Zuzana Bartošová

* 1946  

  • „Vladimír Mečiar vyhral voľby a hneď v prvom vystúpení vo verejnoprávnej televízii ma osobne odvolal z funkcie. V televízii povedal, že sme sa rozlúčili s pani Bartošovou ako riaditeľkou SNG. Ja som o tom ani nevedela. Môj muž bol práve zaviezť našu dcéru k známym do Tatier a telefonoval mi do Liptovského Mikuláša: ‚Zuzana, vieš o tom, že ta práve odvolali? Práve to Mečiar povedal v televízii.‘ A ja som si ešte stále neuvedomovala tú hrôzu, a tak som hneď po návrate zvolala tlačovú besedu, kde som protestovala, ako keby sme žili v slobodnom svete. Na čo ma zavolali na koberec na ministerstvo kultúry, kde bol minister Slobodník a jeho námestník Mjartan, a bol to krížový výsluch. A ukázalo sa, že najväčším problémom, ktorý ich ťaží, je Dom československo-sovietskeho priateľstva, ktorý SNG získala počas môjho predchodcu ako priľahlú budovu. Táto budova z majetku ministerstva kultúry bola prisúdená SNG, ale Zväz československo–sovietskeho priateľstva sa odtiaľ nechcel vysťahovať. A tak sa SNG na čele s Ferom Guldanom s týmto Zväzom súdila. Jednou zo zápletiek súdneho sporu bolo, kam dať ich hodnotnú ruskú knižnicu. A sama som bola prosiť, aby vzali túto zbierku do mestskej knižnice. Ukázalo sa, že každý riaditeľ, ktorý sľúbil prijať túto knižnicu, sa následne zľakol a odvolal to, lebo ho vždy navštívil aj niekto z konzulátu Sovietskeho zväzu a vyhrážal sa mu. Oni mali tú knižnicu ako takú pozičnú zálohu. A až dodatočne som si uvedomila, po výsluchu na ministerstve kultúry, že pre nich to bol orientačný bod - že tam určite boli adresáre. Vtedy nebol internet, nanajvýš sa odpočúval telefón, a tie osobné stretnutia sa museli niekde realizovať, niekde si museli viesť evidované adresy. A v SNG sme už dostali povolenie od súdu všetkých deložovať – aj pracovníkov, aj knižnicu. Pracovníci za pancierovými dverami sa premenovali na Paneurópsku úniu, ale boli to stále tí istí ľudia. Asi preto bolo to odvolanie také okamžité, aby SNG s mojím podpisom nedeložovala tento neuralgický bod, ktorý celé desaťročia priatelia sovietskeho zriadenia poznali a používali."

  • „Do komunistickej strany ma lanáril pedagóg Tomáš Strauss, ktorý si ma vytipoval na škole. Mal dokonca asi aj pripravenú prihlášku, ale po invázii vojsk a ako sa dostal na čelo straníckej bunky Michalides, tak sa požiadavka na vstup do strany stala neaktuálna. Ja som sa aj potešila. Všetky ilúzie, ktoré človek mohol mat, sa po ˈ68. stratili. A tí ľudia, ktorí do strany nastúpili po roku 1968, boli najmä kariérne orientovaní, lebo už bolo jasné, že sa nedá komunizmus zmeniť zdola, zvnútra, kým to ‚veľký brat‘ nedovolí."

  • „Mali sme predstavu o tom, ako to má fungovať. Prenos informácií sme mali ešte od rodičov z prvej republiky a mali sme veľmi jasnú predstavu, kto by sa mal na akej pozícii ako chovať. Ale nepredpokladala som, že práve štát nebude dodržiavať pravidlá – že bude neplatičom alebo že bude diskriminovať ľudí – napríklad ako nerešpektovali, že ľudia získali svoje funkcie v riadnom konkurze na základe profesionálnych kritérií. Najhoršie je, že sa vás nikto nezastal, že sa na to všetci pozerali ľahostajne. Asi tam zasiahol strach. No nové štruktúry mi prišli také bezradné."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 15.05.2019

    (audio)
    délka: 02:00:41
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Za socializmu podporovala neoficiálnu umeleckú scénu, po revolúcii viedla Slovenskú národnú galériu

Zuzana Bartošová sa narodila 30. októbra 1946 v Bratislave do rodiny bankára a demokrata ako najmladšia z troch súrodencov. V rokoch 1964 – 1969 študovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas vysokej školy zažila vpád vojsk Varšavskej zmluvy a následný vplyv normalizovaného socialistického režimu v školstve aj v umení. Pracovala v Slovenskej národnej galérii ako kustódka zbierky sochárstva 20. storočia a súčasne sa aktívne zapájala do fungovania neoficiálnej umeleckej scény. Počas života sa dvakrát vydala, druhým manželom bol Ladislav Snopko, muž Nežnej revolúcie v Bratislave a ponovembrový minister kultúry. V roku 1990 sa v riadnom konkurze stala riaditeľkou Slovenskej národnej galérie na funkčné obdobie štyroch rokov. Po dvoch rokoch vo funkcii ju odvolal priamo Vladimír Mečiar počas televízneho prejavu. Odvtedy pracovala v školstve, na SAV a od roku 2005 vedie Nadáciu súčasného slovenského výtvarného umenia v Bratislave.