„Stalo sa, že sestričky [rehoľníčky, pozn. ed.] obsah kufra spolu s tým listom niekde zabudli. A ony sa báli to nejako vyzdvihnúť, tak po čase sa zistilo, že páter Hutyra neemigroval, ale ukrýva sa v Československu. Len nevedeli, kde. Tak zaistili jeho švagra, ktorého donútili, že niečo povedal. Po tom výsluchu, tri dni tam bol a zomrel. Zostali po ňom tri siroty. Ony nám dali echo, že čo sa stalo, že poskytol informácie o tom, že je ubytovaný v Ružomberku. Medzitým sme mu našli nové miesto. Lenže už nás sledovali, takže ho zaistili. Našu rodinu striedavo zaisťovali. Ocka, maminku, mňa. Potom prepustili a takto to trvalo nejakú dobu. Až prišiel deň, keď prišli za mnou na poštu, kde som bola zamestnaná. Povedali mi, že mám ísť s nimi na nejaký pohovor. Ja som netušila, o čo sa jedná. A oni ma viezli priamo do Prahy. Cez Banskú Bystricu v Tatraplane [vozidlo Tatra 600, pozn. ed.] až do Prahy do Ruzyně."
„Hovorila som, len čo som musela. Čo som nemusela, som nepovedala. Nemôžem povedať, že by na mňa nejako fyzicky útočili alebo mi ubližovali. Ale tie nočné výsluchy boli dosť ťažké, pretože ten spánok bol narušený. Okrem toho, spánok nebol žiaden. Bola som len na jednej železnej prični, ktorú spustili z povaly. Na tom nejakú tenkú prikrývku a deku. Musela som spať na chrbte a nad hlavou mi svietila stowattová žiarovka. Takže pochopiteľne som sa chcela v spánku otočiť a do toho čižmou dozorca trepal na železné dvere. Tam boli obrovské chodby. Ruzyň, to bola obrovská budova. To sa ozývalo. Keď na druhom konci zabúchal tými čižmami, tak to bolo počuť na celej chodbe. Takže to budenie bolo bolestivé, že sme sa nevyspali. A ešte horšie bolo to svetlo. Pretože aj keď zažmúrite oči, skúste so zažmúrenými očami pozerať do slnka. To vám ide oči vypáliť. Takže som bola poloslepá, nevyspatá. Toto považujem za to najťažšie obdobie."
„To boli samé kriminálničky, tieto ženy. Katastrofa. Bývali sme v starých ovčincoch prerobených na to, že tam dali 17 poschodových postelí a túto ‚svoločʻ, tieto ženy."
„Nemali ste s nimi nejaké incidenty?"
„Tak ja som bola ako myš. Ale aj tak ma vyhľadávali. Jedna mi hrozila. Ony sa pomiatli, niektoré z nich, hlavne tie vrahyne. Tie všetky vedeli o každom. Mňa volali ‚jeptiškoʻ. A táto vrahyňa chodila každú noc nado mňa, kým som spala. A keď som sa prebudila, pýtala sa ma, kde som skryla jej dieťa. Ona zabila vlastné dieťa a ja som jej mala povedať, kde ho zahrabala. Tak som sa vydesená v noci budila, že čo sa deje. Skrátka strašná spoločnosť."
Mária Šidová, rod. Almássyová, pochádza z obce Liptovská Štiavnica. Je najstaršou spomedzi 4 detí, 2 umreli v detskom veku. Rodina Almássyovcov aktívne pomáhala pri poskytovaní pomoci a úkrytu ľuďom v časoch SNP, ako aj v neskoršom období ľuďom prenasledovaným komunizmom. V rokoch 1952 - 1958 ukrývali Jána Hutyru, prenasledovaného kňaza Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Mária sa aktívne podieľala na prenášaní tajných správ rehoľným sestrám v Čechách. Po neskoršom odhalení a zadržaní Jána Hutyru bola nakoniec v apríli roku 1958 taktiež zatknutá a vyšetrovaná vo väznici Praha-Ruzyně. V septembri 1958 ju odsúdili za napomáhanie protištátnej činnosti na jeden a pol roka odňatia slobody, ktoré absolvovala v Ruzyni, neskôr v ženskom väzenskom pracovnom tábore Želiezovce. Na jeseň roku 1959 bola prepustená na slobodu. V roku 1960 uzavrela manželstvo s bývalým politickým väzňom Leopoldom Šidom, s ktorým mali 5 detí. Počas celého obdobia komunistického režimu bola prenasledovaná, perzekvovaná a prepúšťaná na základe zlých kádrových posudkov zo zamestnaní. Po roku 1989 sa stala členkou organizácií zaoberajúcich sa pripomínaním zločinov komunizmu, je držiteľkou viacerých vyznamenaní za zásluhy. V súčasnosti žije ako dôchodkyňa v Ružomberku.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
