„Do školy sme boli zvolaní. Bolo tam 32 nás, najmladšia ja. Sedela som ja za mojím otcom. Esesák, boli dvaja – jeden vyvolával, druhý stál. A koho vyvolal, ten sa musel postaviť. A my sme boli na tej jednej listine posledným menom. A ja jak volal: 'Ondrej Hanko a dcéra Hedviga...' ale v tom vtrhlo 20 esesákov do tej školy, niečo veľké hlavné hlásili. Ale ja som otca držala za kabát súkenný, nepostavil sa. Ale nikto nevyzradil, že sme nevstali, si predstavte. A on si toho nevšimol, prehodil stranu a čítal ďalej. Tak on si vyvolal ale desiatich. A tých, ktorých vyvolal, museli všetci von na dvor zo školy, do vozov a do Bánoviec do koncentráku.“
1:44:55 – 1:46:15 – Hedviga bola s otcom v škole, kde sústreďovali tých, čo pomáhajú partizánom. Pred odvlečením ich zachránila šťastná náhoda.
„A keď sa to už tak blížilo, tak to hovorím, každý už mal prichystané, kde ujdúť. A keď už prichádzali úplne, to sa rozpustilo – kravy do poľa preč, pootvárali sa maštale a to národ už poutekal. Keď už prichodila úplne tá fronta, tak sme utiekli do Železného. Každý, kto mohol. Na koňoch, pobral čo mohol. Jedla trocha a tam sme utekali do takej doliny a také veľké skaly a pod tie skaly sme sa tak popichali. A guľky len tak frčali. No každý sa čudoval, že keď mňa už vtedy niekto nezastrelil, guľka ma netrafila, tak už nikoho nemusí. Lebo Mila, furt, naša sestra nebohá, furt plakala, bola hladná. Ja som jej nemala čo dať, tak som videla, že máme tam ešte čosi ako schované kdesi pod jednou skalou a Šebeni sváko starého Ondreja sváko sa báli tam ísť, tak som ja tam prešla. Tak som ten chleba odtiaľ zobrala, ale len-len že ma netrafila. To bolo jednoducho o život. Nikto nebol bezpečný.“
0:06:05 – 0:07:27 – Hedviga sa so sestrou a ostatnými dedinčanmi počas prechodu frontu skrývala pod skalou
„Moja mama tá im šijávala tie maskáče. Oni doniesli bal látky bielej. Šila vo dne v noci. Potom šila, keď oni boli v izbe, tak v komore to šila. To si nabrali, pobrali. No a v zime, keď bola zima, tak to mali poobliekané aj na čapiciach, aj na uniforme. No keď boli veru, ten jeden mal veľmi omrznuté nohy, tak my sme mu, otec mu veľmi pomáhal. Ošetroval. Prikladal všelijaké. On to vedel tak. Kvichtom vydezinfikoval a také byliny, také listy sú, ktoré na to sa prikladalo. Ani za mesiac hádam a už mohol ísť do boja. Pomáhal, kto si ctil život a slobodu, pomáhal každý, kto len čím mohol. Nemcov sa každý bál, to by aj do myšej diery by sa ľudia schovali. Bo to už vedel každý, že ide pohroma. Že za nimi zostáva len spúšť. Tých sa každý bál.“
0:28:03 – 0:29:45 – Hedvigini rodičia pomáhali partizánom - mama šila maskáče, otec im ošetroval rany
Hedviga Bôriková, rod. Hanková, sa narodila 8. februára 1934 v Závade pod Čiernym vrchom. Otec Ondrej Hanko a mama Anna boli maloroľníci. Hankovci mali sedem dcér, Hedviga bola druhá najstaršia. Rodičia sa zapájali do protifašistického odboja. Otec pomáhal partizánom v horách, mama šila biele maskáče pre partizánov. Hedviga nosila správy a schovávala ich pod skaly. Istý čas v ich dome sídlil partizánsky štáb. V jeseni 1944 schovávali v podkroví skupinu Židov. Museli odísť a neskôr zahynuli počas razie pri Kšinnej. V dedine a v okolí pôsobili aj gardisti, ktorí odviedli Hedviginho otca na výsluch do Bánoviec nad Bebravou. Koncom januára boli zhromaždení v škole pochytaní partizáni a ich pomáhači z radov civilov, medzi nimi aj Hedviga a jej otec. Pred odvlečením do lágra ich zachránila šťastná náhoda. Na jar opäť skrývali Židov, tentoraz v bunkri pri dome. S príchodom frontu museli utekať do hôr a skrývať sa pod skalami. Hankovci mali na dvore množstvo mŕtvych vojakov a partizánov, ktorých neskôr vynášali na rebríkoch na cintorín. Hedviga padlým vyberala z náprsných vreciek legitimácie, aby sa krvou nezničili a neskôr ich mohli identifikovať. Po vojne si Hedviga dokončila školu a odišla do Bratislavy, kde pracovala v Červenom kríži a vo vojenskej nemocnici, kde sa starala o vojnových veteránov. Neskôr pracovala v Danubiuske pri výrobe nití. Keď sa vrátila do Závady, mama jej tajila ľúbostné listy od priateľa a ju nasilu vydala za iného. Čoskoro sa však rozviedla. V Závade zažila združstevňovanie. Neskôr odišla žiť do Trenčianskych Teplíc, mala tri deti a vychovala aj vnučku. Pracovala v kúpeľoch a v učiteľskom ústave, politicky nebola činná. Hedviga zomrela v septembri 2022.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
