Tomáš Lang

* 1942

  • "O siedmej už sme vedeli, to myslím svokra pribehla, že obsadili nás! A každý sa pritom vybral na svoje pracovisko, ale duševne, mentálne rozcuchaný z toho. To je strašné. Na námestí bolo plno maďarských tankov a vojakov a tí sa čudovali, že sa k nim obecenstvo prihovára maďarsky. Oni nevedeli, kde sú. Tak isto ako sovietski vojaci v Trnave tvrdili, že sú v Nemecku. Oni si mysleli, že išli rozbiť imperializmus. Tak isto ako dnes na Ukrajine idú bojovať s nacistami. To je téma sama o sebe. Takže horko-ťažko sme sa prebili cez to námestie a išli sme na pracovisko. Tam už kto prišiel, dosť nervózny, v rozpoložení. A potom aj zo všetkých podnikov sa ľudia zorganizovali a išli v zástupe aj s vlajkami smerom na hlavné námestie, ktoré sa trochu uvoľnilo, trochu upchalo. A hovorili s týmito ľuďmi. Tí boli z toho vykutáľaní. Keď sme sa vracali, tam treba prejsť do toho Elektrosvitu cez most. Na tejto strane, na pravom brehu hneď pri moste bola nemocnica, na ľavom brehu bol ten Elektrosvit. A ako tak ideme, vidím, že pri hlave mostu leží zakopaný maďarský vojak s guľometom. Mieri na nemocnicu a spod vojenských handier mu prekúkajú montérky. Oni ich zobrali z pracoviska. Natiahli na to letné vojenské handry a tak ich zobrali. Nevedeli, kde sú. Tak sme sa mu prihovorili. To je zas osobná skúsenosť. -Kam to mieriš? -Tam. Hovorím: A vieš, čo to je? Nemocnica. Tam hľadáš nepriateľa? Ty mieriš tu na nemocnicu? - Nie. Tam. Hovorím: A vieš, kam mieriš teraz? Na márnicu. Tak tam sú tvoji nepriatelia."

  • "Lebo taký latentný antisemitizmus alebo proste dávanie najavo, že ste niečo iné, platilo aj v gymnáziu. Ja som mal jedenkrát v tom gymnáziu nesmierne veľký, nesmierny problém, keď otec musel ísť na školský inšpektorát - vtedy bol na okresnom národnom výbore okresný školský inšpektorát - protestovať a žiadať riešenie, pretože, nie je to samochvála, bol som žiak výborný po celej čiare. Nie natoľko eminentný ako moja neskoršia manželka, ale bol som eminentný. A čo s tým chodí, v telocviku som nebol žiadny preborník. A učiteľ telocviku, ktorý bol z Békéscsaby presídlený Slovák, ktorého som nedávno našiel na mennom zozname presídlencov, ktorí prišli v tej výmene obyvateľstva, mi vynadal takýmito slovami asi že: 'Vy na učenie to ste, ale aby ste sa rozhýbali... Vy ste len na učenie, na rozhýbanie sa nie. Telocvik neviete.' No tak preložím si to do jednoduchej reči, kto je to ten vy, lebo mne osobne nevykal. Takže muselo to byť čosi viac. A už som vedel, kto sú tí vy, ktorých on vyčleňuje a tvrdí o nich, že na učenie sú, ale na telocvik nie sú. No tak nevedel som meter štyridsať preskočiť. A bola z toho naťahovačka na školskom inšpektoráte. Tohto pána, menoval sa Ján Krasko, pozvali. Čo mu povedali, to neviem. Potom už mi to nevyčítal, ale nič mi neodpustil. Takže keby mohol, bol by ma nechal prepadnúť aj z telocviku."

  • "Okolo toho jazera na jednej strane je mestečko Ravensbrück, na druhej strane je koncentračný láger, ktorý nacisti vybudovali ako prvý špecializovaný koncentračný tábor pre ženy. Ja som sa tam ubytoval po dlhej ceste. 'Ja tam dnes nejdem, pôjdem tam zajtra, musím sa na to pripraviť.' A keď som sa díval z toho hotela malého na tú vodu a vidím, že tam je to. Veď aj podľa mapy som vedel, že tam mám ísť. Mal som všelijaké pocity a na druhý deň dopoludnia som sa vybral na druhý breh toho jazera. A tam vidím: správna budova, ubytovacie, vonkajšie také pavilóny ubytovacie. Potom vysvitlo, keď som sa tam s tým oboznamoval, že tam bývali esesáci a potom tam 40 rokov žili bývalí dôstojníci sovietskej armády. Otočil som sa, dívam sa späť. Na mesto. A nemal som duševných síl na to, aby som ja do toho tábora vstúpil. Nie to, že som tam prišiel, zaklepem, zatrepem, zazvoním a tu som. Nie. To pôsobí na človeka strašne hlboko a citove. A na brehu pod stromami boli také odpočinkové lavice. Ja som si sadol na jednu z tých lavíc, sedel som tam asi dve hodiny a rozjímal som nad tým, že tu, za mojím chrbtom je tábor už od roku 34. Hneď, keď vznikol Dachau, v tej istej dobe vznikol len ako ženský tábor Ravensbrück. A tam je mestečko, celkom slušní ľudia sa tam pohybujú, žili, žijú, žili tu ich predkovia. S akými pocitmi tí ľudia tu, tam v tom meste mohli žiť, keď vedeli, že na tomto druhom brehu, čo sa deje. Pretože tam bol ženský tábor a bol priľahlý celkom blízko k nemu mládežnícky tábor – zvlášť, pre mládež, detský. Ozrutné niečo. Nejaký proste absolútny krach humanizmu, čo sa tam všetko zrealizovalo. Nevedel som túto hádanku vylúštiť. Po dvoch hodinách som sa: 'Idem to predsa len zistiť.' Tak som tam pobudol asi tri dni."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 24.05.2022

    (audio)
    délka: 03:26:31
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Obete holokaustu nie sú obeťami druhej svetovej vojny, ale sú obeťami hromadnej vraždy civilného obyvateľstva, čo sa mohlo udiať výlučne pod pláštikom vojnovej vravy

Tomáš Lang
Tomáš Lang
zdroj: Post Bellum SK

Tomáš Lang sa narodil 9. mája 1942 v Budapešti rodičom židovského pôvodu Alexandrovi Frankfurterovi a Hermine, rod. Langovej. O oboch rodičov aj starých rodičov z matkinej aj otcovej strany prišiel počas druhej svetovej vojny. Po vojne si ho z nemocnice, v ktorej počas deportácií židov z Maďarska ležal kvôli zápalu stredného ucha, zobrala matkina sestra Aranka. V roku 1947 bol adoptovaný matkiným bratom Alexandrom a jeho manželkou Helenou, presťahoval sa z Budapešti do Nových Zámkov a bolo mu zmenené priezvisko na Lang. Alexander bol po obvinení z čierneho obchodu internovaný v tábore v Novákoch. Základnú a strednú školu navštevoval Tomáš v rokoch 1948 – 1959 v Nových Zámkoch. Školské časy boli sprevádzané prejavmi antisemitizmu nielen zo strany rovesníkov, ale aj učiteľov. Po ukončení gymnázia študoval na fakulte v Brne a chcel sa stať konštruktérom automobilov. V poslednom ročníku prestúpil na univerzitu do Prahy, kde sa venoval obrábacím strojom, a súčasne začal pracovať v závode Elektrosvit v Nových Zámkoch na úseku elektroinštalácie svietidiel. V roku 1966 prišiel s návrhom zavádzania počítačov do fabriky. Následne absolvoval štúdium ekonomiky v rokoch 1965 – 1968 a neskôr si urobil aj ašpirantúru z matematiky. Krátko pred ruskou inváziou opustil Elektrosvit a od 1. júla 1968 pracoval v Bratislave vo Výskumnom ústave zváračskom. V rokoch 1969 a 1970 pôsobil ako vedúci pobočky Výskumného ústavu kovopriemyslu Prešov v Nových Zámkoch. Keď sa po decembri 1970 Nové Zámky osamostatnili od Pražského strojárstva a vznikol Výskumný ústav náradia VUNAR, pracoval na tomto pracovisku na pozícii riaditeľa až do septembra 1989, keď neuspel ako kandidát vo voľbách riaditeľa. V súčasnosti sa venuje vydávaniu kníh s tematikou holokaustu a dejín židovstva na južnom Slovensku.