Peter Lipa

„Mama sa už vtedy zľakla a bála sa, že pôjdú aj po nás, po deťoch, lebo sme zo zmiešaného manželstva, tak jednoducho zavrela obchod a zmizli sme z Prešova. To znamená – jej mama, ona, moja sestra a ja... Aj nás na chvíľu rozdelila. Ona išla s dcérou, mojou sestrou, niekde do Tatier bývať, ale Katka, moja sestra hneď tam našla nejaké kamarátky, tak sa zase mama zľakla, že zase nás tam spoznajú, tak sa vrátila domov a nakoniec sa oni rozhodli, teda ona so svojou mamou, že sme išli do Kláštora pod Znievom a tam nás ukryla, tam nás prijali sestričky rádové ako siroty. To bol sirotinec v podstate. A ona sa so svojou mamou ubytovala niekde v dedine a tam sme prečkali tie posledné mesiace predtým, než front prišiel do Kláštora pod Znievom a než vojna skončila."

„Ale myslím, že tak okolo desiatich-dvanástich rokov vyšlo najavo, že otec bol Žid, že sme sa volali Löwy niekedy a že teda otec sa nevrátil z toho Osvienčimu. Tak vtedy som sa to dozvedel a hneď – už asi tri roky na to, už keď som mal tuším pätnásť – bol nejaký školský zájazd, tak som bol aj ja osobne v Osvienčime pozrieť na to, čo sa dialo. Takže tak som sa to celé dozvedel. Ale pravda je taká, že som dosť dlho po vojne žil ako chlapec, to znamená to, čo si pamätám, v takom domnení, že možno jedného dňa sa vráti aj môj otec, lebo ľudia sa nevracali a fakt bol taký, že otec nevieme, že zomrel, akurát ho vyhlásili za mŕtveho. Jeden jeho kolega, pán doktor Herberger, tuším sa volal, ten bol svedok na súde, takže sme mali od súdu také potvrdenie, keď ho vyhlásili za mŕtveho, čo zase mama potrebovala, aby vedela ďalej žiť, že čo je s jej manželom. Ostali sme sami, mama nikdy nemala žiadneho partnera, ani žiadneho manžela, takže nás vychovávala samých obidvoch, aj moju sestru, aj mňa."