Eva Landlová

* 1931

  • „Ja som mala ísť, na Obchodnej to bolo, taká kancelária, kde bola nejaká úradníčka, ktorá mi mala dať nejaké bumašky na cestu, lebo mňa vyhodil a hneď ma určili na- viete čo je Huko? To vy ste mladí, neviete. – „Hute v Košiciach.“ – Hutný kombinát Košice, teraz to je U.S. Steel alebo jak. No a tam ma akože určili a ja som mala ísť. No a keď som tam vošla, tak tá pani za stolom: ,Sadnite si.‘ A potom povedala: ,Zavri dvere.‘ Ja som mala, tykala mi a ona bola tak ako môj otec asi v jeho veku: ,Zavri dvere.‘ Ja som si myslela čo ide toto. Ja som ju samozrejme nepoznala a ona sa ma opýtala: ,Kde je Jožo?‘ a ja hovorím: Aký Jožo? Vždycky bol Jožko a čo. Ona: ,Otec.‘ A to bola Iboja Steinerová tam zamestnaná a ona mi porozprávala jak keď boli malý štyri-päť ročný, že chodili na do Oravíc kosiť jej rodičia Steinerový a môjho otca rodičia a proste, že ich zavreli, že tam bol v Oraviciach taký kríž a ohrádka a aby oni niekde neutiekli, tak ich tam zavreli a oni kosili a keď pokosili, išli naspať do Tvrdošína. A ona takto roztrhala pred mojimi očami tu moju –„Umiestenku.“ – Proste, že ja mám ísť na HUKO. To mi povedala, že som určená na vysokozdvižný vozík robiť a čo no a ona to roztrhala a ja som ostala – a povedala: ,Kde si vyberieš všetko ti zariadim, lebo ja som tvojmu otcovi veľa dlžná.‘ Ona- oni, to som ja ani nevedela čo otec komu pomohol tým židom, no a ona samozrejme židovka Iboja Steinerová.“

  • „V 50-tych rokoch otca zavreli. To bolo procesy, ktoré boli vymyslené. A vlastne prišiel k nám na obed v 50-tom roku alebo koniec štyridsať- v 50-tom, jeden vojak, čo bol s otcom narukovaný a ešte s dvomi chlapmi a pýtal sa môjho otca, že či nevie cestu za hranice ako sa dá prejsť. A môj otec hovorí, a to tak bežne pri rozprave, a môj otec hovorí: ,To to nemám tušenia, odkiaľ by som to vedel. Ja mám tri dcéry krasokorčuliarky a ja ani vo sne nemyslím na to, že by som ušiel.‘ – lebo vtedy sa zrejme utekalo cez hranice. A oni odišli a na druhý deň prišli pre otca, zobrali ho a ešte otec hovoril: ,Neboj sa Katka, ja za chvíľu sa vrátim.‘ No a nevrátil sa. – „Viete, čo bol dôvod toho, že ho zadržali? – Áno. Jeden z tých troch, teda nie ten kamarát čo chodil do krčmy s otcom, ale jeden z tých troch bol konfident a ten- jeho sa pýtali, kde obedovali a on povedal: ,U Dulkov.‘ No tak hneď prišli pre otca, a pýtali sa, ja som aj na procese bola, to lebo oni boli z takí moraváci a proces bol vo Vsetíne, tak som s mamou išla-, kedy boli tie procesy? – „To bolo začiatkom 50-tych rokov.“ – No tak to ho zavreli, ale, no šak aj proces bol niekedy v novembri alebo ja už neviem kedy, a otec hovoril: ,Ale čo, čo robíte so mnou.‘, šak bol právnik nakoniec, ,Veď ja som mu nepovedal nič. Veď to on vám musel, ten ktorý to povedal, kde obedovali, že ja som nemal tušenia, kade je cesta za hranice.‘ A na to ten oný povedal: ,Jo ale jste znalý p- jak- vy jste znalý práva, tak jste měli ho udat.‘ A môj otec, ja som tam bola, a môj otec povedal: ,no ja som nikdy nebol udavač ani nebudem.‘ A vôbec proste ho nenapadlo, že by mal ísť niekde povedať, že sa ho nejaký kamoš pýtal, kade sa dá prejsť cez hranice. Čiže, no a normálna taxa bola za to dva roky, ale jak práva znalý dostal štyri. Ale potom ho pustili za tri a asi štyri mesiace nejak prišiel skôr ako za štyri roky. No a mňa vyhodili z vysokej školy.“

  • „Môj ocko ten bol na šport. Toho zaujímal šport aj bol v- ešte vtedy to bol neviem, či to bol už Slovan, ale asi áno, 1940 alebo kedy, aj bol v takom výbore a my nás- my sme boli tri sestry. Tri sestry Dulkové a otec nás dal hneď ako začalo na v Bratislave krasokorčuliarske krasokorčuliarsky šport, rob- to meno si pamätám, to sa volal kapitán Šturm a on viedol celé Slov- on učil nás. –„Čiže to bol taký tréner.“ – Ako tréner. Dokonca ja som vtedy mala ja neviem pätnásť a so mnou robil akrobaciu a potom to naučil môjho muža a robila som akrobaciu s ním. My sme sa vlastne s manželom spoznali v tomto klube, lebo môj otec ten trval na tom, že musíme robiť šport. A všetky tri sestry jak sme boli, ešte mala som staršiu sestru Ľudmilu, ja a Hanka, a sme všetky tri chodili pravidelne na tréningy na tomto dokonca prvé vtedy ešte nebolo zakrytá hala, vôbec hala nebola, začali sme šifbek to- Viete čo je šifbek? No tak sa volalo Medická záhrada a tam bol urobený v zime lad nastriekali, zmrzlo, a tam nás učil vtedy sa ešte robila ako povinná jazda a tak nás učil tie osmičky a zvraty a protizvraty a proste veľmi dobrý človek to bol a veľmi sa staral a bolo nás veľa. A z mužov prišiel, ja som už skôr začala, môj manžel prišiel až asi za dva tri roky po mne, to som si ho ešte nevšímala a proste sme sa tam od mala, on mal šestnásť a ja som mala štrnásť alebo koľko, no proste sme tam sa spoznali s manželom no a tam vtedy potom bolo málo chlapov, ale bol inžinier Emil Skákala on bol riaditeľ potom takýchto športových podnikov aj zimného, sa postavil potom zimný štadión, ešte nebol zakrytý, tak sme už samozrejme trénovali na zimnom štadióne. To bolo v štyridsiatom šiestom, štyridsiatom siedmom, no všetko zobral do ruky ten inžinier Skákala on bol proste zanietený. Lenže potom prišiel Divín, chudobný chlapec. Keby bol dneska Divín, tak nikdy nebude majster sveta. Keby bol dneska Nepela, nikdy nebude majster sveta, lebo dneska sa všetko platí – plocha sa platí, tréner sa platí, my sme mali všetko zadarmo, len asi desať korún ročná známka do klubu, boli sme členovia klubu, a bola to veľmi taká ľudsky športovo naladení všetci sme mali jeden cieľ a bolo to veľmi fajn.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 29.06.2022

    (audio)
    délka: 01:36:34
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Musela som sa rozhodnúť: buď krasokorčuliarstvo alebo herectvo

Eva Landlová počas natáčania
Eva Landlová počas natáčania
zdroj: Dominik Janovský

Eva Landlová sa narodila 23. decembra 1931 v Bratislave ako prostredné dieťa Kataríne a Jozefovi Dulkovým. Spolu so sestrami Ľudmilou a Hankou sa od útleho detstva venovala krasokorčuľovaniu. Športové nadanie sestier Dulkových si všimol zakladateľ krasokorčuliarskeho oddielu Športový klub Bratislava Jozef Šturm, ktorý im poskytol členstvo v klube. Pod jeho vedením sa Eva v roku 1948 stala majsterkou Slovenska v krasokorčuľovaní. V klube sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom Františkom Landlom, s ktorým neskôr účinkovala v Ľadovej revue. Po tom, ako Eva absolvovala štyri roky štúdia na konzervatóriu, prihlásila sa na štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Napriek tomu, že úspešne absolvovala prijímacie pohovory, štúdium musela v roku 1950 zanechať. Dôvodom jej odchodu zo školy bol politicky vykonštruovaný proces, po ktorom jej otca zatvorili na štyri roky do väzenia. Rodine Dulkových následne znárodnili rodinnú vilu na Tehelnom poli a Eva dostala umiestenku do hutného kombinátu v Košiciach. Od osudu pracovníčky na vysokozdvižnom vozíku ju napokon zachránila šťastná náhoda, vďaka ktorej sa Eva mohla začať venovať hereckej profesii. Od roku 1952 pôsobila na doskách bratislavského divadla Nová scéna, kde počas svojej kariéry stvárnila množstvo postáv. Dva mesiace pred Nežnou revolúciou odišla do dôchodku a začala sa naplno venovať dabingu. V súčasnosti sa príležitostne objavuje v slovenských seriáloch, kde hrá epizódne postavy.