľ tábora, odomkne: ‚Tvarožku, běžte, běžte na šachtu.‘ − ‚No tak dobre, bežte, bežte, ale najprv sa najem.‘ Tak som sa najedol a išiel som na šachtu. Prišiel som na šachtu, tam už veľký humor. Hovoria mi: ‚Sme ťa vytiahli z toho.‘ − ‚Čo sa dialo?‘ − ‚Formáček išiel za Rusom a povedal mu, že sme mali veľmi dôležité opravy, ale teba bez príčiny dali do korekcie.‘ Potom si nás Rus zavolal aj s Formáčkom a pýtal sa, čo bolo. Tak som povedal, čo a ako. Dal si zavolať Palečka, veliteľa tábora a pred nami mu vynadal. Nakoniec mu hovorí: ‚Palečku, jak to ešte raz spravíš, tak...‘ a vytiahol pištoľ a na čelo mu s pištoľou poklepal. Boli všelijaké humory."

  • Celé nahrávky
  • 5

    Bratislava, 24.03.2015

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 6

    Bratislava, 09.07.2015

    (audio)
    délka: 01:09:41
    nahrávka pořízena v rámci projektu Paměť národa (ve spolupráci s Českou televizí)
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Všetko, čo človek vie, mu môže pomôcť

1946 maturitní foto.jpg (historic)
Branislav Tvarožek

Branislav Tvarožek sa narodil 1. 12. 1925 v Loku pri Leviciach. V detstve sa naučil tri jazyky: slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Tá posledná ho počas povstania a konečných rokoch vojny zachránila. V lete 1944 sa zapojil do SNP a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu - špecializovanej jednotky, ktorú vytvoril slovenský povstalecký generál Ján Golian. Po potlačení povstania sa dostal do nemeckého zajatia odkiaľ sa mu neskôr podarilo uniknúť. Po návrate domov, spolu s otcom, pomáhali partizánom v okolí Nového mesta nad Váhom. Nástupom komunistickej totality sa však aj jeho osoba ocitla v súkolí politických procesov. Začiatkom roka 1949 ho zatkli, po tom ako poskytol nocľah svojmu bratrancovi Živodarovi, ktorý sa vtedy vrátil do Československa ako kuriér západných spravodajských služieb. Za pomoc bratrancovi bol Branislav zaistený a v zinscenovanom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ bol odsúdený na 5 rokov odňatia slobody, ktoré si odpykal v pracovnom tábore Jáchymov. Väčšinou pracoval v elektrodielňach, kde sa ťažko zranil a takmer prišiel o zrak. Následky komunistického väzenia si tak nesie dodnes. Po vypršaní trestu sa vrátil domov, v roku 1960 sa oženil a zvyšok pracovného života sa živil ako elektrikár.