Ing. Karol Bartek

* 1926  

  • Prišiel som do Přelouča, tam, kde sa robili rádiá pre celé Československo. Mal tam službu desiatnik, červené výložky, nemecký revolver. ,Vojíne, kam jdeš?´ Ukázal som mu papier a hovorí: ,Tu pôjdeš autobusom takých pätnásť kilometrov. Kdyby sem byl na tvím míste, tak se touhle pistolí zastřelím.´ Ja som nevedel, prečo mi to rozprával. On už vedel, kam idem. Aj keď mal červené výložky ako službu. Posadil ma a sprievodcovi ešte povedal, aby ma vyložil, lebo ja som nevedel, kam mám ísť. Už bolo tak šero. Pamätám si, rizoto bolo. Do skladu, remeň som mal po Wehrmachte, druhí chlapci nohavice. A bolo nás štrnásť na izbe.

  • Tie procesy boli pre mňa zaujímavé tým, že moji predchodcovia na gymnáziu, Tunega, traja boli zaistení a odsúdení a milosť nedostali v Prahe. V Bratislave dostali doživotie a odvolali sa a v Prahe dostali trest smrti. To boli spolužiaci starší odo mňa. Prežíval som to, poznal som ich. Šlink mi prednášal marxizmus-leninizmus, takže som ho poznal fyzicky, priamo mi prednášal. A on bol medzi tými deviatimi, ktorí odvisli so Slánským. To v človeku zanechá... On neskúšal, skúšal asistent, ale on prednášal o marxizme-leninizme, VKSB sa volal ten predmet. A naraz je odsúdený na trest smrti.

  • Moja profesorka Nemcová odišla do Banskej Bystrice. Z Nemšovej päťsto vojakov išlo do povstania. František Karas bol aktívny partizán, bol aj ranený. A potom bol herec Národného divadla. V 1945 vo februári prišiel front. Keď som videl, že cez Trenčianske Teplice prichádza Červená armáda a Rumuni, báli sme sa, že nás Nemci zoberú, lebo od Púchova po Nové mesto, pravý breh Váhu bol nemecký. Aby som sa zachránil, aby ma nezobrali zákopy čistiť, kopať pre delá zákopy, tak som povedal mame, že idem do hôr. Zobral som si do vreca zemiaky, nejaký chleba, slaninu, čo som mal doma a navečer som ušiel do hôr na kopanice v Hornej Súči. Tam bol Lintner, člen partizánskej skupiny Stalinovej brigády – Karpaty. Veliteľ bol Ondruška. Lintner mal samozrejme zbraň a vysielačku a dirigoval ruské roty, ktoré stáli v Piešťanoch a leteli na Dubnicu, Púchov a Nemšovské kasárne. Bombardovali 2 krát. Ja som bol s Lintnerom v kontakte. Stretli ma Nemci: ,Hende hoch!´ Úmyselne som pri sebe nemal nič, iba kapesník. Keby našli u mňa zbraň, tak ma zastrelia priamo tam na kopanici.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ateliér Holubník -Bratislava, 23.10.2020

    (audio)
    délka: 02:13:31
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

“Čierny barón“ Karol Bartek dodnes netuší, prečo ho v päťdesiatom druhom poslali do pomocného technického práporu

Karol Bartek, z knihy Moja cesta životom
Karol Bartek, z knihy Moja cesta životom
zdroj: Archív pamätníka

Karol Bartek sa narodil 19. augusta 1926 v Nemšovej, ako štvrté dieťa z ôsmych. Otec sa volal Ján a matka Mária, rodená Patková. Ľudovú školu vychodil v Nemšovej, gymnázium začal študovať v roku 1938 v Šaštíne. Neskôr prešiel do Trenčína a maturoval v júni 1947 v Zlatých Moravciach. Doma hrával divadlo. Na gymnáziu bol predsedom Demokratickej strany mladých demokratov. Po maturite vyštudoval sociálnu prácu na Vysokej škole sociálnej v Brne (1947 – 1951). Po vysokej škole absolvoval ročný hygienický kurz a potom sa zamestnal na Štatistickom zdravotnom ústave v Bratislave. Zakrátko, v roku 1952, nastúpil na povinnú vojenskú službu, do 67. pomocného technického práporu do Zdechovíc. Tam si urobil zdravotný kurz. V roku 1954 sa vrátil pracovať na štatistický úrad. Narodili sa mu postupne štyri deti – Ján, Veronika, Elvíra a Karol. V apríli 1955 začal pracovať na Povereníctve obchodu, kde pracoval do roku 1965 ako odborný referent. O dva roky sa rodina presťahovala do bytu na Krížnej ulici. Medzi obdobím, keď zrušili povereníctva a vznikli ministerstvá, pôsobil dočasne na generálnom riaditeľstve v Slovchémii či na Pozemných stavbách ako podnikový sociológ. V roku 1968 začal pracovať na Ministerstve práce a sociálnych vecí ako vedúci odborný referent – špecialista v odbore ľudských zdrojov. Tu ostal až do dôchodku v roku 1986. V rokoch 1986 – 1988 pôsobil ako odborný asistent na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave na Národohospodárskej fakulte. O svojom živote napísal tri knihy (1990, 1993, 2006). V roku 2020 býval v Bratislave.