Pavel Drechsler

* 1935  

  • „Mamka išla na mestský úrad a povedala: „Chcem aby ste mi vrátili náš nábytok, ktorý ste predali.“ Povedali, že „nevieme kto to kúpil, ale vieme do akej dediny to išlo.“ Mamka zobrala jeden vozík s koňmi a išli sme na nejaké miesto niekoľko kilometrov okolo Hlohovca. Čakali sme pokiaľ bola tma. Bola to malá dedina. Cesta a domy naľavo a napravo. Mamka išla okolo domov a cez oblok videla náš nábytok. Išla tam: „To je moje!“ bolo to asi v štyroch domoch, kde videla náš nábytok. V každom povedali: „To je vaše, zoberte si!“ „Koľko ste platili?“ „Ja som to používal, ja nechcem!“ Tí sedliaci mali normálny rozum a vrátili nám všetko. Moja mamka prišla do Izraela, všetok nábytok priniesla sem.“

  • „V Hlohovci boli sionisti z Hashomer Hatzair. Bol som tam aj s bratom. Boli tam všelijaké zaujímavé veci. Učili sme sa hebrejsky písať, čítať a rozprávať. Môj brat prišiel do Izraela v 1948, ja v 1949, moja mamka v 1950.“ - „A vedeli ste, že Hashomer Hatzair počas vojny pomáhal ako sionistické hnutie Židom pri úteku alebo emigrácii do, vtedy ešte, Palestíny?“ - „Keď som prišiel, všetko bolo legálne.“ - „Vedeli ste čo všetko robili počas vojny? Ako pomáhali aj po vojne, keď si sa aj ty stal členom Hashomer Hatzair?“ - „Viem, dávali falšované papiere. Z Budapešti nás zobrali do jednej židovskej nemocnice. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Zobrali nás tam pred getom. Bývali sme tam na schodoch, spali sme na nich. Mali sme tam tri-štyri miesta. Boli sme tam asi dva týždne. Potom prišli Maďari - gardisti a zobrali nás do geta. A keď sme vyšli von, počuli sme, že strieľajú. Sionisti z Hashomer Hatzair vyšli na strechu a odtiaľ strieľali - dve-tri strely a potom skončili. Boli aj takí.“

  • „Môjho otca zobrali. Prišiel nejaký jeho kamarát – kresťan. Povedal mu: „Nebuď doma, lebo dnes v noci ťa prídu zobrať.“ Tak mamka ho poslala do židovskej nemocnice v Nitre a my sme tam tiež išli bývať. A viac sa nevrátil do Hlohovca. Celú židovskú nemocnicu v Nitre zobrali aj s doktormi aj kresťanmi, ktorí tam pracovali. Zobrali ich do Auschwitzu. Nemci povedali, že tam je nejaká zvláštna židovská choroba a že všetkých treba zobrať. Môjho otca zobrali tiež a viac sme ho nevideli. Môj brat išiel pred tridsiatimi rokmi do Jad va-šem a povedal: „Môj otec by dnes mal byť deväťdesiatročný. Možno, že on žije!“ Tak mu ukázali, že v tom dni a s tým vlakom išli do Auschwitzu. A z Nitry do Auschwitzu to bolo asi 150 kilometrov, ale dva týždne trvalo pokiaľ tam vlak prišiel, lebo stáli. Nemci napísali, že keď vlak prišiel do Auschwitzu, tak z vagónu, kde bol môj otec a kde bolo 89 ľudí, traja vyšli von – všetci už boli mŕtvi. A tí traja, ktorí vyšli na nohách išli do krematória. Môj brat si myslel, že náš otec ešte žije.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Kiryat Haim, 20.09.2019

    (audio)
    délka: 52:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Kto to neprežil, to nemôže pochopiť

Pavel Drechsler sa narodil v Trnave 10. septembra 1935 ako druhé dieťa manželom Alexandrovi a Elene Drechslerovým. Jeho otec, pôvodom z Hlohovca, obchodoval so strižným tovarom; matka, pôvodom z Galanty, bola žena v domácnosti. Po deportácii otca zo židovskej nemocnice v Nitre spolu s mamou a bratom Jurajom emigrovali do Maďarska. Žili v Galante, odkiaľ sa dostali do Budapešti – tam boli premiestnení do geta. V budapeštianskom gete strávili deväť mesiacov až do marca/apríla 1945. Po oslobodení sa vrátili do Hlohovca. Tam sa zdržiavali v sionistickom hnutí Hashomer Hatzair, v ktorom sa Pavel učil čítať a rozprávať hebrejsky. Rodina postupne emigrovala do Izraela. V roku 1948 emigroval jeho brat, o rok neskôr štrnásťročný Pavel a následne ich mama Elena. Pavel trávil svoju mladosť v kibuci, neskôr pôsobil tri roky v izraelskej armáde, v ktorej dosiahol hodnosť štábny seržant. Počas života pracoval ako automechanik. Oženil sa ako dvadsaťštyri ročný. S manželkou Tamar majú troch synov a žijú v Kiryat Haim.