Gabriel Novák

„V tom súdnom spoločenstve od sudcu ďalej, tak tam sedela jedna dievčina, zapisovateľka toho sudcu, neviem ako sa volal, neviem, to bolo dávno. A jednoducho v jednom takom momente sme sa na seba podívali a ja som jej ukázal takto na krk a ona tak zakývala, že nie. Tak ma trošku potešila, že ma neobesia. Potom, keď sme od súdu odchádzali, tak my sme išli, samozrejme, pod policajným dozorom a ona sa tak nejako vyskytla vedľa mňa a zaželala mi všetko najlepšie. To bola taká príjemná spomienka. Pri súde som dostal dvadsaťdva rokov, na dvadsaťdva rokov ma odsúdili. Všetci sa odvolávali, ja som sa neodvolal, ja som to prijal.“

„Išiel som na tú traktorovú stanicu. Tam som robil traktoristu, až kým neprišiel jeden môj známy, Harvan sa volal, už je dávno nebožtík a spýtal sa ma, jednoducho mi ponúkol členstvo v Bielej légii. Už neviem ako dlho som nad tým rozmýšľal, či hej, či nie, nakoniec som s tým súhlasil, čo s odstupom času považujem za nesprávne, že to bola hlúposť svojím spôsobom. I keď jeden môj nevlastný bratranec, Jožko Breza, keď som mu to povedal, to policajti, samozrejme, nevedeli, že som mu to povedal, tak hovoril, že to je nesprávne, že to robím zle, a že mi pomôže odísť za hranice, lebo mal kontakty. On bol totiž v seminári a za to potom musel odísť zo seminára. Ten mal styky a vedel aj o útekoch mnohých za hranice a ponúkol mi, že mi pomôže z tej Bielej légie, aby som to nechal a išiel za hranice, aby som z toho utiekol. Ja som už nechcel zradiť legionársku partiu, tak som to neprijal a zostal som doma.“

„Rozprávala sa taká udalosť, neviem, do akej miery bola pravdivá, že jeden z tých, čo chceli utekať, oni ich potom dali do samotky a ja neviem čo, ale jeden z tých utekáčov bol na samotke a prišiel za ním zástupca veliteľa väznice, na meno si nespomínam. Prišiel za ním a ponúkol tomu väzňovi spoluprácu, že mu pomôže utiecť. Ten sa dal nahovoriť a dopadlo to tak, že ako ten väzeň utekal, tak ten jeho „pomocník“ ho zastrelil ako na úteku.“

„Ciele a zámery Bielej légie, na to sa už presne nepamätám, ale vnímal som to ako prípravu na ozbrojené povstanie proti komunistom. Z toho dôvodu, nakoľko som mal po vojne doma poodkladané z titulu takého technického záujmu všelijaké veci, čo vojaci poodhadzovali alebo ponechávali, nejaké granáty a nejakú pištoľ, tak to som všetko chystal pre prípad ozbrojeného povstania, lebo to bolo aj akosi žiadané. A počas tých niekoľkých mesiacov, lebo to bolo asi dva roky, keď do zatknutia mohlo byť, viem, že raz som prenášal z Trebišova jeden nemecký automat do Ruskova. Lebo mal som vtedy aj takú možnosť, že keď som bol už zamestnaný ako plánovač, mal som k dispozícii motorku, s ktorou som v rámci tej činnosti traktorovej stanice robil aj výjazdy po dedinách. Tak som ju k tomu mohol využiť a skočiť bez problémov do Ruskova z Trebišova a ten automat tam odviezť. Sám som si nechal pre svoje použitie, povedal by som pre takú sebaobranu alebo na prípadné odstrašenie, keby to bolo možné, nejakého útočníka, jednu pištoľ, ktorú som nosil vo vrecku. Ešte ja som sám získal niekoľkých známych, troch chlapcov, mojich rovesníkov, aj som im dal podpísať tú prihlášku.“

„Problém je, alebo by som povedal, že je niekedy stále tak diskutovaný, ktorý vlastne súvisí s prevzatím moci. Tá moc bola síce prevzatá tak demokraticky, ale tí starí ľudia, tí starí komunisti, tu zostali, nezmizli, neodišli na Mars. Mali vplyvné pozície aj funkcie a hlavne mali prehľad, mali funkcie v podnikoch a tak ďalej, takže oni sa vlastne snažili udržať sa, ako len mohli.“

„V júli 1951, myslím, že to bolo jedenásteho či dvanásteho júla, ma navštívila taká brigáda policajtov, bolo ich asi šesť. Pozvali ma na vrátnicu, a keď som tam prišiel, prvú vetu, ktorú som od nich počul, bola: ,Dejte ruce z kapes ven!‘ Mal som vo vrecku pištoľ, dokonca aj nabitú, tak som ruky dal von a vytiahol mi pištoľ. Zbalili ma a odviezli do Košíc na vyšetrovanie.“

„Keď som sa už blížil k Trebišovu, tak som nechcel našich nejako prekvapiť, aby nedostali nejaký infarkt, lebo nevedeli o tom a náhodou som stretol vo vlaku jedného známeho pána, Trebišovčana, holiča, volal sa Mindžák, a tak som ho oslovil a on ma nepoznal, ja som sa mu predstavil, kto som. On tak na mňa pozeral a hovorím mu, že keby bol taký láskavý, že kým ja pôjdem zo stanice peši, keby zašiel k našim, nie je to veľmi ďaleko od nich, a povedal im, že teda idem domov, aby som ich nevzrušil nejako neprimerane, aby boli troška pripravení. On potom prišiel domov, ale sám nešiel, ale poslal svoju pani a tá prišla k našim, a teda im povedala, že o chvíľku budú mať syna doma. Ako som už prichádzal k nášmu domu, tak mi otec vybehol v ústrety.“