„Ešte toto si pamätám, to bol Lauenburg v Nemecku, tam bol slamník. Tam boli aj Poľky, čo ušli od Nemcov. A viem, že tam bola veľká kuchyňa a išli sme tam, a naraz sme videli fľašu lekváru, na to nikdy nezabudnem, a pečené husacie alebo kačacie stehno. A my, čo sme skoro rok nevideli normálne jedlo, sme to husacie stehno namáčali do lekváru. Veľmi sme ochoreli, veľmi. Tam bola taká veľká kuchyňa a taký veľký sporák, na to sa pamätám. A ešte, mne z nedostatku vitamínov toto vyrástlo a už ani neviem, kde v Nemecku ma operovali."
„Ráno o piatej sme vstali, bola tam jedna Blockalteste [dozorkyňa nášho bloku], ohromná, nejaká Pražáčka, blondína, ale veľmi prísna. Bez slova sme museli pochodovať. Tam boli stoličky, Mengele tam stál a hovoril: ,Rechts, links´. Ja som bola taká nič, mňa poslal do plynu. A predstavte si, aký môže byť osud človeka. Ja som odpochodovala na ľavú stranu a - to bol zázrak - začula som hlas, ktorý povedal: ,Postav sa ešte raz.´ A ja som išla, postavila som sa ešte raz a prešla som. Tam boli moje sesternice a ja som revala, ešte také decko: ,Tu som, žijem!´ A tá dozorkyňa mi dala takú facku, ale takú, že som spadla. Ale žila som. Pozbierali ma, neviem kto, a išla som na tú stranu, kde boli živí."
„Pre nás deti to bolo niečo nové. Bolo tam plno ľudí, detí, skamarátili sa. My sme si to neuvedomili, len ja som videla prvýkrát v živote môjho otca plakať. Ležali sme v levických kasárňach, bola tam slama a vedľa seba muži, ženy, manželia, to bol chaos, viac-menej, ale my, také deti, my sme si absolútne neuvedomovali vážnosť toho všetkého. Len to si pamätám, keď môj otec plakal. Lebo to už sme počuli, že nás odtiaľ berú preč. A dali nás do vagónov, kde ste sa nemohli ísť ani vycikať a nebola voda. Ľudia slzili a tie slzy dali matky nám, deťom, piť. Lebo to bolo 16. júna 1944 a boli obrovské horúčavy. Prosto išlo im o to vykynožiť nás, takže bolo treba vymyslieť všetky možnosti, aby všetko likvidovali. Hitler vyhlásil totálnosť."
„A potom, boli sme neviem kde, Lauenburg, také niečo, to bola jedna veľká... [stodola], slamu tam ukladali a tam bolo strašne veľa ľudí, to boli civili, Nemci. Strašne sme sa báli, aj oni sa nás báli, lebo tí naši ľudia boli všelijakí. A my sme boli šťastné, že je to také pekné, že bola aj hore aj dole slama. A to bolo fantastické. Ale mali sme plno vší. A voľakto mal taký malý... [hrebeň], čo mal dve strany, čo vlasy tým česali, ten požičali za poldňový chlieb. Dali ste svoj chlieb a ledva sa tam dostal, lebo to bolo plné vší, plné vší."
Narodila sa v roku 1928 do nábožnej židovskej rodiny ako najstaršie z troch detí. Rodná obec Čata (okres Levice), z ktorej rodina pochádzala, sa po Prvej viedenskej arbitráži (1938) stala súčasťou Maďarska. V dôsledku protižidovských opatrení otec prišiel o prácu účtovníka. Krátko po nemeckej okupácii Maďarska bola rodina internovaná v levickom gete a 14. júna 1944 v dobytčích vagónoch deportovaná do Osvienčimu. Matka a mladší súrodenci zahynuli v plynových komorách hneď po príchode, otec žil ešte niekoľko mesiacov. V tábore Valéria stretla sesternice Iby a Joly. Odvtedy sa držali spolu a navzájom si pomáhali prežiť. V auguste 1944 počas selekcie na apelplaci ju Mengele poslal do plynu. V zúfalstve sa hodila na kolená, no nič nepomáhalo a musela odísť na ľavú stranu, keď zrazu začula šepot spoluväzňa: ,Postav sa ešte raz´. Akoby zázrakom sa jej podarilo znova sa vkradnúť do radu, opäť sa dostala pred Mengeleho a tentokrát prešla, čo jej zachránilo život. V lágri strávila takmer rok. Spočiatku pracovala v kuchyni, neskôr kopala tankové zákopy. S tisíckami ďalších spoluväzenkýň sa zúčastnila pochodu smrti, odkiaľ sa jej so sesternicami podarilo utiecť. Po vojne sa presťahovala do Bratislavy, založila si rodinu. Posledných 23 rokov prežila v Izraeli. Vrátila sa v roku 2017, dnes žije v domove pre preživších holokaust v Bratislave.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
