Peter Gabriel Stark

„Každý vedel, čo sa deje. V Bratislave sme mali viedenskú televíziu. Presne sme vedeli, čo sa robí. Keď bola v Maďarsku v '56. revolúcia, tak som dúfal, že aj my začneme v Československu revolúciu. Každý deň som išiel do školy a hovoril: ‚Mali by sme sa k Maďarom pripojiť.‘ Ale nič sa nestalo. Nepripojili sme sa k Maďarom. To bola jedna vec. Druhá vec bola, raz som chcel utiecť takým spôsobom... Vtedy bolo niečo, čo sa volalo Slovanský deň, a vtedy Devín bol prístupný ľuďom. A pri hrade Devín je rieka Morava a Dunaj. A na druhej strane Moravy je Rakúsko. Cez Dunaj sa nedá preplávať, ale cez Moravu sa dá. Išiel som tam a skryl som sa a povedal som si, že cez noc preplávam do Rakúska. Potom som stratil odvahu a išiel som domov. Ale ináč, skoro každý, s kým som sa stýkal, bol z nášho pohľadu spoľahlivý a mohli sme s ním hovoriť. A každý bol proti komunizmu. Som nepoznal nikoho osobne, kto bol komunista do takej miery, že by ma udal. To som nepoznal nikoho.“

„V '48. som ešte bol v ľudovej škole. Presne sa na to pamätám. Keď komunisti prevzali moc, začali tvrdiť, že prezident Masaryk by bol spokojný, keby pracujúci ľud prevzal moc. Ja som to povedal môjmu otcovi. Ten mal plno kníh. Povedal: ‚Pozri, toto písal Masaryk o komunistoch.‘ Prečítal som to, išiel som do školy: ‚Pani učiteľka, čo vy hovoríte, to nie je pravda. Masaryk bol proti komunistom.‘ Učiteľka ma zobrala na stranu a povedala: ‚Vieš, teraz sme v takých časoch, že človek nesmie povedať, čo si myslí a čo vie, treba dávať veľký pozor. Už také veci nehovor.‘ Na to si dobre pamätám. A keďže viem, kto bola tá učiteľka, tak to ešte bolo v tej ľudovej škole.“

„Nepamätám sa, že by mi bola nejaká zima, asi mali nejaké deky, v snehu. Nepätám si na nejaké hrôzy. Pamätám si, že tam boli banditi. Prišli a chceli ukradnúť, čo sme mali, cennosti. Mňa si ako malého chlapca nevšímali. Otec mal hodinky a povedal mi: ‚Zober tie hodinky a skry ich.’ Tak som zobral tie hodinky a skryl som ich pod nejakú skalu. Potom odišli. To neboli partizáni, to boli lupiči, banditi. A potom, čo som popísal v tých memoároch, keď nás chceli zabiť tam tí banditi. Spali sme na zemi v jednej chate, prišli a chceli od nás všetky cennosti a dokonca si zobrali aj dobré topánky. Potom pili a strieľali do plafónu. Potom vyšli von a zobrali ručný granát a hodili to a netrafili otvorené dvere. Ten sa odrazil, vybuchol a zabil ich. Tak, keď som bol deväťročný, som videl ľudí, čo zomierali predo mnou.“