Jolana Kucíková

„Keď sa raz ráno zobudili so sestrou – a mamičky nebolo. A potom keď sme plakali, tak nám neviem kto už povedal, že maminka musela odísť – a že však sa vráti. Tak sme sa trochu ukľudnili. To si neviete predstaviť – tie duše detské ... Vyľakané jak vtáčikovia sme len sedeli celý deň na bobku v kuchyni a sme vyčakávali, kedy príde maminka.“

„Voľakde v humne mala jamu vykopanú jamu, bolo to trošku upravené, aby v nej mohla sedieť. Pokiaľ vojna neskončila. Potajomky sme zvykli chodiť okolo a len tak a sme si spievali – aby nás počula – a rozprávali sme. ‚Nerozprávali ste sa s ňou priamo, ale chceli ste, aby vás počula?ʻ ‚Áno. Chudera tam plakávala, keď nás počula. A keby nás nebola počula, tak by sa bola bála o nás – že čo je s nami. Lebo my sme nechceli chodiť tade so sestrou – že však maminka aj tak nevie, lebo ju nepočujeme. Ale nám potom jedna taká dobrá priateľka maminina povedala, že ona nás musí počuť, lebo že sa bojí o nás, lebo že však vidíme, ako je zle na svete – to nám potom všetko vysvetlila, takže sme tam chodili a spievali. A všelijaké básničky sme hľadali v starých časopisoch, čo by tam bola zmienka o maminke – a to sme jej čítavali. Tak sme tam nejako chodili, akože sa učíme – a to sme jej čítavali. Aby sa potešila.ʻ"