Mikuláš Huba

* 1954

  • „Kľúčové bolo, že sa pod to (pod záchranu starých bratislavských cintorínov – pozn. ed.) popísal aj Vlado Mináč, vtedy nespochybniteľná autorita aj v komunistických kruhoch a predseda Matice Slovenskej. Toho presvedčil Vlado Bednár, náš kamarát a súputník, ktorý s ním veľmi dobre vychádzal. Za povstania boli s Mináčovým otcom spolubojovníci, ale tých dôvodov bolo viac. Mináč sa hlboko zamyslel a po fľaši vodky to podpísal. A to bolo úplne kľúčové, lebo keď všetci tí ďalší súdruhovia a pokakaní umelci zistili, že to aj Mináč podpísal, tak boli ochotní to podpísať aj oni, ale výborné bolo, že hovorili: ,A kde sa ten Vladko Mináč podpísal?´ ,Tu na tento hárok, ale až celkom na spodku, tu máte nový hárok.´ A oni, že: ,Nie, my by sme sa len tuto pod Vladka...´ Takže tam natesnili, takými milimetrovými písmenami, asi štyria národní umelci na úplne spodný okraj toho papiera svoj podpis.“

  • „Prifarili sme sa k Slovenskému zväzu ochrancov krajiny, ktorý mal už vtedy také rozšírené stanovy, že mu nešlo len o ochranu prírody, ale aj o krajinu, a my sme tie chalupy vždy chápali ako súčasť krajiny, aj sme vyberali také, ktoré mali to okolie ešte zachované, tak sme vytvorili Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia a od tej chvíle sme mohli začať oficiálne rokovať s úradmi. Takže sme začali vytvárať takú tieňovú štruktúru. Začali sme si vystavovať rôzne preukazy, dobrozdania a nejaké osvedčenia, aby nás brali vážne. Hoci sme mnohí v žiadnej organizácii predtým neboli celkom programovo, tak sme si vytvorili takúto tieňovú. O tri roky neskôr, v roku 1981, z toho vznikla ochranárska [Základná, pozn. ed.] organizácia číslo šesť, ktorá sa neskôr stala veľkou legendou a bola hybnou silou pri vzniku Bratislavy/nahlas."

  • „Dozvedeli sme sa v roku 1981, že sa majú zlikvidovať štyri historické bratislavské cintoríny, na ktorých sa už vtedy nepochovávalo, ale boli to úžasné oázy zelene, krásnych náhrobkov a takej tej autentickej atmosféry. Najväčší bol Ondrejský cintorín, ktorý bol katolícky. Potom evanjelický pri Kozej bráne, ešte jeden malý krásny katolícky na podhradí - Mikulášsky, a vedľa neho menší židovský ortodoxný cintorín. Tieto 4 boli vytipované. Tie motívy vtedajšieho vedenia Bratislavy mohli byť rôzne, jeden taký zrozumiteľný bol, že tam boli pochovaní prevažne Nemci a Maďari, keďže obyvateľstvo Bratislavy bolo do prvej svetovej vojny prevažne nemecké a maďarské. A pri návšteve tých cintorínov bolo hneď jasné, že tá Bratislava voľakedy nebola slovenská. Druhý dôvod bol ideologický, že tam boli pochovaní v prvom rade bohatí ľudia, lebo tí chudobní by si tie náhrobky nemohli dovoliť. A ďalší dôvod, na ktorý sme vtedy ani nemysleli, ale možno bol najdôležitejší, že tí ľudia, ktorí na to mali dosah, by mali možnosť si rozkradnúť tie vzácne mramorové náhrobky, nechať ich narezať na menšie, použiteľné na nové hroby a na tom zarobiť obrovské peniaze. Ale na to sme my, naivky, ani nemysleli, hoci toto možno bol ten najväčší dôvod, prečo toto celé vzniklo.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 22.01.2019

    (audio)
    délka: 02:16:16
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 26.01.2019

    (audio)
    délka: 01:32:30
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Disident a pionier ekologického hnutia na Slovensku

Mikuláš Huba sa narodil 24. marca 1953 v Bratislave. Vyštudoval geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Od roku 1969, najprv po boku svojho otca, ktorý bol vedúcim Fytopatologického ústavu SAV, skupoval a reštauroval drevenice v odľahlých a opustených oblastiach Slovenska. Neskôr sa k nemu pridali kamaráti a známi, takto vznikli oblasti ako Podšíp, Brízgalky, Vlkolínec a mnohé ďalšie. Vyprofilovali sa ako centrá nezávislého myslenia v normalizácii a útočisko v nich našli aj významní disidenti. V 70. rokoch sa pridali k oficiálnemu Zväzu ochrancov prírody a krajiny, popri ktorom na čele s Mikulášom Hubom vznikla legendárna ochranárska Základná organizácia číslo šesť (ZO 6). Z jej aktivít neskôr vznikla publikácia Bratislava/nahlas. Huba oponoval proti celej rade projektov socialistického režimu, napríklad výstavbe vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, zbúraniu historických cintorínov v centre Bratislavy, inicioval vznik národného parku Podunajsko. V mnohých prípadoch mal úspech a dosiahol zmenu. Po Nežnej revolúcii bol dva roky poslancom Slovenskej národnej rady a predsedom výboru pre životné prostredie a ochranu krajiny. Podarilo sa mu zakotviť do ústavy nového štátu formulku, že jeho hospodárstvo bude trhové, ale ekologicky a sociálne orientované.