Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

rotný v. v. Karol Steklý (* 1921)

• narodil sa 27. apríla 1921 v Trenčíne

• po vzniku Slovenského štátu si zmenil občianstvo z českého na slovenské

• október 1942 základná vojenská služba v Novom Meste nad Váhom, 10 mesiacov

• ako vojak Slovenskej armády bol odvelený na východný front, neskôr presunutý do Talianska, kde jeho jednotka robila zabezpečovacie a opevňovacie práce

• v auguste 1945 sa z Talianska vrátil na Slovensko

• po vojne pracoval v baniach na Mostecku, neskôr sa zamestnal v ZŤS v Dubnici nad Váhom

• pracoval aj v Sovietskom zväze na montážach, tlmočil talianskym delegáciám

• v rokoch 1994 - 2003 pracoval na replike lietadla M. R. Štefánika Caproni Ca 33

• Karol Steklý zomrel v decembri 2022 vo veku 101 rokov.

Karol Steklý sa narodil 27. apríla 1921 v Masarykových kasárňach v Trenčíne. Jeho otec, ktorý prišiel na Slovensko ako bývalý vojak Rakúsko-Uhorskej armády, pochádzal z českého Kolína. Počas prvej svetovej vojny ako vojak pôsobil v Taliansku. Tam sa pridal k Štefánikovým légiám, s ktorými prišiel na Slovensko a pomáhal vytlačiť Maďarov.

Po vojne ako vyučený kuchár a čašník prevádzkoval reštauráciu a jedáleň v trenčianskych Masarykových kasárňach. Tu sa zoznámil a oženil s Karolovou matkou Gizelou Švančarovou, dcérou učiteľa a organistu v Opatovej nad Váhom. Keď mal Karol štyri a jeho brat František dva roky, otec zbankrotoval a odišiel od rodiny hľadať si prácu do Nemecka. Z kasární musela odísť celá rodina. Presťahovali sa do Opatovej, do domu babky z matkinej strany. Tento rodinný dom postavený ešte v časoch Rakúsko-Uhorska sa stal domovom a pevným bodom v živote celej rodiny. Karol a František ako deti bývalého legionára dostávali malú podporu a chodili na ozdravné pobyty.

Karol vychodil meštianku v Trenčíne. Vyučil sa za zámočníka v dielni Antona Földváriho a v roku 1938 začal pracovať v ZŤS Dubnica. Po celé roky nemal Karol ani jeho rodina o otcovi takmer žiadne správy, až po skončení 2. svetovej vojny, keď sa vrátil z talianskeho frontu.

Prvé dotyky s vojnou

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 zasiahol aj do života mladého Karola Steklého. Mníchovská dohoda predznamenala ďalšie roky života celého slovenského národa. „Vtedy to bolo tak, že Česi a Židia musia zo Slovenska preč. Pri prvom odvode si na mňa nespomenuli, ale pri druhom mi už povedali, že buď si vybavím slovenské štátne občianstvo, alebo budeme musieť odísť aj s bratom do Protektorátu Čechy a Morava, lebo sme po otcovi mali české občianstvo. Matka mala slovenské. Keďže som sa tu narodil, aj som tu žil, požiadal som o slovenské občianstvo,“ spomína Karol.

V roku 1942 ho povolali na odvod a v októbri narukoval k ženijnému práporu v Novom Meste nad Váhom. Tu absolvoval 10-mesačný tvrdý výcvik v poddôstojníckej škole s pomocou nemeckých inštruktorov. „Veliteľom mojej roty bol istý Stanek. Keď sme pochodovali okolo jeho domu, museli sme spievať. Jeho manželka vždy vyšla von pred dom, kývala nám a zdravila. Taká sympatická pani. Mala však špatný osud. Stanek bol silne zameraný proti Nemcom. A keď vypuklo Povstanie, prišlo poňho gestapo. Keď si obliekal kožený kabát, v bočnom vrecku mal pištoľ a cez rukáv dvoch členov gestapa zastrelil a ušiel. Jeho manželka bola v tom čase v druhom stave. Ju potom mučili tu na Brezine a má tam aj hrob – Elena Staneková. Vždy, keď tam chodíme oslavovať, tak idem k jej hrobu, pretože si spomeniem, ako, chudera, zle skončila.“

Východný front

V auguste 1943, po desiatich mesiacoch výcviku, poslali mladého vojaka Karola v hodnosti slobodníka spolu s jeho jednotkou do Bieloruska, do okolia Minska, ktorý vtedy ešte patril Rusku. V tom čase už Nemci prestávali slovenským vojakom dôverovať. Karol nastúpil do Zaisťovacej divízie, ktorej úlohou bolo strážiť mosty, koľajnice a všetky dôležité štátne budovy pred partizánmi. Skupina slovenských vojakov zažila aj bombardovanie. Karol mal od začiatku na starosti zbrojný sklad. Pri požiari po bombardovaní sám musel vynášať muníciu von, aby celý sklad nevybuchol.

Pár týždňov pred ich príchodom na východný front ušiel so svojimi vojakmi k partizánom kapitán Nálepka [máj 1943, pozn. ed.]. „Poznali sme jazyk, vedeli sme sa s miestnymi obyvateľmi dobre dorozumieť. Bývali sme asi 10 km od mesta; v lese, kde boli bývalé ruské kasárne pri autostráde Minsk – Smolensk – Moskva. Blízko bol aj ohradený zajatecký tábor. My sme tým Rusom pomáhali, ako sme vedeli. Videli to aj nemeckí vojaci. Vedome sme pomáhali ruským zajatcom, nosili sme im cez plot chlieb. Nemeckým strážnikom sme dali cigarety a oni sa tvárili, že nič nevidia,“ spomína na toto obdobie Karol. V Rusku zažili aj bombardovanie malými lietadlami „kukuruznikmi“, ktoré pilotovali prevažne ženy.

Presun do Talianska

Vedenie armády rozhodlo, že ich jednotku stiahnu z bojovej činnosti v Rusku a presunú do Talianska na opevňovacie a ženijné práce. Situácia v Taliansku bola komplikovaná vojensky aj politicky. Po skončení bojov v Afrike už mali Anglo-Američania obsadenú Sicíliu a juh Talianska asi po Neapol. Mussolini bol zosadený a znova oslobodený. Kráľ ušiel, vznikla Talianska republika so sídlom v Salὸ pri Lago di Garda pod kontrolou Nemecka.

Na jeseň 1943 sa už front nachádzal blízko Neapola. Slovenskí vojaci tam z východného frontu cestovali vlakom osem dní a nocí. Obchádzali celú bývalú Československú republiku, aby náhodou niekto počas cesty neušiel. Do Talianska dorazili pred Dušičkami koncom októbra 1943. Vojaci boli spočiatku asi dva mesiace ubytovaní pri mori v meste Cervia. Karol využil svoj talent na jazyky a rýchlo sa naučil po taliansky aj vďaka ochote a priateľstvu chlapcov zo školy a dievčat z neďalekého krajčírskeho salóna.

Pred Silvestrom, 30. decembra 1943, bombardovali Spojenci veliteľstvo ich brigády v Imole a zostrelili dve stíhačky. Slovenská jednotka vtedy prišla o 23 vojakov. Neskôr, 7. januára 1944, sa jednotka presunula do mesta Ceccano v blízkosti Monte Cassina. „V Monte Cassino prebiehali ťažké boje. Front bol blízko a naši tam na Gustavovej obrannej línii robili opevnenia. Veľa som chodil autom. Keďže sme tam robili opevňovacie práce, mne dali za úlohu materiálne zabezpečovať obidva naše pluky. Všetko, čo potrebovali – ostnatý drôt, lopaty, krompáče; všetko, čo bolo treba. Rýchlo som sa naučil po taliansky. Chodil som medzi skladmi, ktoré už Anglo-Američania kontrolovali stíhačkami.“

Pohyb po ceste aj železnici bol veľmi nebezpečný. Keď Spojenci nemohli postúpiť od Monte Cassina, vylodili sa im za chrbtom v Anziu a Nettune. Takto boli zovretí spredu aj zozadu. Nemci zadržiavali ich postup. V polovici marca sa presunuli do okolia Avezzana na úrovni Ríma. „Môj domáci, u ktorého som býval asi 20 kilometrov od bojiska, vyrábal proti Nemcom nejaké plagáty, a tí ho zavreli. Ja som ho potom za cigarety dal pustiť.“ Spojenci pripravovali veľký útok, v polovici marca sa zmocnili Monte Cassina a začiatkom júna vstúpili bez boja do Ríma približne v čase vylodenia v Normandii. „V tomto období sme už ustupovali rýchlo, niekedy aj na vlastnú päsť. Keď som šiel s troma autami po materiál, celá naša jednotka musela urýchlene ustúpiť. Nemohli sme sa vrátiť, len postupovať sami. Dve autá sme zneškodnili, nechali sme si len benzín na ústup a osobné veci. Po ceste nám vojenskí žandári zobrali aj to tretie auto s vecami.“ Za svojou jednotkou do oblasti San Marina sa dostali až 19. júna. Vtedy už ustúpili približne 400 km.

Slovenskí vojaci sa pridávali k partizánom

V polovici augusta 1944 uskutočnila Karolova jednotka presun do oblasti Ferrary, odkiaľ ušli niektorí velitelia. Začiatkom septembra 1944 sa presunuli na severný breh Pádu k Mantove a 24. októbra už boli v Pavii. Opravovali tam zničené mosty a železnice. Karola Steklého zavialo aj do mesta Corteolona, najdôležitejšieho miesta odbojovej činnosti v Taliansku. „Vtedy od nás ušla jedna skupina dôstojníkov. Môj veliteľ bol poručík Kremnický, a ten tiež ušiel. Vlastne vtedy nebolo ani nutné utekať. Stačilo zostať na jednom mieste, na chvíľu sa ukryť a počkať jeden alebo dva dni, pokiaľ tam prišiel front. Ja som však nikdy nechcel ustúpiť alebo bojovať proti. Ja som skladal vernosť Slovenskému štátu a ešte stále som povďačný za mnohé veci.“

Karolova jednotka bola aj svedkom množstva popráv, ktorými Taliani trestali vlastných ľudí. Z jeho spomienok vyplýva, že v Taliansku bol partizánsky boj odlišný od toho slovenského. Talianski partizáni nebojovali priamo proti Nemcom. Len určité skupinky v mestách mali prehľad o pohybe áut a hlásili Američanom, kde sa práve nachádza schovaná vojenská kolóna. Keďže cez deň sa nedalo presúvať, čakali zamaskovaní až do zotmenia. Prišli Američania a zneškodnili ich, ale hynuli aj Taliani. Týchto kolaborantov potom strieľali. Dňa 18. marca 1945 k pár partizánom prešla jedna celá jednotka asi 80 mužov okolo Ladislava Gajdoša. Zobrali so sebou aj nejaké zbrane, ktoré im Karol dal.

August 1944 v Taliansku

Po roku odslúženom v armáde mal Karol nárok na dovolenku. Pripravený na transport do vlasti čakal na veliteľstve. Práve v tej dobe bola jeho divízia na ústupe a často ich bombardovali. Toto obdobie Karol približuje: „Bolo to práve v auguste, keď malo vypuknúť u nás na Slovensku povstanie. Bolo veľmi teplo a my sme boli schovaní pod jednou šopou na statku. Niektorí vojaci si krátili čas hraním kariet schovaní pod autom. Ponad nás prelietavalo zasiahnuté lietadlo a horela mu pravá strana motorov. Stále klesalo a chcelo pristáť. Videl som, ako nám krúžilo nad hlavou; pilot začal vypúšťať bomby, aby sa odľahčil. Začul som bomby, zakričal: „Pozor nálet, bomby padajú!“ Chlapci si však nič nevšímali, hrali ďalej karty. Začal som utekať smerom k neďalekej rieke, aby som sa zachránil. Vedel som, že keď dopadne bomba do mokrého terénu, urobí kráter a vybuchne do výšky. Keď padne na tvrdé, vybuchne do šírky. Stihol som však dobehnúť len do tej priekopy, učupil som sa tam a vtom padla bomba. Mal som šťastie, inak by som sa rozletel na prach.“

Vtedy vypuklo u nás doma na Slovensku povstanie. Hranice sa uzavreli a už sa nedalo ísť domov. Zostal som teda ešte ďalší rok v Taliansku. Keby som sa vtedy dostal domov, pravdepodobne by som sa dostal k partizánom. No ja partizánsky boj neuznávam. Pre mňa ako vojaka boli vtedy partizáni nepriatelia.“

Posledná vojenská akcia

Koncom apríla 1945 sa Karol a jeho jednotka sa presúvali na nové miesto bližšie k hraniciam. Bolo to len kúsok od miesta, kde prežil poslednú noc a kde bol 28. apríla 1945 popravený Benito Mussolini spolu so svojou milenkou Clarou Petacci. Na úteku ich chytili partizáni. Postavili ich k múru, oboch zastrelili a zavesili za nohy. Slovenskí vojaci boli vtedy od toho miesta asi 20 kilometrov.

V tom čase mal akurát Karol narodeniny a jeho dvaja kamaráti František Marek a Štefan Svrbík ho vyzvali, že by ich mali osláviť. Keď sa večer vybrali do neďalekej dediny, videli, ako z opačnej strany prichádza nemecká kolóna ťažkej bojovej techniky, ktorá ustupovala do Nemecka. Spolu s nimi z Talianska utekala aj skupina fašistických prominentov. Vtedy kolónu napadli americké stíhacie bombardéry, ktoré ju zlikvidovali. Za neustáleho ostreľovania z nízko letiacich bombardérov sa trojica kamarátov aj rozprášení Nemci kryli medzi domami a postupovali do stredu dediny, až sa stretli zoči-voči na dvore jednej trattorie. Udivení sa na seba pozerali a v prvom momente nevedeli, čo robiť. Karol a jeho kamaráti však mali na sebe uniformy Slovenskej armády a využili moment prekvapenia. František Marek presviedčal Nemcov a Karol Talianov, aby sa vzdali. Tretí z nich Štefan Svrbík sa medzitým ponáhľal po posilu.

Karol povedal jednému vysokému talianskemu vojenskému hodnostárovi, že pre neho už vojna skončila. Ten si vtedy strhol všetky vyznamenania a zahodil ich do kúta. Iný Talian sa ho spýtal, odkiaľ je, a potom povedal: „Na Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1934 v Ríme som hral vo finále proti Československu. Vtedy sme nad vami vyhrali. Teraz ste nad nami vyhrali vy.“ Medzitým začali prichádzať ozbrojení partizáni a chceli Nemcov a Talianov odviesť. Po dohode s partizánmi a po príchode slovenskej jednotky všetkých vzali do zajatia. Takto spomínal na svoju poslednú bojovú akciu druhej svetovej vojny Karol Steklý.

Koniec vojny a spomienky na partizánov

Ku koncu vojny sa ešte veľa z Karolových spolubojovníkov pridalo k partizánom a viedlo partizánsky život. Potom po vojne však spolu chodievali na oslavy. „Ja som ich podporoval. Chodil som autami a keď sa potrebovali presunúť, keď po nich išli, tak dalo sa im nejaké vojenské oblečenie, nejaký kabát sme im prehodili cez plecia a vozil som ich sem a tam, aby som ich zachránil. Mal som na starosti zbrojný sklad, a čo potrebovali, dostali odo mňa. Čiže mňa potrebovali ‚vonku‘, nie strieľať niekoho.“

Vojna skončila v máji 1945, v Taliansku už koncom apríla. Slovenskí vojaci po vojne vykopávali našich mŕtvych vojakov a partizánov a nanovo ich čestne pochovávali. V Taliansku zahynulo takmer 130 slovenských vojakov a partizánov. Po vojne sa slovenským vojakom bojujúcim na talianskom fronte nedostalo takej pocty a pozornosti ako partizánom. Karol to však nikomu nikdy nezazlieval, lebo sa nikdy necítil ako partizán. Nie je uznaný ako partizán, vždy im však pomáhal. Podľa jeho slov nikdy nestrieľal na človeka a ani nerobil žiadnu odbojovú činnosť. Nenosil so sebou žiadne zbrane, vo vrecku však celý čas skrýval jeden granát a obväzový materiál na rany. Na Taliansko však nikdy nezanevrel a po vojne sa tam niekoľkokrát spolu so svojimi spolubojovníkmi vrátil, keďže im tam zostalo veľa priateľov.

Konečne návrat domov a do civilu

Po dvoch rokoch na fronte sa Karol a jeho spolubojovníci v auguste 1945 vrátili na Slovensko. Karola najprv odvelili do Malaciek, kde pomáhal pri likvidácii skladu vojenského materiálu a potravín, ktoré mal na starosti v Taliansku. Vtedy zlikvidoval aj svoju zbraň, ktorá mu robila spoločnosť počas celého pôsobenia vo vojne a proti žiadnemu človekovi ju nikdy nepoužil. Potom sa presunul do Komárna k ženijnému útvaru už ako člen Československej armády. Pôsobil tam ako rotný inštruktor pri výcviku nováčikov. Do civilu odišiel 15. decembra toho istého roku. „Keď som prišiel po skončení vojny v auguste 1945 z talianskeho frontu, matka napísala otcovým príbuzným, že som sa vrátil. Vtedy som pracoval v Malackách, kde sme odovzdávali zbrojný materiál a likvidovali ho. Otec zistil, kde som. Služba mi prišla povedať, že ma niekto na vrátnici čaká. Prišiel som tam, no nikoho som tam nepoznal. Keď som chcel odísť, jeden neznámy muž ma oslovil, že či som Steklý. Ja som prikývol a vtedy mi ten neznámy muž povedal, že je môj otec. Tak som sa znovu stretol s otcom.“

Od začiatku februára 1946 Karol pracoval v Severočeských povrchových hnedouhoľných baniach na Mostecku. V tom čase museli sudetskí Nemci odísť a doly ostali bez ľudí. Pracovalo tam veľa Slovákov. Karol mal na starosti strojné vybavenie dolov. Našiel tu aj svoju životnú lásku Júliu Venglovskú pochádzajúcu z východného Slovenska, s ktorou sa v septembri 1949 oženil. S manželkou spolu prežili celých 67 rokov, z toho prvých 7 rokov v Moste, kde Karol pracoval na šachte. Tu sa im narodili dve dcéry, Ľudmila a Soňa. Neskôr v Trenčíne sa narodila ešte tretia Alena.

Karolov otec sa snažil obnoviť rodinný život. Chcel sa vrátiť k ich matke, no už si boli odcudzení. Otec si našiel prácu blízko syna v Záluží pri Moste, aby sa mohli navštevovať. Kúpil domček v časti Podmoklí (české Švajčiarsko) a matka za ním na nejaký čas prišla. Vrátila sa však naspäť na Slovensko do Opatovej. Cnelo sa jej za domovom a cítila sa osamelá. Otec za rodinou ešte istý čas chodieval, no pochopil, že ich vzťah už nemá budúcnosť a v roku 1948 si vzal život... Karolova matka v tom čase žila na Slovensku v rodičovskom dome, no okrem nej dom obývalo aj ďalších sedem ľudí, ktorých im pridelil do podnájmu národný výbor. V roku 1956 zomrela.

Na Slovensku vládli komunisti a miestny národný výbor Karola postavil pred ultimátum – buď sa do pol roka vráti, alebo mu zoberú jeho časť domu. Karol sa s rodinou presťahoval naspäť na Slovensko a zamestnal sa opäť v Dubnici nad Váhom, kde pracoval ešte pred odchodom na front. Neskôr pracoval ako montér na mnohých miestach, aj vo Východoslovenských železiarňach ako vedúci montér. Tlmočil Talianom a jeden z nich mu dokonca poslal fotku opraveného mostu, ktorý bol zničený počas vojny, keď tam pôsobil aj Karol.

August ´68 sa nemal stať

Vstup sovietskych vojsk na naše územie v auguste 1968 prežil Karol v práci. Pracoval vtedy vo Východoslovenských železiarňach ako montér a tlmočník, Taliani im prišli namontovať novú linku. Vonku bol veľký zmätok a v noci začali prichádzať Rusi. „Chodieval ku mne jeden muž od tajnej polície. Bol zvedavý, či niekto z nich nie je komunista. Vedel som, kto je to, ale nevyzradil som ho. Mali sme tam jedného Taliana, ktorý si rád vypil, a vtedy nadával na komunistov. Zobrali mu vodičák. Ten tajný mal krycie meno Drozd. Išiel som na políciu a poprosil som, aby mi zavolali pána Drozda. Potreboval som, aby mu ten vodičák vrátili, inak by ho poslali domov. Drozd bolo krycie meno toho príslušníka, čo som ja vtedy nevedel. Rýchlo mi ten vodičák vrátil a poslal ma kade ľahšie,“ spomína na úsmevnú historku Karol.

Karol vidí dôvod invázie v napätej medzinárodno-politickej situácii, vo vzťahoch NATO a východného bloku. „Po udalostiach v roku 1968 som sa dostal do ZSSR na montáže, nadávali nám tam do zradcov. Vraj ich to stálo 30 miliárd rubľov, aby zmenili obranný systém proti NATO. V tom čase boli na západe Čiech hranice medzi východným a západným blokom. Takže to bol dôvod, že my sme zradili Rusov. Vtedy platila Varšavská zmluva a my sme boli jediný štát, kde nebol ruský vojak,“ spomína Karol na udalosti augusta 1968.

Ďalšie roky života a práca

Počas zamestnania strávil Karol sedem rokov v Rusku, z toho 5 rokov na Urale a dva a pol roka pod Moskvou v meste Oriol. V čase svojho pôsobenia v armáde sa rýchlo naučil po rusky aj po taliansky, čo sa mu neskôr veľmi zišlo. Keď začali robiť montáže v Rusku, žiadali ho, aby vstúpil do strany, lebo inak by nemohol vykonávať vedúcu funkciu. Vždy pracoval s ľuďmi a riadil ich. Ďalších osem rokov zostal v ZŤS pracovať ako dôchodca a bol vyslaný do Kladna a do iných miest na montáže. Karol mal bohaté skúsenosti s riadením ľudí a v práci veľkú zodpovednosť. Robil tam od roku 1956. V januári 1990 sa zmenila politická situácia, zbrojná výroba sa zastavila a Karol vo svojich šesťdesiatich deviatich rokoch odišiel na zaslúžený oddych. V tom období sa začali politické vzťahy normalizovať, Slovensko sa otvorilo svetu a Karolovi sa začala ďalšia zaujímavá životná etapa.

Štefánikovo lietadlo Caproni Ca-33

Už počas vojny sa Karol veľmi zaujímal o stroje a veľa si všímal. Keď spadlo nejaké zostrelené lietadlo v jeho blízkosti, Karol tam vždy šiel. Neskôr sa zaujímal aj o rôzne lietadlá, ktoré boli zostrelené na našom území.

Po vojne sa stal členom pobočky leteckého zväzu. V leteckých opravovniach v Trenčíne pracovala skupina montérov, ktorá reštaurovala historické lietadlá pre múzeum Praha-Kbely. Opravili asi 20 lietadiel. Jeden z pracovníkov, Rastislav Ferlica, prišiel s myšlienkou zostrojiť aj lietadlo Caproni Ca-33, v akom sa generál M. R. Štefánik 4. mája 1919 vracal domov, havaroval a zahynul. Toto lietadlo bolo na Slovensku takmer neznáme a neexistovala k nemu žiadna dokumentácia. Keďže Karol vedel dobre po taliansky, poprosili ho o pomoc pri zháňaní materiálov a dokumentov z talianskych archívov. Zistili, že jediné zachované lietadlo Caproni Ca-33 sa nachádza v múzeu pri Ríme.

Karol spolupracoval aj so Stredným elektrotechnickým učilišťom v Dubnici nad Váhom. Škola mala družbu s podobnou školou v Taliansku, a tak im pomáhal tlmočiť. Pri stretnutiach sa zoznámil s leteckým nadšencom Giancarlom Zanardim. Vďaka nemu sa dostali do spomínaného múzea v Ríme a mohli tam zostať neobmedzenú dobu. Pre Talianov bolo tiež zaujímavé podieľať sa na vzniku vtedy už historického lietadla. V časopise „Historické lietadlá“ o nich vyšiel aj článok. Nadšenci z Trenčína chceli zostrojiť autentickú repliku lietadla. O ich snahe sa dozvedela barónka Maria Fede Caproni di Taliedo, dcéra konštruktéra lietadla, a začala im pomáhať. V rôznych skladoch Caproni medzi šrotom objavili jeden originálny motor a chladič, ktoré im barónka zapožičala, a darovala im tri originálne vrtule. Tie sú jediné originálne časti repliky. Barónka konštruktérom poskytla aj veľa cennej dokumentácie a osobne ich prišla v máji 2003 navštíviť do Trenčína. Vtedy prvýkrát ukázali repliku Caproni Ca-33 svetu. Celková stavba lietadla trvala od roku 1994 do roku 2003. Lietadlo je momentálne majetkom Vojenského múzea v Piešťanoch. V súčasnosti sa nachádza vo vstupnej hale Letiska M. R. Štefánika v Bratislave.

Karol sa zaujímal nielen o stavbu repliky lietadla, ale aj o okolnosti havárie, pri ktorej M. R. Štefánik zahynul. V talianskych archívoch sa dopátral k dokumentom, z ktorých vyplýva, že pád lietadla zapríčinilo nepriaznivé počasie. Počas pristávacieho manévru ich zanášal vietor a namiesto 350 metrov sa točilo až na troch kilometroch. Výsledkom Karolovho pátrania je aj publikácia „Letec Štefánik a Caproni“, do ktorej sústredil všetky vtedy dostupné oficiálne informácie. „Postupom doby sa mi však zdajú málo pravdepodobné,“ dodáva.

Karol Steklý dnešných dní

Pamätník v čase dokumentovania čoskoro oslávi 99. narodeniny. Jeho život sa niekoľkokrát spojil s postavou M. R. Štefánika – jeho otec bojoval v Štefánikovej légii a on sám je čestným členom Spoločnosti M. R. Štefánika. Za tie roky nazbieral veľa materiálu o Štefánikovom lietadle Caproni a momentálne pracuje na knihe o histórii stavby repliky lietadla. Keď mal 90 rokov, skočil tandemový zoskok padákom,  o rok neskôr znova a chystá sa na to opäť, keď mu to zdravie dovolí. „Nepotrebujem nič falšovať, žijem, ako príde, všetko prirodzene,“ uzatvára svoje rozprávanie pamätník Karol.

Karol Steklý zomrel v decembri 2022 vo veku 101 rokov.