Juraj Nvota

* 1954  

  • „Koordinačný výbor robil to, aby sa generálny štrajk podaril, tak sme robili teda takzvané výjazdy. Rozdelili sme si úlohy, ja som napríklad išiel do Vrbového na námestie rečniť, niekto išiel na iné družstvo. Takto vlastne tí herci obdarení dobrou výslovnosťou a darom slova boli vlastne využívaní, že vedeli oslovovať - na rozdiel odo mňa - väčší počet ľudí. Ale postupovalo to: napríklad u mňa doma v noci zazvonil Miloš Žiak - on bol z bratislavského koordinačného výboru -, tak ma vyslal do martinského divadla, že tam to ešte nezačalo, tak ich treba posmeliť, aby som tam zaniesol tú radostnú správu. A naozaj, keď som prišiel do Martina, videl som tam takých váhavcov, že áno-nie. A keď to počujú z úst priateľa - ja som dosť veľa režíroval počas hosťovania v martinskom divadle -, tak dôverujú. Hovorím ale, že v Bratislave sa tí ľudia neboja na námestí, normálne, a my zas štrajkujeme v Trnave, nehráme - oni ešte v Martine totiž hrali. Revolúcia sa musela takto rozšíriť a chvíľočku to trvalo, to nebolo zo dňa na deň."

  • „Mali sme radosť. Udalosti išli tak rýchlo za sebou, že sa vlastne niečo začínalo, s čím neboli skúsenosti. Hovorili sme si, že budeme preberať od iných mustier zloženia štátu, aj keď ja som nebol v koordinačnom výbore VPN, že by som o tom musel uvažovať, ale už len ako človek som mal problém sa v tom orientovať. Každú chvíľu niekto doniesol správu. Jaro Filip dobehol: v Čechách je výborný minister vnútra. A u nás vtedy Mečiar bol hodnotený, že je dobrý - keď sa zjavil, tak on všetkých očaril. Jaro Filip hovorí: títo dvaja – ten český minister a tento Mečiar –, to je výborné. Potom sa to začalo inak vyfarbovať. Tie udalosti sa valili a človek mal problém orientovať sa v tom. Jeden deň sme podpisovali za Čarnogurského, potom proti Čarnogurskému, potom za Mečiara, potom proti Mečiarovi."

  • „V podstate vtedy celý repertoár vo všetkých divadlách, všetko, čo sa realizovalo, keď to neliezlo do zadku režimu, tak to obnášalo takú tajnú reč spolu s divákmi, také esperanto medzi riadkami. Keď sa hral Macbeth, tak bolo jasné, že sa to hrá o Husákovi, a celá tyrania Macbethova, že je totalitný komunizmus. Keď sa hral Mandát, a tak ďalej, všetky hry, čo sa hrali, boli šifrované. Vyberali sme ich len s týmto zreteľom, aby sme v druhom pláne divákom umožnili stretnúť sa s názorom, ktorý vlastne celá spoločnosť prechovávala, len ho nemohla povedať nahlas. Nemohla ho nikde zverejniť, ale týmto esperantom sa to dalo. Každá pieseň bola nakoniec straníkmi preverovaná, každá socha bola preverovaná. To boli v podstate už také absurdity..."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 17.12.2018

    (audio)
    délka: 01:31:12
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nemali sme tribúnu, ale náš divadelný balkón ju nahradil

Juraj Nvota sa narodil 1. marca 1954 v Bratislave. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení. Profesionálnu kariéru začal v čase prebiehajúcej normalizácie v trnavskom Divadle pre deti a mládež v roku 1977. V trnavskom divadle pôsobil počas jeho slávnej éry v 80. rokoch, tvoriac mnohé hry, ktoré v druhom pláne kritizovali spoločenské a politické dianie v komunistickom Československu. Od roku 1982 režíroval aj v Radošinskom naivnom divadle. Počas Nežnej revolúcie stál v centre diania počas opozičných aktivít trnavských divadelníkov, ktorí ako prví v meste organizovali mítingy a predkladali reformné deklarácie. Po páde režimu pôsobil naďalej v trnavskom divadle, od roku 1992 je kmeňovým režisérom divadla Astorka a pedagógom na Katedre réžie a dramaturgie VŠMU. Od deväťdesiatych rokov tvorí aj ako filmový a televízny režisér.