Igor Bielik

* 1944  

  • „Ešte na Slovenskej sedel vedľa mňa chlapec, kamarátili sme sa vždy ako s každým, ja som bol so všetkými zadobre, a bola to taká aula, kde sme mali hodiny chémie. Počas výkladu učiteľa chémie mi tento chlapec naraz hovorí: ‚Ty židovský pes.‘ Hovoril potichu. Nevenoval som tomu pozornosť. O chvíľu hlasnejšie: ‚Ty židovský pes.‘ Tiež som nereagoval. Potom začal už viacmenej vykrikovať, aby to počulo celé okolie. Hodina sa skončila, cez prestávky sa chodievalo na dvor. Vy si neviete predstaviť, ako ho moji spolužiaci zrúbali. Do krvi ho zbili. Lepšie zadosťučinenie som nemohol dostať. Tí ho zbili do krvi. Ten sa v ten deň už nevrátil do školy, hneď išiel domov. Nič z toho nebolo, bolo velice ticho. Veď jeho rodičia sa určite nemohli sťažovať, lebo vtedy to bolo dosť nepríjemné. Ale takto sa zachovali moji priatelia z triedy. Tak hovorím, toto bol môj jediný zážitok, nechcem povedať protižidovský, ale antisemitský. Ale keď sme z Viedne leteli do Austrálie, k tomu sa neskôr dostaneme, my sme boli skoro rok v Austrálii, naraz idem do lietadla, prechádzam cez uličku a na mojej ľavej strane vidím koho? Tohoto spolužiaka, ktorý na mňa vykrikoval Ty židovský pes. Zastavil som sa pri ňom. Nikdy v živote som nebol nepriateľský alebo pomstychtivý. Ale vtedy to zo mňa vyšlo. On tam sedel s manželkou a s malým deckom a ja som sa zastavil a pred všetkými, volal sa Ivan: ‚Ivan, a Ty sa nehanbíš so židovským psom utekať z Československa do Austrálie?‘ Ale pred všetkými. A v tomto lietadle bolo veľa veľa Židov, ktorí tiež odchádzali z Československa do Austrálie. Takže toto tiež bolo možno jediný krát v mojom živote, že som to dal takýmto spôsobom najavo, ale spadlo to vtedy zo mňa. Niežeby som sa s tým potom trápil ešte v Československu, ale vtedy to do mňa vošlo. Takže to bolo dobré zadosťučinenie. Ten chlapec nevedel čo robí, schovával sa pod sedadlo. Ale patrilo mu to, tak povieme.“

  • „Druhýkrát, keď sme sa stretli, to bolo v 71., koncom 71. Izraelské národné mužstvo išlo hrať do Japonska a týždeň pred odchodom sme boli na sústredení v Rumunsku. A ona prišla druhýkrát do Rumunska a bývala celý týždeň počas sústredenia s nami. Okrem iného bolo celé mužstvo pozvané na izraelské veľvyslanectvo. Izraelský veľvyslanec bol veľmi dobrý kamarát môjho strýka z Nahariye. Vedel o tomto, o čo sa jedná. Zobral si nás na balkón, kde neboli odpočúvacie zariadenia, aby sa náhodou nediskreditoval, a tam nám povedal do očí: ‚Nemáte nádej.‘ Ani jeden z nás to ešte neprijal. Ale pri rozlúčke, keď sme sa lúčili, tak myslím, že sme to obidvaja už cítili, že niečo sa blíži ku koncu. To bolo v 71. roku. Dopisovali sme si, ja som bol medzitým pól roka na vojne, všetko ďalej, dopisy, listy, ale nič sa nedialo. Ona mi nemohla priamo napísať čo sa s ňou robilo.“

  • „Rodičia, ako som povedal, išli na túto chatu na Inovci. Tam ale nikoho nenašli, tak sa museli vrátiť späť. V dedine Žitná, ktorá je pri Kôrovci, mali starých známych. Ubytovali sa u nich. Nebolo to ľahké, najprv to bola rodina Jamriškova, u tejto rodiny boli asi dva mesiace. Odtiaľ museli odísť, lebo pán Jamriška bol partizán a začali ho Nemci so slovenskými gardistami hľadať. Prepáčte, tá prvá rodina sa volala Hrebíčkova, odkiaľ museli rodičia odísť. Odišli k ďalšej rodine, ktorú navrhla a pomohla nájsť pani Hrebíčková, rodina Jamriškova. Otec už tiež musel odísť a pridal sa k partizánom, ktorí boli v horách nad Žitnou, nad Uhrovcom. U partizánov bol vlastne až do konca vojny, a mama so mnou a s malým Ivanom, ktorý bol odo mňa o šesť rokov starší, ostala u tejto rodiny Jamriškových. Nebolo to ľahké: Jamriškovi mali šesť detí, pridať k tomu ešte nás dvoch a mamu. To bola rodina, ktorá bývala v dvojizbovej chalupe. No ale takíto boli ľudia na Slovensku, chcem povedať, že boli dobrí ľudia na Slovensku, to neboli len fašisti a gardisti. Ľudia, ktorí pomohli a vlastne riskovali život svoj a svojich detí.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Cez Zoom, pamatnik sa nachadzal v Izraeli, 30.11.2020

    (audio)
    délka: 03:11:54
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Aký to bol neľudský režim a čo bol schopný robiť ľuďom, som pochopil až v emigrácii

Dobová fotografia 1962
Dobová fotografia 1962
zdroj: Archív pamätníka

Igor Bielik sa narodil 19. júna 1944 ako prvý syn do židovskej rodiny v Trenčíne. Po potlačení SNP sa rodina skrývala dva mesiace u známych v Žitnej. Otec sa pridal k partizánom a mamu s Igorom prichýlila rodina Jamriškových, kde sa dočkali oslobodenia. V Trenčíne žili do roku 1956, kedy sa presťahovali do Bratislavy. Od 14 rokov hral hádzanú a v roku 1966 sa stal československým reprezentantom. V obave o zopakovanie sa krvavého potlačenia revolúcie v Maďarsku v roku 1956 sa matka po vstupe spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 21. augusta 1968 okamžite rozhodla s rodinou emigrovať. Igor mal už dva roky vážnu známosť a veľkú lásku – Slávu Kopalovú, ktorá sa k nim bez váhania pridala. Vo Viedni sa rozhodli odísť do Austrálie, kde mali bohatého príbuzného. Tu sa Igor a Sláva zosobášili. Jej rodičia sa ale s jej emigráciou nevedeli zmieriť. V Austrálii Igorovi chýbala hádzaná, preto prijal ponuku izraelského klubu a v máji 1969 odišli do Izraela, kde mali aj príbuzných. Sláva absolvovala polročný kurz hebréjčiny a cítila sa tam ako doma, ale rodičia jej naďalej vypisovali smutné listy. Preto sa rozhodla ich napriek varovaniu Igorovej rodiny navštíviť na Vianoce 1969. Avšak situácia sa medzičasom opäť zhoršila a československé úrady nepovolili Sláve za manželom vycestovať. Dvakrát sa stretli v Rumunsku v roku 1970 a 1971, kedy dúfali, že sa odtiaľ Sláve podarí ilegálne odísť na Západ, ale nemali šťastie. Ani počas ďalších rokov sa Sláva z Československa nemohla dostať. Manželia sa časom rozviedli a založili si rodiny. Igor sa stal v Izraeli trénerom reprezentačného tímu, dodnes najúspešnejším v krajine. So Slávou sa opäť stretli až v roku 1990 a odvtedy sú priatelia. K Slovensku sa mu viažu tie najkrajšie spomienky a dodnes ho pravidelne navštevuje.