Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tomáš Lang (* 1942)

• narodený 9. mája 1942 v Budapešti

• o matku aj otca prišiel počas druhej svetovej vojny

• adoptovaný matkiným bratom Alexandrom a jeho manželkou Helenou

• Alexander bol internovaný v tábore nútených prác v Novákoch

• v rokoch 1948 – 1959 navštevoval základnú a strednú školu v Nových Zámkoch

• študoval na Strojníckej fakulte Vysokého učení technického v Brne

• v poslednom ročníku prešiel na České vysoké učení technické do Prahy, odbor obrábacie stroje

• v rokoch 1965 – 1968 študoval ekonomiku, neskôr si urobil ašpirantúru z matematiky

• do roku 1968 pracoval v Elektrosvite v Nových Zámkoch

• od 1. júla 1968 pracoval ako vedúci novozámockej pobočky Výskumného ústavu zváračského Bratislava v Nových Zámkoch

• v rokoch 1970 – 1989 pôsobil ako riaditeľ vo Výskumnom ústave náradia VUNAR v Nových Zámkoch

• od roku 2002 publikuje knihy a odborné články s tematikou holokaustu a dejín židovstva na južnom Slovensku

Tomáš Lang osirel počas druhej svetovej vojny. Kým otec zomrel na východnom fronte v ruskom zajatí, život mamičky sa skončil počas pochodu smrti z koncentračného tábora Ravensbruck. Prejavy antisemitizmu ho sprevádzali aj v povojnovom období. Napriek tomu, že vyštudoval technický smer, dlhodobo sa vo svojej knižnej tvorbe venuje práve holokaustu a antisemitizmu.

Tomáš sa narodil 9. mája 1942 v Budapešti. Mamička Hermina, rod. Langová, pochádzala z Nových Zámkov, z rodiny Adolfa Langa a Reginy. Dovedna mali päť detí, ale len tri z nich prežili šoa. Adolf, ktorý vo veku štyroch rokov prišiel o sluch v dôsledku týfusového ochorenia, sa živil ako obuvník. Tomášov otecko Alexander Frankfurter pôsobil ako technický rytec v textilke Goldberger v Budapešti. Alexandrov otec Markus sa do Budapešti presťahoval z Temešváru. Otec sa vyučil na umeleckej priemyselnej škole a v jednej z najlepších textiliek v Budapešti vo firme Goldberger. Ako textilný rytec pracoval až do roku 1941, keď bol zo zamestnania kvôli numerus clausus prepustený: „Dali mu jeden vzácny prepúšťací list, v ktorom ho opísali ako majstra svojho remesla, v ktorom ho vrele odporúčajú.“ Napriek tomu sa mu podarilo zamestnať len ako poslíčkovi a pomocnej sile v hoteli.

Prvé manželské roky poznačené vojnou

Tomášovi rodičia sa zosobášili v roku 1941 a bývali na Jókaiho ulici v Budapešti. Už krátko po narodení syna Tomáša im do života kruto vstúpili udalosti druhej svetovej vojny v súvislosti s holokaustom. „Ja som zostal jedináčik, lebo rodičia už nemohli zažiť iné.“ V auguste 1942 bol otec zaradený do jednotky nútených prác a následne vyslaný do zväzku 2. maďarskej armády, ktorá bojovala na Done. Posledné správy o ňom mali z konca roku 1942. Začiatkom roku 1943 dala mama otca hľadať Medzinárodným červeným krížom, ale neúspešne. Tomáš sa až po roku 1989 v tzv. Mimoriadnom archíve v Moskve dopátral, čo sa s ním stalo – padol do ruského zajatia a v marci 1943 zomrel. Jeho brat, spolubojovník, zomrel v tomto tábore o tri mesiace neskôr. Obaja sú pochovaní v lese na ukrajinsko-ruskom pohraničí. „Mal som takú pohnútku ísť tam, vyhľadať to, nedošlo k tomu. Manželka ma od toho odhovorila.“ Kým v spisoch ruskej armády figurovali ako vojnoví zajatci, pre maďarskú armádu boli bezvýznamnými židovskými otrockými pracovnými silami, ktorí jednoducho zmizli. V armáde vykonávali ťažké a nebezpečné ženijné práce bez zbrane, len v svojich handrách a ľahkom letnom ošatení bez označenia, lebo židia neboli hodní nosiť výstroj, ktorú by im musel platiť štát.

Matkina smrť

Keď v roku 1942 vyšlo v Maďarskom kráľovstve nariadenie o sústredení židov do označených domov, mamička sa s Tomášom presťahovala k strýkovi na Rákoczyho ulicu do dva a pol izbového bytu, v ktorom dokopy bývalo 36 ľudí. „To nebolo bývanie, to bolo živorenie,“ konštatuje pamätník. V období bombardovania Budapešti v roku 1944 dostal Tomáš obojstranný zápal stredného ucha. Musel byť hospitalizovaný a podstúpiť operáciu. Mama v tom čase nastúpila na nútené práce pri odpratávaní sutiny po bombardovaní. Nyilašovci, ktorí po zvrhnutí Horthyho vraždili židov po celom meste. Mamičku odvliekli z jej momentálneho miesta práce a v marci 1945 poslali transportom do Ravensbrücku, kde vznikol prvý špecializovaný tábor pre ženy ešte koncom 30. rokov. V apríli začali tábor vyprázdňovať pochodmi smrti smerom na Schlesswig-Hollstein. Matka zomrela počas neho. Tomáš neskôr Ravensbrück navštívil. „Nemal som duševných síl, aby som ja do toho tábora vstúpil. To pôsobí na človeka strašne hlboko a citove.“ Do tábora vošiel až po dvoch hodinách, aby sa dozvedel, čo sa mamičke stalo.

Osirelý Tomáš počas prvých povojnových rokov

Tomáš bol v čase odvlečenia svojej mamy stále v nemocnici. Do tohto obdobia, keď bol trojročným chlapcom, spadajú aj jeho prvé spomienky – na bombardovanie, kryty, nemocničnú izbu. Okrem mamičky a otecka prišiel aj o svojich starých rodičov, Adolfa a Reginu Langovcov, ktorých nacisti zavraždili v Osvienčime, aj o starú mamu Frankfurter, ktorá je pochovaná v záhrade bývalého budapeštianskeho geta. Len starý otec Markus Frankfurter zomrel pred getoizáciou Budapešti. O tom, kde sa Tomáš nachádza, vedela len mamičkina sestra Aranka. O manžela Felixa prišla v posledných chvíľach vojny. Predčasne vyliezol zo zákopov a to sa mu stalo osudným. Aranka, ktorá mala jednu dcérku narodenú v roku 1934, si Tomáša zobrala ku sebe. U nej zostal až do roku 1947, keď si ho adoptoval mamičkin starší brat Alexander s manželkou Helenou, ktorí boli bezdetní. Obom sa podarilo prežiť šoa. Alexandrovi v pracovnom tábore, Helene v Osvienčime. Po adopcii sa Tomáš presťahoval z Budapešti do Nových Zámkov a zmenili mu priezvisko na Lang. Už v ranom detstve si uvedomoval, že prišiel o rodičov: „Ja som dlhé roky pochyboval o svojej identite.“

Veľká židovská alija

Krátko po odchode do Nových Zámkov, dňa 1. septembra 1948, nastúpil do prvej triedy. Bolo to v období po februárovom prevrate, keď mnohí židia uvažovali o emigrácii do novovzniknutého židovského štátu Erec Israel, ktorý bol vyhlásený 14. mája 1948. Helena tu nechcela nechať svojich súrodencov, preto sa rozhodli, že ostanú v Československu. Tomáš si však spomína na odchod Alexandrovho najmladšieho brata, ktorý ovdovel počas holokaustu a s novou manželkou odišli do Izraela 5. mája 1949. „Ja som mal 9. mája narodeniny a bol som ako chlapček veľmi urazený, že prečo nezostanú na moje narodeniny. Keby zostali týždeň, už neodídu nikam.“ Keďže vtedajšia Komunistická strana Izraela v prvých voľbách nezvíťazila, ako to bolo v očakávaní vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ním aj jeho satelitmi  začal byť tento štát vnímaný ako prisluhovač amerického imperializmu a v dôsledku toho bola vysťahovalecká akcia vyhlásená za nelegálnu a jej organizátori súdení v procesoch s buržoáznymi nacionalistami. Počas politických procesov v 50. rokoch prežívali veľký strach. V tom období sa odohrávali súdne procesy aj so židovskými lekármi v Nových Zámkoch, ktorí si svoj trest odpykali v Jáchymove.

Antisemitizmus zo strany dospelých aj detí

Už počas rokov strávených na základnej škole pocítil pretrvávajúci antisemitizmus v Československu, dokonca medzi svojimi rovesníkmi. Keď učiteľ Alojz Bittner v prvý školský deň poslal židovské deti domov, aby nemuseli byť v kostole, ostatné deti im to závideli: „Prvýkrát nám vynadali do smradľavých židov.“ Podobné prejavy zažíval až do tretej triedy. Všetci žiaci vrátane Tomáša boli do ôsmej triedy pionieri, v deviatej triede (1. trieda strednej školy) sa z nich stali zväzáci. Tomáša však nechceli zobrať medzi seba. „Nie je náš.“ Prihlášku mu odovzdal triedny učiteľ. Znovu pocítil, že je iný, a do maturity nezastával žiadnu funkciu v pionierskej ani zväzáckej organizácii. Počas strednej školy zažil antisemitizmus aj zo strany učiteľa telesnej výchovy Jána Kraska, ktorý Tomášovi vynadal za jeho nešikovnosť. „Vy ste len na učenie, na rozhýbanie sa nie, telocvik neviete.“ Keďže mu nevykal, bolo zrejmé, že myslel židov. Za tento výrok mal učiteľ nepríjemnosti na školskom inšpektoráte. „Potom už mi to nevyčítal, ale nič mi neodpustil,“ spomína Tomáš.

Pomery v Maďarsku v 50. rokoch

Po vojne sa Nové Zámky a územie južného Slovensko opäť stali súčasťou Československa. V dôsledku zmeny hraníc došlo k odlúčeniu od rodiny, ktorá bývala v Budapešti. Medzi Československom a Maďarskom zostali hranice zatvorené až do roku 1955. Ku koncu tohto roka dostali Langovci prvýkrát povolenie vycestovať za príbuznými. Boli prekvapení z pomerov, ktoré tam panovali. V obchodoch bol nedostatok tovaru, ľudia dostávali nízke mzdy a navyše tu bola vysoká militarizácia. „Polovica ľudí v Budapešti na uliciach chodila v uniforme.“ Prechod hraníc sprevádzali kontroly a bol veľký problém preniesť čokoľvek cez hranice.

Tábor dvoch totalít

Pomery v Československu však neboli veľmi odlišné od tých maďarských. Otecko Alexander sa živil ako obuvník a bol obvinený z čierneho obchodu. Súd ho z vykonštruovaného obvinenia oslobodil, vyhral, ale problémy pokračovali. Raz po záverečnej si na neho počkali dvaja muži v kožených kabátoch. Nasledujúce štyri mesiace o ňom nič nevedeli. Bol odvedený do tábora nútených prác (TNP) v Novákoch, ktorý počas vojny slúžil ako pracovný tábor pre židov, po vojne, medzi rokmi 1945 – 1948 ako internačný tábor pre karpatských Nemcov pred ich odsunom z územia Československa, a po roku 1948 ako TNP pre triednych nepriateľov. Až po štyroch mesiacoch dostala mamička Helena oznámenie o tom, kde sa Alexander nachádza a kedy ho môže navštíviť. Z týchto návštev povolených raz mesačne sa vždy vracala s plačom – pomery v tábore boli rovnaké ako počas vojny. Po necelom roku bol predvolaný do kancelárie a dostal papier o prepustení podpísaný povereníkom vnútra Danielom Okálim. Paradoxne, o päť mesiacov sedel v Novákoch aj Okáli. Tomáš sa až z archívnych záznamov z Novák dozvedel príčiny zadržania Alexandra: „Aj keď súd menovaného oslobodil, akčná trojka má za to, že rok pobytu v prevýchovnom tábore bude bývalému kapitalistovi na osoh.“ Akčnú trojku tvorili predstaviteľ Štátnej bezpečnosti, predstaviteľ KSČ a jeden predstaviteľ za mesto. TNP Nováky bol zbúraný v roku 1955. V súčasnosti stoja medzi obcami Koš a Laskár pamätníky pripomínajúce tri obdobia fungovania tábora – jeden je venovaný židovským obetiam, druhý karpatským Nemcom a na budove Obecného úradu v Koši je pamätná tabuľa venovaná politickým väzňom.

Univerzitné štúdium a pracovné začiatky

Po ukončení stredoškolského štúdia v roku 1959 bolo Tomášovým snom stať sa konštruktérom automobilov. Pred nástupom na fakultu v Brne musel absolvovať šesťtýždňový vojenský výcvik. „Opäť v takýchto drevených barakoch po gestapákoch sme boli ubytovaní, tam bola vojenská katedra.“ A to bol jeho prvý aj posledný výcvik, následne už odvedený nebol kvôli zdravotným problémom a operácii z detstva. Na univerzitu v Brne si spomína v pozitívnom svetle, pretože navzdory socialistickému zriadeniu, ktoré bránilo prenikaniu noviniek zo západu, škola prijímala technický pokrok z americkej sféry vplyvu. Jednou z týchto pokrokových vymožeností boli počítače. Tomáš sa v roku 1962 prihlásil ako pomocná technická sila a to mu umožnilo naučiť sa pracovať s počítačom. Časom sa dozvedel, že sa má v Nových Zámkoch stavať strojárska fabrika, ktorej investorom bol závod Blansko. Fabrika vyrábala vodné turbíny s vývozom do zahraničia (Brazília, Čile a pod.). Bola to pre neho veľká príležitosť, ale rozhodnutie uchádzať sa o túto prácu pre neho znamenalo zmeniť aj smerovanie svojho štúdia a musel prestúpiť v poslednom ročníku na univerzitu do Prahy, kde sa venoval obrábacím strojom. Zanedlho však prišli správy, že sa fabrika v Nových Zámkoch stavať nebude.

Na odporučenie technického námestníka vtedajšieho technického námestníka sa dostal do Elektrosvitu, kde zotrval štyri roky. V roku 1966 prišiel s nápadom zavádzania počítačov do fabriky a tento návrh mu odsúhlasil aj riaditeľ závodu. V tom istom roku našiel inzerát na vedeckú ašpirantúru z odvetvia ekonomiky. Keďže mal strojnícke vzdelanie, musel najprv absolvovať štúdium ekonomiky, ktoré absolvoval v rokoch 1965 – 1968. Neskôr nastúpil aj na ašpirantúru, ale z matematiky.

V časoch odmäku

Keď začiatkom roka 1968 vyšiel Dubčekov akčný program, pocítili to aj na pracovisku. „Nikdy predtým a nikdy potom taká eufória, taká súdržnosť medzi ľuďmi nebola, ako vtedy.“ Tomáš sa v Brne počas štúdia, kde vládla demokratickejšia atmosféra, stretol s časopisom pre uzavretú skupinu ZZZZ (Zvláštní zpravodajství ze zahraničí). Po tom, čo si tieto noviny vypýtal v Elektrosvite, bol takmer vyhlásený za nepriateľa režimu a od tej doby si ho predseda celozávodného výboru KSČ pozorne všímal. Verejná schôdza strany v Sokolovni počas pražskej jari sa niesla v uvoľnenejšej atmosfére a ľudia sa nebáli spýtať čokoľvek. Tomáš využil príležitosť a spýtal sa predsedu organizácie KSČ na jeho metódy kolektivizácie, pretože v Tvrdošovciach ju riadil práve on a násilím a neraz bitkou nútil sedliakov vstúpiť do JRD.

V márnici sú tvoji nepriatelia

Udalosti z augusta 1968 ho zastihli doma. Zobudil sa s manželkou Agnesou v noci na strašný hluk. V tom čase boli aj v Nových Zámkoch vojská Varšavskej zmluvy na cvičení. Všetky vojská už dávno odišli, len sovietske zotrvali. Až neskôr si uvedomili, že ich nechali na mieste pre prípad potreby. Tomáš videl na ulici celý rad tankov, ale v tme ich nevedel rozoznať. Myslel si, že aj Sovieti odchádzajú. Zaspával však s otázkou, prečo idú na západ z mesta a nie na východ. O siedmej už vedeli, že sú obsadení. Ľudia sa zorganizovali a išli s vlajkami na námestie za maďarskými vojakmi. „Oni si mysleli, že idú rozbiť imperializmus.“ Tomáš videl maďarského vojaka v chabom vojenskom oblečení, spod ktorého mu vytŕčali montérky, ako mieri na nemocnicu, na márnicu. „Tam sú tvoji nepriatelia.“ Politika v Československu bola znormalizovaná na ďalších 20 rokov.

V rokoch normalizácie

Krátko pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy opustil Tomáš Elektrosvit a od 1. júla 1968 pracoval ako vedúci práve vznikajúceho pracoviska Výskumného ústavu zváračského Bratislava v Nových Zámkoch. V rokoch 1969 a 1970 pôsobil ako vedúci pobočky Výskumného ústavu kovopriemyslu Prešov v Nových Zámkoch. Od januára 1971 sa pracovisko v Nových Zámkoch osamostatnilo a vznikol Výskumný ústav náradia VUNAR . Na tomto pracovisku ostal na pozícii riaditeľa až do septembra 1989. V tom čase zorganizovali voľby riaditeľov, za ktorých hlasovali zamestnanci. „Vtedajšia strana a vláda si vymysleli, že treba demokratizovať hospodárstvo,“ vysvetľuje pamätník. V atmosfére nádeje na zmenu ľudia volili kohokoľvek, len nie tých, ktorí tieto pozície zastávali počas rokov normalizácie. Toto sa stalo osudným aj pre Tomáša, vo voľbách neuspel.

Nádej a skepsa

Pád berlínskeho múru a udalosti 17. novembra zažil na kúpeľnej liečbe v Piešťanoch, kde zachytil správy: „Nezodpovedné živly sa vrhli na berlínsky múr.“ Rozpad Československa, ktorý nasledoval v krátkom období po prevrate, vnímal veľmi negatívne. „Ja tým dvom bláznom nikdy neodpustím, že mi ukradli Prahu. Mečiarovi a jeho proťajšku, Klausovi.“ Rovnako deziluzívne vníma aj dianie na súčasnej slovenskej politickej scéne, najmä strany pravicového extrémizmu v parlamente. „Ja sa nebojím poslancov tohto typu v našom parlamente Ja sa nebojím Kotlebovcov,  ja sa bojím tých ľudí, ktorí ich tam zvolili.“ Nesúhlasí pritom s tvrdením, že Slováci sú geneticky antisemiti. Antisemitmi sa stávajú kultúrnym kódom, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu. Pritom implicitne poukazuje na rímskokatolícku cirkev a jej neochotu priznať si, že jeden ich článok, prezident slovenského štátu Jozef Tiso, zblúdil. „Toto nepriznal ani súčasný pápež, naďalej pokračuje jeho proces blahorečenia.“