Sonja Babej-Doelle

* 1945  

  • „Priatelia, kolegovia, všetci sa od nás odvrátili. Nikto s nami nechcel mať nič spoločné, pretože sa báli, že oni budú tí ďalší, ktorí prídu na rad. Boli sme postihnutí aj v škole. Mali sme krásne vlasy. Mala som dlhé vlasy, takže som mohla nosiť konský chvost. Keď bola veľká prestávka, vždycky sme museli chodiť na školský dvor. To bola povinnosť, tam sa prechádzať. Odrazu vidím, bola tam jedna učiteľka – Nemka, prišla ku mne, v ruke mala nožnice a odstrihla mi konský chvost. Pretože to je kapitalistický buržoázny prežitok a ja nemám čo nosiť konský chvost. Odstrihla mi ho. Tie moje vlasy sa postavili ako jež. Ale namiesto toho, aby som išla domov plakať a motivovať mamu, aby sa išla do školy sťažovať, tak ako som bola, som išla na výuku. Keď som prišla domov, vošla som do dverí a nezabudnem na to, ako sa na mňa pozerala naša mama.“

  • „Bolo to 17. novembra 1959, okolo pol druhej až druhej. Zazvonilo na dvere. Bol to deň, kedy sme dostali štvrťročné vysvedčenie a ja som sa tešila, že zvoní, pretože z matematiky som mala asi trojku. Tak som bola rada, že môžem od toho vysvedčenia odbehnúť. Ale cez sklenené dvere som videla, že tam stoja dvaja páni, takí, ako sa popisujú v literatúre – eštebáci, tajná polícia. Klobúk, dlhé kabáty... Pýtali sa, či je doma doktor Dölle, ja som povedala, že nie. Myslela som si, aká som múdra, že oni teraz odídu. Neodišli. Pred vchodom do domu stálo aj ich auto. Tak vošli dnu, medzitým už prišla aj mama či otec. Domová prehliadka. Nepýtali sme sa prečo, čo a ako. Naši rodičia boli ešte z vojny, ako baránky, naučení neprotestovať. Ale hneď už vzali otca. On už od tej domovej prehliadky nebol doma. Že ho musia zobrať na vypočúvanie, ale že to je neškodná vec a hneď sa vráti. Medzitým nám prevrátili dom naruby. Vyhádzali skrine, zásuvky, v kuchyni, jednoducho tak, ako sa to popisuje v literatúre, urobili domovú prehliadku. Vzali otcov adresár, nejaké kľúče, už ani neviem, čo všetko vzali. Odišli a otca nebolo. Nevedeli sme, či príde večer domov, či príde zajtra ráno domov. Neprišiel. Neprišiel veľmi dlho a ani sme nevedeli, kde je. Zostali sme s mamou samé.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Praha, 10.08.2015

    (audio)
    délka: 02:00:06
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Naši rodičia prežili hrôzu

Sonja Babej Dölle
Sonja Babej Dölle
zdroj: internet

Pani Soňa Babej, rodená Dölle, sa narodila 30. septembra 1945 v Poprade. Dňa 6. februára 1948 sa v Levoči narodila jej sestra, pani Zuzana Kunstadt, rodená Dölle. Život oboch sestier bol do veľkej miery ovplyvnený dvoma tragédiami, ktoré postihli ich užšiu i širšiu rodinu. Prvou bol holokaust, ktorý v plnej miere zasiahol širšiu rodinu dievčat. Práve v období druhej svetovej vojny stratili Soňa a Zuzana starých rodičov z otcovej i maminej strany, ako aj viacerých ďalších príbuzných. Hoci ich rodičia o tejto strate pred dcérami nikdy otvorene nehovorili, dievčatá cítili, že v sebe ukrývajú veľkú bolesť. Napriek tomu sa zdalo, že detstvo oboch sestier sa nebude priveľmi líšiť od normálnych detských rokov ich rovesníkov. Ďalšia tragédia však zasiahla rodinu Dölleových 17. novembra 1959, keď príslušníci Štátnej bezpečnosti zatkli otca rodiny Ľudovíta Dölle. Ľudovít bol ako lekár-pediater obvinený z brania úplatkov a v súdnom procese odsúdený na dva roky odňatia slobody a ďalšie vedľajšie tresty. Celý proces nesie niektoré znaky vykonštruovaných súdnych procesov. Otcovo odsúdenie pocítili dievčatá aj mama najmä v odmeranom prístupe okolia, priateľov, známych a dokonca i rodiny. Po tom, ako sa Ľudovít Dölle vrátil z väzenia, sa rodina v nasledujúcich rokoch pokúsila vysťahovať sa z Československa do zahraničia. To sa im nakoniec podarilo až v období končiacej Pražskej jari. Ľudovít Dölle si po čase otvoril súkromnú prax v meste Leverkusen v Nemecku. Staršia dcéra Soňa sa s manželom, taktiež lekárom, usadili v meste Frankfurt nad Mohanom. Mladšia Zuzana spolu so svojim manželom emigrovali do Kanady. Všetci tak začali žiť nový život v krajinách, v ktorých štátna moc nevnímala vlastných občanov ako svojich nepriateľov. Nové prostredie im zároveň aspoň čiastočne umožňovalo vymaniť sa z tieňa tragédií, ktoré ich rodinu postihli v Československu.